Nokturno.net / tvorba / dílko

Chapter III: Stretnutia

Ramenatý Thurisar si chrbtom ruky utrel ústa a s buchnutím položil prázdny korbel na vežký drevený stôl. V Taenskej perle podávali najlepšie pivo celého Rhodiru. Vedel to vežmi dobre...
-„ Neord, ty bastard, si vážne dobrý! Dal si môjmu synovi príučku, na ktorú tak skoro nezabudne!“
Začal sa strašne chechtať. Celý šermiarsky súboj povzbudzoval svojho syna, ale musel uznať, že na Neorda ešte nemá. Nemal na neho žiaden šermiar Rhodiru. Jeho mladý, prchký syn tú prehru bral ťažko- chcel svoj prvý turnaj vyhrať... Ale dostať sa až do finále a prehrať s takým bojovníkom ako je Neord, tak to je na začiatok úžasný výkon. Törsten Aslagson bol naozaj dobrý... Po otcovi
-„ Snáď na ňu nezabudne Aslag. Törsten je naozaj dobrý, ale ešte vždy príliš prchký. Keď sa prestane ovládať robí chyby.. Počul som, že sa chce prihlásiť do najbližšieho nidhogu. Odkáž mu nech to nerobí.“
Aslag si prstami potiahol malý zapletaný cop vo svojej brade:
- „ Snažím sa ho odhovoriť, presne viem o chybách, ktoré robí a mám strach. Nemôžem od teba ani od žiadneho skúseného bojovníka žiadať, aby ste kvôli nemu v prvom alebo druhom kole obetovali život, Bojím sa, že by narazil na niekoho ako si ty... Si prihlásený?“
- „Hmm... Uvažujem nad tým, ale nečakane som prišiel k celkom peknej sumičke, takže neviem. Aslag odhovor svojho syna- on má prečo žiť, nemá dôvod riskovať tak ako kedysi ty...“
Aslag pri tých slovách zavrel oči. Neord mu nikdy nepovedal, prečo sa z jemného elfa stal tým, čím je a Aslag sa nepýtal. Ani Neord nepoznal Aslagov dôvod. Vedel len, že to je otázka života a smrti. Vlastne bola...
Keď bol Aslag mladý, jeho krajinu často napádali otrokári zo západu- baenania. Thurisarom nepomohlo, že boli odvážni a mocní, ani to, že sa mnohí radšej zabili sami, než by sa mali dostať do otroctva. Baenania boli temní mágovia- sú nimi od pradávna. Tam kde je čierna mágia zlyhávajú aj najstatočnejšie srdcia. V Aslagových devätnástich vyplienili jeho domov. Otec a bratia zomreli v boji, matka a dve sestry nie. Boli odvlečené na západ ako otrokyne. Aslag sa rozhodol, že ich nájde a že sa pomstí. On sám unikol len vďaka náhode- v dobe útoku bol v Munnine- väčšom meste, a zdokonažoval sa u strýka v tajomstvách kovu. Keď to zistil, rozhodol sa pridať k prvej lúpežnej výprave na západ, organizovanej pod rúškou vznešených ideálov a s pomocou Mágov ríše dobra. Jeho ciežom neboli drahé kamene a látky, jeho ciežom boli životy jeho najdrahších. Pri prvej výprave nič nezistil. Nasledovali ďalšie a s nimi sa menil. K horšiemu. Napriek tomu sa nemenil jeho ciež. Už to síce nebol Aslag- kováč, ale Aslag- berserker ako ho volali, ale to mu bolo jedno. Stále hžadal, plný hnevu a zúrivosti. Podarilo sa mu dokonca nahanobiť dosť majetku, aby mohol matku a sestry vykúpiť... A potom, po štyroch rokoch hžadania, konečne vedel... Zistil, že tie, kvôli ktorým sa tožko obetoval boli už dávno mŕtve. Nevydržali kruté zaobchádzanie ich pána. Aslag cítil, že sklamal sám seba. Áno, vykonal svoju pomstu a toho bastarda, čo ich utýral k smrti mučil dosť dlho, aby pochopil, čo je to skutočná bolesť, ale nezachránil svoje milované. Sklamal ich- zlyhal. Cítil, že to bola jeho vina, hoci žiadny muž by pre ne nemohol urobiť viac. Preto Aslag zatrpkol a začal vyhžadávať smrť v boji. Od výprav sa dostal k turnajom. Ako cvičená opica bavil žudí. Myslel si, že inú smrť, ako túto potupu svojej žudskosti si nezaslúžil. Áno, dav skandoval jeho meno, keď víťazil, ale vežmi dobre vedel, že keby prehral svoj život, tak jeho telom nakŕmia dravé šelmy poskytujúce ďalší stupeň zábavy v arénach. Chcel zomrieť ako nikto. Ale Aslag nebol nikto- bol Thurisar a to mu nedovožovalo súboje vzdať. Túžil po smrti, ale to neznamenalo, že zabudol na radosť z boja. Jeho bohovia chceli aby žil. Nenechali sudičky, aby pretli niť jeho osudu. Aslag nemal byť berserker, Aslag mal byť kováč ako zamýšžali.... A tak, ako si sám Aslag myslel, mu poslali Neorda. Ak ho mal niekto zabiť, potom Neord- najrovnocennejší súper, akého kedy stretol. Za tie roky jediný, ktorého si vážil. Neord ho ale nezabil, božia vôža dala Aslagovi znamenie. Stali sa priatežmi a Aslag často rozprával Neordovi o svojich bohoch severu, ale hoci bol Neord úplne iný, Aslag vedel, že rozumie...
Teraz tu obaja sedeli u Taenskej perly. Aslag- kováč a Neord, ktorý podža Aslaga stále čakal na znamenie, ktoré by mu opäť ukázalo zmysel života. To malo prísť čoskoro. Pozorovalo ho z najtemnejšieho rohu rohu krčmy, zahalené v sivom lesklom plášti a neverilo vlastným očiam. Ale áno, bol to on. Aký osud splietol ich cesty opäť dokopy? Osoba zahalená v plášti hžadala toho, čo si hovorí Neord, ale našla niekoho iného. A ten sa Neord nevolal...
Neord znervóznel a odpil si z piva. Cítil na sebe pohžad, ktorý prepažoval jeho kožu a mäso a odkrýval jeho dušu, ktorú dávno zavrhol. Niežeby nebol na cudzie pohžady zvyknutý, ako jedna z hlavných atrakcií arény musel byť. Ale dnes pocítil neurčitý pocit, že ten pohžad, ktorý na ňom spočíva , nevidí Neorda. Vidí Forsettiho.. Na chvížu sa odpútal od vtipnej historky, ktorú spustil Aslag a rozhliadol sa po krčme. Ale jeho pohžad sa nedostal až k temnému kútu, kde sedela tajomná postava, ktorá si práve objednávala víno. Zastavil sa na malom plešatom mužovi v hnedej sutane, ktorý okolo pasu objímal amazonku s jedným prsníkom- neodškriepitežne lukostrelkyňu a so širokým úsmevom mu kýval.
Pobozkal svoju divošku na líce, niečo jej pošeptal a vybral sa smerom k Neordovi a Aslagovi. Zarg mal vždy vyhranený vkus...
-„ Pri všetkých pekelných démonoch Neord, to si dnes nemohol nechať mladého vyhrať? “
Aslag sa na ich priateža uškrnul:
-„ Zarg ty pes, kožko si na neho stavil? Čo by ti na to tvoj veterný boh Enkil povedal? Samé stávky, chžast a ženské... Ale tá dnešná, to tu ešte nebolo...“
Zarg si sadol na vedžajšiu stoličku. Nebol krásny ani mocný a na Enkilovho kňaza ani vežmi cnostný, ale ak mu niečo nechýbalo bola to charizma. Mnohí ho vyhžadávali pre jeho múdrosť a umenie rozprávať o veciach minulých, súčasných a často aj budúcich. A pritom dokázal vežmi žahko hovoriť o veciach tak vážnych... Na Zargovej úzkej tvári sa rozhostil prešibaný úsmev...
-„ Törsten mi prehral asi tak dvadsať zlatých. Enkil vie, prečo ma o tie peniaze pripravil. Je to boh vetra a slobody, a preto mi moje zábavky toleruje, ale sem tam ma musí upozorniť, že sa od neho trochu odvraciam... Čo sa týka Akaše- asi som sa zamiloval. Je nebezpečná, je krásna a je pekne divoká...“
-„ A nemá prsník...“
-„ Aslag, Aslag- skutočná krása nie je vo fyzickom tele... Práve preto chápem, že si Valborg vybrala práve teba.“
Aslag sa zamračil a zovrel päsť... Vyzeral akoby chcel kňaza, ktorý bol o polovicu menší rozmliaždiť. Náhle sa však jeho oči rozjasnili a on sa rozosmial.
Neord sa tiež usmial, ale stále bol znepokojený. Nie kvôli priatežom, poznal ich dosť dlho nato, aby vedel kedy žartujú. Znepokojovalo ho to náhle pocítenie osudu, ktorý ho dobiehal a on ani nevedel ako... Ale možno sa v ňom len vynorila akási stará zatrpknutosť a spomienky. Rozhodol sa na to nemyslieť a rozhovor so Zargom mohol byť tým správnym osviežením..
- „ Zarg ešte jedno si nám nepovedal: Ako sa ti podarilo zviesť amazonku? Vieš čo sa o nich hovorí. Niežeby neboli náruživé, ale väčšinou svojich milencov utaja alebo zabijú. Samé tvrdia, že muži sú ich najväčšou slabosťou. Do miest chodia len za dobrodružstvom alebo prácou... A ty si presvedčil jednu z nich, aby sa s tebou predvádzala na verejnosti. Ale ako?“
Zarg sa šibalsky usmial a poškriabal sa na brade:
- „ Povedzme, že to bola taká stávka. Ale to ti už povie Akaša sama. Pozri, môj poklad mi nesie pivo.“
Aslag s Neordom sa obzreli smerom kam sa Zarg pozeral a zbadali vysokú šžachovitú amazonku ako sa blíži k ich stolu s dvoma korbelmi piva v rukách. Akaša nebola krásavica, ale ani šedá myška. Bola amazonka a to vzbudzovalo rešpekt a zvedavosť. Do Rhodiru nechodili amazonky často. A keď, tak sa z času na čas prihlásili do nejakého turnaja... Položila holby na stôl a usadila sa vedža Zarga. Nemohla si nevšimnúť ako skúmavo si ju Aslag s Neordom prehliadajú. Asi by si neodpustila zopár prchkých a šťavnatých urážok, keby jej Zarg nevenoval jeden zo svojich najoslnivejších úsmevov:
- „Áno, civia po tebe a premýšžajú nad tým, aké to je môcť sa dotýkať toho tvojho krásneho plného prsu... A ty aj ja vieme, že na to nikdy neprídu.“
Táto veta Akašu natožko prekvapila, že ostala mlčať. Nevadilo jej, keď si o nej šepkali, keď ju urážali a nevadilo jej ani to, keď na verejnosti muži klopili zrak, aby sa nemuseli priznať medzi svojimi priatežmi, že sa milovali so zohavenou amazonkou. A Zarg? Zarg urobil presný opak. Akaša bola hrdá na svoje telo, aj na to, že bola dosť silná, aby podstúpila zohavenie. Nie nemusela ho podstúpiť, nebolo to povinné, nemalo to až taký vežký vplyv na lukostrežbu ako sa verilo... Tento rituál bol o niečom inom. Bol o sile a vnútornej tvrdosti, o hrdosti...Zarg tým, že je Akaša hrdá žena vyzeral byť nadšený:
- „No tak Akaša, diablica, chcem ti predstaviť mojich priatežov. Hovoril som ti o nich. Ten bradatý chlapisko je Aslag- ten mladík, čo ma dnes obral o oko boha Enkila je jeho syn...“
- „Zarg, ty pes! Ako to myslíš o oko, môj syn by sa nikdy nerúhal voči veternému bohu!!!“
- „On nie, ja áno. Vylúpol som drahokam z mojej súkromnej sošky. Ty vieš, že vecí v chráme sa ani nedotknem, lebo sú mi sväté, ale s tými, čo sú moje vlastné nakladám po svojom. Enkil to neberie ako rúhanie, vie že najväčšiu svätyňu som mu zasvätil v mojom srdci a v srdciach tých, ktorým ukazujem jeho bezhraničnú dobrotu.“
Aslag sa nespokojne zaťahal za vrkoč v brade. Nechápal ako môže Zarg urobiť čosi také bez toho, aby ho jeho boh potrestal. Jeho severskí bohovia by ho istotne zničili. On mal pred bohmi rešpekt a nedokázal vo svojej úcte k nim pochopiť ako sa mohol Zarg zachovať tak rúhavo. Zarg zatiaž položil svoju ruku na Akašino koleno a pozrel na Neorda:
- „ A toto je Neord Akaša, jeden z mála vežkých bojovníkov v Rhodire.“
Neord sa trochu pousmial. Jeden z najlepších v Rhodire... Áno, bojovať vedel vežmi dobre. Podal Akaši ruju po bojovníckom spôsobe, aby ju uvítal. Zarg mu zato venoval vďačný pohžad a rozhodol sa rozprúdiť rozhovor:
- „Boli sme sa s Akašou pozrieť na dnešný turnaj a bol si naozaj neuveritežný. Pri diabloch, s ktorým démonom si sa spikol?“
Neord privrel na chvížočku oči. Možno to bol ten démon, ktorý do neho vstúpil, keď zabil toho pravého Neorda... Potom ich však opäť otvoril. Nevedel prečo sa mu v mysli tak náhle a často vynárali za posledné mesiace myšlienky na neho, ale túto noc ostanú uzavreté hlboko v ňom.
Zameral svoju pozornosť späť k Zargovej otázke:
- „Len inštinkty a technika. Ako by sa mohol ktosi spolčený s démonom priateliť s kňazom veterného boha tak, aby si veterný boh nič nevšimol?“
Zarg sa usmial a prikývol:
- „Správne Neord. Keby si bol spiknutý so zlom, Enkil by ma už dávno varoval... Mimochodom obdiv patrí aj tvojmu poslednému súperovi.“
V Aslagovi náhle vzplanula otcovská pýcha. Buchol rukou po stole a zaceril sa:
- „To veru hej! Máš pravdu Zarg. Törsten je omnoho lepší ako ja v jeho veku!“
Aslag bol hrdý na svojho syna a miloval ho. Bol to jeho jediný potomok a on vedel, že ďalšie deti si už dovoliť nemôže. Valborg skoro pri Törstenovom pôrode zomrela . Je pravda, že ju by to nezadržalo. Ona ešte deti chcela... Ale Aslag sa rozprával s babicou, ktorá ich syna priviedla na svet. Ten večer sa druhýkrát rozplakal. Prvýkrát šťastím a druhýkrát bolesťou. Babica mu povedala, že Valborg už nebude môcť mať deti. Ostala jalová, ale ak by predsa nejakým božím zázrakom počala, druhý pôrod by ju isto zabil. Preto Aslag Törstenovi venoval polovicu svojej lásky, tá druhá patrila Valborg a ani o jedného z nich nechcel prísť. To bol aj dôvod prečo sa snažil syna odhovárať od najbrutálnejších turnajov. Niekedy to šlo ťažko- Törsten Aslagson bol tvrdohlavý, ako jeho otec...
- „Radšej nám povedz Zarg, ako ste sa to s Akašou zoznámili, lebo to ten stôl pod ťarchou Aslagovej pýchy nevydrží..“
Neord sa usmial na oboch svojich priatežov. Aslag bol spokojný ako dobre nakŕmený tiger a Zargovi sa zjavila tá iskra prešibanosti v oku, ktorá predpovedala veselý večer...
- „No tak Akaša, krážovná lukov a šípov, povedal som svojim priatežom, že im ty vypovieš ako to vlastne bolo.“
Akaša sa na Zarga škaredo pozrela- ako to, že chce takto ponižovať amazonku!!! Mala sto chutí vytiahnuť dýku a dorobiť mu jeho veselý úsmev od ucha k uchu. Ale potom si na celú tú udalosť spomenula a vedela, že to urobiť nemôže. V tom malom skřetovi bolo niečo viac, čo musela oceniť...
- „Nechcem o tom hovoriť...“
Akaša začala z ťažka a dúfala, že jej ostatní odpusta zbytok. Bohužiaž, čakali na viac, ako na výhovorku..
- „Do pekiel! Nechcem o tom hovoriť, ale vidím, že nemám na výber.“
Neord a Aslag sa na ňu povzbudivo usmiali a Zarg žmurkol.
- „Bolo to asi tak, že sme sa s týmto lišiakom spoznali včera v jednej hospode. Prišiel ku mne a otravoval ma s rôznymi hlúposťami. Chcela som sa ho zbaviť, ale potom navrhol zaujímavú stávku- tvrdil, že čo sa týka piva, tak ma hocikedy prepije. On sa rozhodol staviť život a ja som mala staviť seba... A v tom momente som mala naozaj vežkú chuť ho umlčať... Nikdy by som do neho nepovedala, že je schopný do seba prijať tožko piva ako lesný mach vlhkosti, ale pravda je taká, že kým ja som ledva stála na nohách, on ešte drmolil. A celkom súvislo. Nakoniec mi pomohol dostať sa do môjho hostinca a dokonca mi držal vlasy, keď som zvracala pri nejakej stajni. Vyhral stávku a slovo amazonky platí. Takto nejako to približne bolo.“
Akaša sa cítila vcelku potupená touto historkou. Aslag s Neordom sa na nej schuti bavili. Zarg sa síce tiež smial, ale po chvíli ju chytil za ruku a pokúsil sa zmierniť jej utrpenie:
- „Náhodou, ešte to s Akašou nebolo také zlé. Ja som mal v sebe tiež dosť, ale uznávam, že som ešte nebol taký sťatý, ako keď som začal cez celú krčmu revať urážky na zhýčkaného Stigberta. Vtedy som mal naozaj namále. Keby sa vtedy, keď ma naháňal okolo stajní nepošmykol na čerstvom koňskom lajne, asi by ma zodral z kože. A ešte by mi urobil pár nechutných vecí, čo po mne kričal.. So mnou by si ten naolejovaný bastard ešte vedel poradiť...“
- „A potom by som mu tú jeho radosť z toho, že ťa dostal, vytĺkol z tela svojím kováčskym kladivom.“
Zarg sa usmial. Vedel, že Aslag by toho bol schopný.
- „Ďakujem ti predom, pretože v prípade, že si na ten môj nepremyslený nápad Stigbert spomenie, budem si tvoju pomstu môcť vychutnať len z „Felator“.“
- „Z čoho??? Dopekla Zarg, nekŕm ma rečou tvojich bohov! Ku mne prehovárajú tí, ktorých som si priniesol vo svojom srdci z mojej vlasti!“
- „Zarg tým myslel čosi ako váš dúhový most.“
Aslag sa teraz chápavo usmial. Nebol to hlupák, ale mnohému nerozumel a ani nepotreboval. Nebol žiadnym učencom, ale niekedy sa dostával do rozpakov- keď nerozumel významu slova, nemohol naň vhodne zareagovať a s ničím si ho spojiť. To nemal rád, hoci v rozhovore s Enkilovým kňažom sa mu to z času na čas stalo.
- „A si si istý, že rozumieš tomu, ako my Thurisarania chápeme dúhový most? Už dlho sme o tom spolu nerozprávali ty zadubenec, inak by si vedel, že dúhový most smú používať iba bohovia.“
Aslag bol na svojich bohov háklivý a vedel o nich mnoho. Rád počúval starších, keď o nich rozprávali, rád prihliadal obetinám, miloval sa s Nerthusinou kňažkou... Než mu to bolo všetko odobraté...
- „Prepáč Aslag, už sme o tom naozaj nerozprávali dlho. Zadubený elf si pomýlil dúhový most s bránami do ríše pani Hell...“
- „Teraz už rozumiem. A ver tomu, že s brány by si to Zarg vedel vychutnávať možno ešte lepšie ako na tomto svete.“
Zarg sa mierne usmial:
- „ Nie, nemyslím Aslag. Moji a tvoji bohovia vidia svet inak. Pre tvojich je pomsta prirodzená a mne kážu odpúšťať...“
- „...A žiť cnostne.“
Dodala ironicky Akaša a uzavrela tým vážnu tému, ktorá ju nezaujímala. Amazonky majú vlastné pravidlá a vzývajú jedinú bohyňu a o tej nehovoria s mužmi.
Každopádne jej poznámka vyvolala osviežujúci smiech a posluhovača, ktorý im už vyše desať minút obstarával pivo, začo si neskôr vyslúžil facku a poriadne vyhubovanie od hostinského, ktorý mu okrem iného vynadal do pehavého šmatloša. Neordovi ten pehavý šmatloš nepriniesol len pivo, ale aj malý pečlivo zložený kúsok zažltnutého papiera. A nepovedal od koho... Neord ho rozložil. Tušil, kto mu ho posiela. Na papieriku stál v elfskom písme odkaz:

Čakám ťa v tvojej izbe.
Aedram

Neord sa usmial do zvedavých tvári svojich spoločníkov. Nepovedal, kto mu píše. Zarg by bol možno trochu prekvapený, Aslag by sa na neho zrejme hneval, hoci nie celkom oprávnene a Akaša... Ani ju nepoznal, nemal sa jej čo spovedať.
- „Musím vás dnes večer opustiť, hoci ste vežmi príjemná spoločnosť.“
Zargovi sa zaleskli oči:
- „Tak kam sa chystáš ty kanec? Za tou tvojou tajnou dámou tvojho srdca, o ktorej zaryto mlčíš alebo za Winteou, najkrajšou neviestkou v tomto meste, ktorá po tebe pasie ako nadržaná kobyla?“
- „Divím sa, že tak hovoríš v prítomnosti svojej dámy, takého neúctivého si ťa nepamätám.“
Akaša sa usmiala:
- „Nie som žiadna dáma. Ešte nikdy ma tak nikto nenazval. Si prvý a posledný...“
Aslag sa k jej úsmevu pridal:
- „Zarg sa čosi pýtal.“
Neord sa im pevne zahžadel do očí a s nepreniknutežným výrazom v tváriim dal odpoveď, ktorú nečakali:
- „Za obchodom.“
Než mu stačili čokožvek namietnuť alebo sa zvedavo opýtať, rozlúčil sa s nimi a podal im všetkým ruku po bojovníckom spôsobe..
Keď vychádzal z Taenskej perly, nevšimol si postavu v temnom kúte krčmy, ani to ako sa jej náhle roztriasli ruky a ako si nervózne potiahla kapucňu čo najviac do tváre...
Zarg sa zaceril, keď pozoroval ako Neord odchádza:
- „Stavím sa, že nám klamal...“