Nokturno.net / tvorba / dílko

Prečo sa deti boja tmy? Mali by sa báť temnoty nie tmy. A vlastne boja sa deti niečoho?

Dážď jej kvapkal do vlasov a dával jej krásny pocit slobody. To nádherné splynutie s vodou, prazákladom všetkého. A vtedy sa jej to stávalo. Rada sa ponárala do svojich myšlienok a hlavne spomienok. Bolelo ju to, ale keď to bolo tak krásne, spomínať na detstvo. Tak krásne... Tak bezstarostné... Tak čisté... a predsa tak bolestivé. A teraz keď už dovŕšila tú dospelácku osemnástku všetko čisté pominulo. Už tu bola len zloba, nenávisť a hlavne špina. Tak veľa špiny... Vlastne ona neostala dlho čistá. Už vo svojom detstve sa stihla ponoriť do toho dospeláckeho bahna, ktoré sa z nej už nedalo zmyť.
Vždy milovala tmu. Tak krásne a krištáľovú tmu. Noc bola jej kožuchom a hviezdy jej korunkou. A mesiac, ten krásny priezračný mesiac bol jej lampášikom, ktorý osvetľoval tú nedotknutú nočnú krásu. A vedela že keď s ňou chce splynúť musí byt čistá ako ona. Prastará tma.
Stačil však len krôčik z tmy do temnoty.
Kráčala do temného a studeného tunela. Na známe a prekliate miesto. Sadla si na špinavú deku a z kabelky vytiahla ihlu. Automaticky. Za dva roky sa jej pohyby stali plynulými a bezchybnými. Trafila sa presne do žily ako dlhoročný lekár a potom už len nastal ten blažený pocit. Chcela byť len čistá... Zjavili sa jej čudné tváre a hľadeli na ňu tým pohŕdavým pohľadom. Prepichovali ju nenávistnými očami a blažený pocit sa stratil. Chcela byť len čistá... A potom už len videla krásne, blažené svetlo. Zase preludy? Cítila že sa musí pozrieť za seba a tam to uvidela. Uvidela seba, plnú špiny s ešte špinavšou minulosťou. A nakoniec to láskavé svetlo rieklo: Teraz si čistá!

A ona sa zase cítila ako nevinné dieťa v ockovom náručí.

Tak malý krôčik z temnoty do svetla...