Nokturno.net / tvorba / dílko

Myslím si, že každý človek má svojho anjela. Anjela, ktorý je stále s  ním. Cez deň, aj v  noci…v  dobrom, aj v  zlom. Pomáha mu postaviť sa na nohy. Vyberať si cestu, ktorou pôjde. Našepkáva mu, že všetko bude dobré…že tí, čo trpia, budú raz šťastní…že raz nájdu dôvod na šťastie. A  keď padneme na dno, náš anjel je ten prvý, čo nám padá ruku. Obetuje sa pre naše dobro. Nepýtajú sa prečo by mali…urobia to…lebo sú to naši anjeli. Nerobia to pre seba. Ani preto, že musia…robia to pre nás…lebo im na nás záleží…

Ale niektorí ľžudia svojich anjelov zraňujú. Nestarajú sa o  nich. Je im jedno, že sa niekto snaží pomáhať im. Odháňajú svojich anjelov. Tvrdia, že to zvládnu sami. Ale nezvládnu. Len si to nahovárajú. V  skutočnosti bez svojho anjela sú stratení. Zmietajú sa medzi dobrom a zlom. Nevedia si vybrať, ktorým smerom ísť. A  neuvedomujú si, že tým nezraňujú len seba. Tým ničia aj svojho anjela. A  on sa môže sa iba prizerať. Chcel by pomôcť, ale oni jeho pomoc nechcú. Naťahuje ruku. Ale nikto sa nechytá. A  anjel padá…do temnoty…do stratena. Zranený…stratený v  smútku…beznádeji…

Ešte posledný raz sa pokúsi zachytiť človeka topiaceho sa v  beznádeji. Posledný raz natiahne ruku v  nádeji, že človek sa chytí a zachráni. Že neodmietne pomoc svojho anjela. Ale…nedočká sa..

Nedočká sa preto, lebo človek zabudol na svojho anjela. Prestal veriť. Sebe. Aj svojmu anjelovi. Zaprel svojho anjela… A  tým svojho anjela zabil…zbavil ho krídel a spravil z  neho padlého anjela…strateného v  temnote…