Nokturno.net / tvorba / dílko

Prológ

Selene mala dlhé, mokré zlepené vlasy, z ktorých kvapkalo blato. Jediné, čo skutočne žiarilo do noci, boli jej oči. Mali neskutočnú, neprirodzenú modrú farbu. Neboli bledé, bola to akási jedovato modrá. V tvári mala strnulý výraz, nedalo sa vyčítať, čo si myslí, alebo čo práve cíti. Telefónna búdka práve začala zvoniť. Selene zdvihla slúchadlo, zložila ho a pokračovala v ceste. Z bočnej uličky vybehol muž, malý nízky, s výrazom škrečka. V tej istej chvíli bol zrazený k zemi.
„Čo chceš?“, zašepkal tichý, zastretý hlas.
„Vyzeráš hrozne.“, povedal škrečok tichučko.
„Ďakujem“
„Nemáš kontaktné šošovky, si neupravená...“
Muž zavyl, držal sa za brucho a skučal.
„To si mi prišiel povedať?“
„Dlho – si sa – neukázala.“, potom sa nahol na bok a z úst mu vytiekla krvavá pena.
„Môžeš odkázať, že sa už neukážem.“
Škrečok sa posadil a trasúcou sa rukou ukázal na telefónnu búdku.
„Vedia, že si tu.“
Dážď začal hustnúť. Úplne zakryl postavu ležiacu nehybne na zemi.

V malej zatuchnutej miestnosti sedela na gauči nádherná žena s dlhými plavými vlasmi v modrom zapínacom svetríku a priesvitnej minisukni. Miernym kontrastom k jej postave boli možne len orieškovohnedé oči. Pár krokov od nej stál krátkovlasý muž a doslova ju hltal pohľžadom. Potom si sadol k nej a začal ju vášnivo bozkávať.

Dvere sa rozleteli a dnu vošla Selene. Neupravená, vlasy ostrihané na ježka, so zúrivým pohľžadom. Znechutene sa pozrela na Daniela a nadhodila:
„Žeby nová láska? Alebo je to len ďalšia trofej do zbierky. Vieš, Lena, pamätám si ťa ešte vtedy, keď si na seba nedávala toľžko mejkapu a nebola si taká štetka.“
Lena elegantne vstala, ukázala jej prostredník a zapálila si cigaretu. Daniel jej pohľžadom naznačil, aby odišla z miestnosti. Selene fľžochla pohľžadom na Danielove kratučké vlasy.
„Prepáč, že som ťa vyrušila. Iste si sa tešil, že túto miestnosť opustíš zarastený. Je to dobrá milenka?“
„Nie taká dobrá, ako si bola ty. Čo chceš?“
„Darek ma chcel zabiť.“
„Kde je teraz?“
„Je mŕtvy.“ Selene si sadla na gauč.
„Zabila si ho?“
Pokrčila plecami.
„Máš tovar?“
Usmial sa a sadol si oproti nej.
„To je to jediné, čo ťa zaujíma? Rob to ako ostatní. Rozmnožujme sa a zaplňme Zem.“
„Alebo buďme zničení a odhalení.“
„Je to evolúcia, Selene. Tých pár smrteľžníkov zabiješ jediným dotykom.”
„Ty a Lena sa rozmnožujete, to vidím.“
„Vlastne nie. Lena je krásna, to áno, ale..“
Selene si sadla hlbšie do gauča.
„Viac takých ako ste vy a úplne zdegenerujeme.“
„Čo vlastne chceš?“
„Doba umierania. Chcem ju skrátiť na polovicu. A prestaň nosiť tie trápne šošovky.“
„Nepáčia sa ti?“
Daniel si ich zložil.
„Z toho infravidenia ma už bolia oči. Toto je vkusné, jednoduché, nevzbudzuje pozornosť.“
„Čo tvoje vlasy?“
„Už nerastú. Stačil jednoduchý zákrok.“
„Z toho mi vyplýva, že sa nemôžeš zbaviť jedov..“
„...skôr ako za niekoľžko týždňov.. no a čo? Ty nie si civilizovaná. Si divoch, beháš neupravená a..“
„..prirodzená.”
Selene vstala s veľžmi divokým výrazom v tvári a prešla mu po krku prstom. Skrútil sa a zapišťal.
„Zbláznila si sa?“
„Počkaj si svoje týždne. To pominie.“
„Nie som vraždiaca beštia ako ty!“
Selene sa usmiala:
„Vieš čo, máš pravdu. Ty mi skrátiš dobu na polovicu a ja ťa nechám dožiť tých pár týždńov, kým sa ti vredy zhoja.“
Na Daniela bol hrozný pohľžad. Zakrýval si tvár rukami. Bez slova otvorila dvere a odišla.

Kapitola I.

Doktorka vošla do čakárne, hlavou kývla na ženu s dlhými zvlnenými vlasmi a spolu vošli do ordinácie. Potom jej podala nepriehľžadný biely sáčok.
“Nech sa páči, presne podľža objednávky, aj keď, musím povedať, s tak zvláštnym typom očí som sa ešte nestretla.”
Selene v očiach zaiskrilo.
„Myslím, že podobné objednávky ste robili už aj predtým a bolo vám dobre zaplatené.“
Doktorka sa zatriasla a bolo z nej cítiť, ako sa bojí.
„To – to áno.“
„Nechcite vedieť podrobnosti. Robte svoju prácu.“
Nesmelo prikývla. Nato si Selene zobrala svoje nové kontaktné šošovky a vypadla z nemocnice. Ak mal Daniel v niečom pravdu, tak v tom, že priťahuje pohľžady. A nie vždy mohla všetky svoje plány uskutočňovať v noci. Vošla do drahého značkového obchodu s oblečením, ktoré sa jej nadmieru hnusilo a vybrala si jedny z tých šiat, ktoré jej poradil predavač, ktorého s použitím všetkej svojej vôle a sebazaprenia nezabila za ten jeho prihlúply úsmev a podlizovanie. Ústa si pretrela ružovým leskom a zamierila k miestu stretnutia. Bola to drahá reštaurácia, personál jej hneď odložil kabát a odprevadil ju k stolu. Sadla si oproti starému, nechutne bohatému chlapíkovi, ktorý na ňu vrhal neskutočne chlípne pohľžady.
„Vitaj Iwone..“
Prihlúplo sa usmiala a začala listovať v jedálnom lístku, ktorý bol v odpornom koženom obale. Potom čašníkovi nadiktovala, čo si vybrala a bolo jej zle z toho, ako ju ten tučný debil pozoruje. Preložila si ruky krížom a sladko začala, neprestanúc sa zvodne usmievať:
„Ako viete, odmala ma priťahovali záhady, tajomstvá a...“
„Tykajme si prosím. Bude mi potešením tykať si s takou krásnou ženou, ako ste vy...“
„Nuž.. Človek vášho postavenia...“
„Nepreháňajme.“
„Len si spomeňte, za akých okolností sme sa stretli.“
„To máte pravdu. Akási vraždiaca beštia vyvraždila niekoľžko desiatok ľžudí... Zúrivý pohľžad, krátke vlasy... Máte neskutočné šťastie, že ste to prežili... Schovali ste sa...“
„Schovala si sa... Tykáme si predsa.“
Celú večeru sa z neho snažila vytiahnuť viac informácií. Medzi inými sprostosťami, ktoré Selene takmer nepočúvala, sa dozvedela, že by bola dokonalou ženou jeho synovca. Aké milé. Zbystrila však pozornosť, keď tento zbohatlík, pchajúci nos do všetkého, začal rozprávať o netvoroch so žiarivomodrým pohľžadom. To už bola takmer noc a šampanské vypité až do dna.
„Dúfam, že to vyriešia čím skôr. Ja -“, naklonil sa k nej a takmer šepkal „ich považujem za výsledok nejakého nevydareného experimentu. Veď viete – klonujú sa ľžudia a tak..“
Selene prevrátila do seba zvyšok šampanského a usmiala sa.
„Prepáč Michael, to si nemyslím. Ale čo o tom ešte vieš?“
Začal rozprávať. Množstvo alkoholu v krvi spôsobilo, že jej porozprával asi všetko, čo vedel. Čo vie o nich polícia, kto to všetko vedie. Vtedy zase spomenul svojho synovca. Keď sa Selene dozvedela, že média síce tento prípad mali v rukách, ale ľžuďom to bolo úprimne jedno, nespôsobilo to nič. Potom však tento nechutný chlapík povedal, že všetko vedie jeho synovec a je naňho patrične hrdý. To bola skvelá novina. Samozrejme hneď vedela, že sa s ním bezpodmienečne musí zoznámiť. Tak samozrejme ako vedela, že ju tento slizký milionár pozval k sebe domov len kvôli sexu, a to aj napriek svojej manželke a dvom vlastným a niekoľžkým ďalším nemanželským deťom. Urobilo sa jej zle a vzala si taxík domov. Len ona sama však vedela, že sa jej žalúdok obracal z toho, že už dlho nebola v svojom živle. Prišla do malých bytoviek v chudobnej štvrti, kde mala pokoj od všetkého a všetkých, oholila si vlasy dohola a šla spať. O štyri hodiny neskôr sa zobudila a šla na svoju zvyčajnú nočnú prechádzku.

Lena si pretrela ústa jasnočerveným rúžom, poobzerala sa v zrkadle, ktoré stálo viac než ročné vreckové priemerného amerického teenagera a vyšla z luxusnej kúpeľžne. Potom si napravila saténový župan a vyšla do záhradného komplexu, kde, samozrejme, nemohol chýbať bazén. Na dvoch lehátkach sedeli Daniel a Arwin. Arwin bol vôbec najuznávanejší človek, akého mohla poznať. Ak voči Danielovi a jeho temným machináciám mali ľžudia úctu, Arwin bol božstvo. Lena by urobila čokoľžvek, aby mohla byť súčasťou jeho bytia. Nanešťastie však Arwin o Lenino čokoľžvek nemal záujem. Obaja jej pozdravili.
„Voda je studená.“, zahlásil Daniel. Aj napriek tomu však z nej jemne skĺzol župan a skočila do vody v tých najmenších bikinkách, aké sa ešte dali dostať v slušných obchodoch. Arwin ju ignoroval. Daniel bol z toho hotový. Akokoľžvek, Leniným hlavným záujmom – okrem neustáleho pokúšania votrieť sa do priazne hostiteľža – bolo dozvedieť sa viac o tom, čo sa práve deje.
„Vlastne je všetko dokonalé. Priemerný pozemšťan je šťastný. Na znetvorené telá si už zvykli. Len v tomto meste je niekoľžko desiatok ľžudí pracujúcich pre naše elitné jednotky.“
„Ľžudí?“
„Zvykol som si používať tento pojem, tak mi to nekaz.“
Napil sa z pohára a pokračoval.
„O chvíľžu sa začne menšia akcia. Leonard Bolse – ten zbohatlík – sa snaží tieto prípady vyšetrovať. V jeho tíme už máme dvoch našich ľžudí, ktorí dokonale zničia všetko, čo budeme potrebovať a skompromitujú aj jeho.“
„Inak nič?“
„Nič. Pár mŕtvych reportérov. Tých, čo píšu o invázií a podobných nezmysloch sme nechali žiť Aj tak ich už nikto nepočúva. Keby sa im však dostal do ruky hmatateľžnejší dôkaz...“
„Rozumiem.“
Prikývol Daniel. Zrazu Arwin ožil:
„Ako vlastne pokračuješ?“
Daniel mu podal nejaké papiere a Arwin ich začal so záujmom študovať.
„Doteraz to bolo sedem sekúnd – neidentifikovateľžná tvár – tebe nemohli nič dokázať. Už sú to len tri. A potom niečo úplne prevratné – iný jed, takisto tri sekundy, no na tvári nezanechá stopy – jediný vred, ibaže...“
Arwin sa rozosmial.
„Počúvaj, celý deň sa ťa chcem spýtať, kto ťa takto doriadil, ale čakám, že sa zdôveríš sám..“
Daniel bol ticho a pozoroval Lenu, ako sa čľžapká v bazéne.
„Bývalky sú najhoršie, čo?“
„Nikdy so mnou nechodila.“
„Ale má svoj štýl – to sa musí uznať. Čo robí teraz moje dievčatko?“
„Nikto nevie. Robí si, čo sa jej zachce.“
„Mohla by pracovať v jednotkách, bola by úžasná.“
„Nech si vyberieš hocičo, drahá Selene to urobí rýchlejšie a elegantnejšie. Ak by o tom vedela, stavím sa, že tvoj Leonard by bol už mŕtvy.“
Arwin sa zaškeril. Lena vyšla z bazéna a kráčala k budove. Daniel sa za ňou otočil a po Arwinovom kývnutí rukou ju nasledoval.

„Čo to je za meno... Leonard? Znie mi to ako majiteľž nejakého bulvárneho plátku či nočného klubu...“
„Nuž..“ Leo ju chytil okolo pása.
„V niečom s tebou musím súhlasiť.“ Šikovne sa mu vyšmykla a bolo jej z neho zle.
„Strýko ti iste povedal, o čo sa zaujímam.“
„Áno.. hádam po večeri. Zaručujem ti najčerstvejšie informácie, samozrejme, o tie tajné sa podeliť nemôžem.“
Tváril sa dôležito. Pripomenula si, ako sa asi bude tváriť keď zistí, že jeho strýko je mŕtvy a pomohlo jej to vydržať s ním.
„Vraj si strýkova dôverná priateľžka.“
„Áno.“
Bola s ním na dvoch večerách a nikdy s ním nič nemala. Možnože zavážilo, že mu sľžúbila, že o týždeň s ním pôjde na dovolenku do Álp. Bolo jej jasné, že by tam šiel a akoukoľžvek ochotnou kráskou, no teraz je to už jedno. Opila ho tak, že sa ledva držal na nohách. V pití s ním držala krok, ale na ňu alkohol nepôsobil. Potom Leo zaspal. Začala mu prehľžadávať počítač. Potrebovala heslo. Nevnímal, napchala mu do úst hypnotiká, tak nesúvislo bľžabotal zo sna. Trvalo asi hodinu, než vyzradil heslo. Zistila, že materiály – nebolo toho veľža – správy o vzhľžade, výzore a konaní, sa nachádzajú v jednom laboratóriu na kraji mesta. Nič zaujímavé. Potom však našla súbor, ktorý ju zarazil. Mŕtvola jedného z nich, rozbor krvi, očí, jedov... To bolo priveľža. Zničila hardisk. Bolo takmer ráno. Leo sa k nej dogúľžal, košeľža rozopnutá a blažený výraz na tvári.
„Bol si skvelý milenec.“ Povedala Selene, Leo sa hrdinsky usmial, priložila mu ukazovák ku krku a do siedmich sekúnd bol mŕtvy.

Stalo sa to veľžmi rýchlo. Akcia vôbec neprebehla tak, ako bola naplánovaná. Vlastne všetko bolo inak, ako očakávala, keď do toho laboratória vchádzala. Bola jediná, čo prežila. Teda ešte aj on. Nebol ako všetci ostatní a netušil, čo sa stalo.

Vošli spolu do jeho bytu. Bol zariadený jednoducho, ale pôsobil veľžmi príjemne. Nemal priame osvetlenie, len svetelná trubica pri stene a vysoká lampa pri gauči. Jochen si sadol, tak si Selene sadla vedľža neho. Obaja mlčali.
„Si veľžmi zvláštna, vieš o tom?“ Mohla čakať, že jej povie, aká je krásna. Otočil sa a pozeral sa priamo na ňu. Bol to taký zvláštny okamih. Dlho sa na seba pozerali, potom sa Jochen naklonil a jemne ju pobozkal na pery. Nato sa otočil a nadhodil na gauč a pozeral sa pred seba.
„Prečo si to urobil?“
Najprv mlčal.
„Možno preto, že viem, že sa to onedlho skončí.“
„Čo sa skončí?“
Ale Jochen len sedel a mlčal. Selene by našla brilantnú odpoveď na každú situáciu, ak by mala plán, ktorý tentokrát chýbal. Nevedela ako sa má zachovať, čo povedať, čo o nej vie... Naklonila sa a tentokrát pobozkala ona jeho. On ju objal.

Bolo ráno. Selene sa pozrela na Jochena a nechápala, čo sa mohlo stať. Vstala z postele, pozrela sa na neho a možno po prvýkrát v živote bola úplne bezradná. Rýchlo si zobrala svoje veci a vybehla von. Možno by plakala, ale to ona nedokázala. Všade bolo ticho, ticho a zvuk jej topánok. Ukľžudňovalo ju to. Potom sa všetko skončilo. Počula len svišťanie a nechápala, ako je to možné. Jedna z guliek ju zasiahla a ona padla k zemi.

Znovu začala vnímať svet. Ju a šoféra oddeľžovala mreža, nedalo sa toho veľža robiť. Auto sa pohybovalo, čo vylučovalo možnosť zabiť šoféra okamžite. Spolujazdca však okamžite spoznala.

Záhrada bola prázdna, bazén opustený. Vchod strážili viacerí muži v uniformách, ktorí hneď vytiahli vysielačky a chceli si overiť jej totožnosť. Za sklom zbadala Lenu. Priblížila sa ešte bližšie k týmto mužom a chladnokrvne ich zrazila k zemi. Potom otvorila dvere zo skla a prešla na druhú stranu. Ozval sa alarm.
„Ahoj Selene.“
Pozdravila slušne Lena. Selene neodzdravila.
„Kde je tvoj milenec?“
Lena sa zatvarila hlúpo.
„Arwin? Niekde sa tu potuluje.. pravdepodobne...“
Nato Selene priložila ukazovák k Leninmu hrdlu, tá začala pišťať, keď zacítila, čo sa deje s jej tvárou. Nezabila ju však. Odvšadiaľž pribehli muži a namierili na ňu zbrane. Selene rezignovane zdvihla ruky nad hlavu a čakala Arwina.

Bola v malej miestnosti, veľžmi pochmúrnej, nebolo tu takmer nič. Od doby, keď sa dala zajať, ubehlo už niekoľžko hodín. Začínalo ju to nudiť. Vtedy do miestnosti vošiel Arwin, navoňaný tak, že ho bolo odporne cítiť, len čo strčil ten svoj čumák do miestnosti. Trápne zatlieskal.
„Výborná práca, Selene. Všetci okrem Jochena Andersena sú mŕtvi, dôkazy zničené, dokonca aj členovia môjho tímu.“
Ruky mala zviazané okolo stoličky, no sledovala ho zúrivým pohľžadom. Prišiel k nej a pokúsil sa ju pobozkať, no samozrejme neuspel.
„Chýbala si mi.“
„Ty mne nie.“
„Nikdy by sa nedala chytiť, ak by si so mnou nechcela hovoriť. Prečo si Jochena nechala žiť?“
Zasmiala sa:
„Toto nie je môj štýl a ty to vieš. Ak by som mala príležitosť, zabila by som ho.“
Odporným Arwinovským štýlom sa zaškeril a začal jej rozväzovať ruky.
„V noci si mala dosť príležitostí, nie?“
Šialene rýchlo nadvihla stoličku, uvoľžnenou rukou si pritom pomáhala a odhodila ho dozadu. Vzdychla si a hľžadela do zeme. Arwin sa pomaly staval na nohy.
„Pracuje pre teba?“
„Čo myslíš?“
Na chvíľžu sa odmlčali.
„Ak chceš postúpiť, nemala by si spávať s mojimi zamestnancami, ale so mnou.“
„Z teba sa mi prevracia žalúdok.“
„Ak by ťa to zaujímalo, Jochen je už mŕtvy.“
Nepohlo to s ňou tak, ako očakával.
„Pripravíš sa a môžeš ísť s nami na večeru.“
Tvárila sa bez záujmu.
„No tak! Prosím, Selene.“ Začal odchádzať, no pri dverách sa zastavil.
„ešte niečo, zlatíčko. Prestaň mi vraždiť zamestnancov.“
Po prvýkrát sa usmiala. Keď osamela, prechádzala sa po miestnosti a bolo jej z toho všetkého zle. O desať minút po ňu prišli, aby sa obliekla a nachystala.

Všetci už jedli. Za vrcholom stola Arwin, vedľža neho jeho manželka, maličká tučnučká, no s príjemným úsmevom. Oproti nej Daniel s Lenou, Selene si prisadla. Jedlo prebiehalo viac – menej mlčky, čo vyvolávalo u Arwina pobavený úsmev. Lena kvôli zjazvenej tvári nemienila venovať Selene ani jediný pohľžad, Daniel takisto. Vlastne jediný, kto ako – tak komunikoval bola Arwinova manželka, ktorá sa pokúšala navodiť debatu na akúkoľžvek tému. Hneď, ako to bolo spoločensky prípustné, sa Lena ospravedlnila a šikovne vytratila z miestnosti. Arwinova manželka onedlho urobila to isté, ale len preto, že bola znudená ich nezáujmom.
„Takže koľžko?“, opýtal sa Arwin, keď osameli. Selene prudko zapichla vidličku do mäsa, až podskočili.
„Koľžko čoho?“
„Mŕtvych, predsa.“
„Prestala som to počítať. Tí kreténi mi nedovolili ostrihať sa.“
„Pristanú ti dlhé vlasy“, prvýkrát sa ozval Daniel.
Arwin sa pohrával so sklenicou.
„Prečo si to vlastne urobila Lene?“
Pokrčila ramenami.
„Neviem.“
„Zdá sa ti to vtipné? Lebo mne teda vôbec nie!“, zvyšoval hlas, takmer kričal.
„Tvoja milenka sa dá do poriadku... a tých pár týždňov... to nič nie je.“
„Čo si vlastne chcela?“ spýtal sa Arwin, lebo Lena ho absolútne nezaujímala.
„Informácie. Čo je nové?“
„Ty to vieš lepšie, predbehla si nás.“
„S Jochenom si ma dostal.“
„Ty si dostala jeho.. tak ako ja dostanem teba.“
Táto dvojzmyselná debata ju už prestávala baviť.
„Myslím, že idem spať.“
„Zabudol som ťa pozvať na noc.“
„Už som sa pozvala.“
Rukou dokrkvala obrúsok a nechala sa odprevadiť k svojej izbe. Bola luxusne zariadená, ale do ružovej farby, a to vyznievalo odporne. Ľžahla si, no nepotrebovala spať. Rozmýšľžala.

Keď sa zoznámila a začala chodiť s Arwinovým synom, mala úbohých sedemnásť rokov. Možnože vtedy, tých pár týždňov do jeho smrti, bola šťastná. Naozaj šťastná. To by teraz už nedokázala povedať. Opustená, sirota, vstúpila do jednotiek a na ničom jej už nezáležalo. Potom stretla Daniela a veci začali naberať rýchly spád... Nebála sa ničoho a asi v tej dobe sa z nej stala osoba, akou bola aj teraz. Chladná, bez citu, bez mihnutia oka schopná odstrániť všetko a všetkých, čo stoja v ceste.
Nikdy nebola Arwinovou milenkou a vždy sa jej hnusila len tá predstava. Bez akýchkoľžvek výčitiek svedomia vstala v noci z postele. Rozhodla sa ešte vyprovokovať svojho hostiteľža, ale nechceli ju pustiť do jeho izby. Rozhodla sa ich nezabiť, tak počkala, kým ho zavolajú. Hneď ju pozval do svojej spálne.
„Ahoj.“
Mlčala. Pozrel na ňu.
„Kým odídem, mám jedinú otázku. Kto to bol Jochen?“
Pokrčil ramenami.
„Netuším. Záleží na tom? Je mŕtvy. Mŕtvy, chápeš tomu?“
„Akosi pričasto to opakuješ. Nemôžeš sa vyrovnať so skutočnosťou, že si zabil môjho milenca?“
Usmial sa a chňapol po jej ruke.
„To ty si nevyrovnaná so skutočnosťou. To, čo robíš, nemá zmysel. Čo chceš získať tým, že nás budeš vo všetkom predbiehať. Úctu? Obdiv?“
„Ani jedno, ani druhé.“
„Protirečíš si. Vlastne nemusíš robiť vôbec nič. Vieš, že ostatným platím celý majetok za to, aby vraždili, nechávali si v tele jedy a potom sa ich zbavovali týmto spôsobom. Potom abstinenčné príznaky, zamotaný kruh a ty to robíš dobrovoľžne.“
Mlčala. Nakoniec sa otočila.
„Zbohom, Arwin.“
„Myslíš, že jemu by sa to páčilo?“
Vedela, o kom hovorí.
„Ak sa s tebou vyspím, bude sa mu to páčiť viac?“
Arwin sa pretočil na druhý bok a tváril sa, že sa nič nedeje. Ale táto kapitola bola pre Selene navždy uzavretá. Ešte tú noc jej Daniel dal všetky nové jedy, čo mal pripravené, výmenou za sľžub, že nechá Lenu na pokoji. Trochu ju prekvapil fakt, že by mohol byť do nej naozaj zamilovaný.. Možnože ju prestal považovať len za prechodnú zábavku tak ako niekoľžkokrát doteraz. Asi aj preto, alebo len preto ho Selene pri odchode pobozkala. Celkom sa jej páčilo, ako ho zmiatla. Ale to už začínalo svitať.

Chvíľžu si pospala a potom si preštudovala všetky materiály, čo získala. Vedela už presne, kam chce ísť a keď stála pred Jochenovým bytom, všimla si, že dvere boli naozaj vyrazené. Odistila poistku a nechala dnu vniknúť uspávací plyn. Nemýlila sa. Dvaja z nich už ležali na zemi, omráčení. Zabila ich. Rýchlosť, s akou sa to všetko stalo, bola neuveriteľžná. Ale zase sa tu ozval aj ďalší pocit, presne to, pred čím, ju Daniel varoval. Nateraz to ignorovala. Všetko, čo by mohlo svedčiť o tom, že Jochen vie viac, ako si mnohí myslia, pravdepodobne už niekto odstránil. Nič zvláštne tam nebolo. Ale nemohla uveriť tomu, čo tu tak nedávno zažila, pritom vediac, že sa to nezopakuje. Ten pocit ju desil ako nič iné kedykoľžvek predtým. Začala sa vracať domov, keď v telefónnej búdke zazvonil telefón. Začala utekať, otvorené priestranstvá neboli jej najsilnejšou stránkou. Nazdávala sa, že v metre sa ich konečne zbavila, aj keď po celý ten čas nikoho nevidela. Keď však stála pred svojimi dverami, zdalo sa jej, že niečo nie je v poriadku. Rozrazila nohou dvere. Pri počítači boli rozhádzané papiere. Niekto tu bol. Pribehla k oknu. Zazdalo sa jej, že tú postavu zahliadla. Otvorila okno a šialenou rýchlosťou sa dostala na zem a zrazila ju dolu. Bol to muž. Už sa ho chystala zabiť, keď si uvedomila, že ho vlastne pozná. Z hlavy mu tiekla krv a po náraze upadol do bezvedomia. Dvihla ho a položila na lavičku. Potom sa chystala priložiť mu ukazovák v hrdlu, ale nespravila to. Len sa naňho dívala. Dvihla ho do rúk a odniesla k sebe domov. Trvalo to len chvíľžku, než sa prebral. Postavila sa pred neho a len čo otvoril oči, sadla si k nemu.
„Jedno nesprávne slovo a zabijem ťa,“
Ťažko sa posadil.
„Hľžadal som ťa.“
„Odkedy robíš pre Arwina?“
„Nepoznám...“
Zúrivo ho odhodila.
„Odkiaľž ma poznáš?“
Ticho. Ešte raz ho sotila.
„Odkiaľž ma poznáš?“
„Už vtedy – v laboratóriu som vedel, že si...”, oči mal červené a napuchnuté, hlas priškrtený a takmer plakal, „že ma o chvíľžu zabiješ. Potom však prišlo to prepadnutie a zostali sme spolu. Niečo sa stalo.. oni... ty... Si tu zase..“
Veľžmi slabý pokus o úsmev. Privrel oči.
„Je ti jasné, že ťa budem musieť zabiť. “
„Je mi to už jedno.“
Zvalil sa na gauč. Naklonila sa k nemu. Zarazila sa, no potom sa zasmiala.
„Ako ti na tom môže nezáležať?“
Pokrčil plecami.
„Už som videl, ako si to robila tým predo mnou, kým si prišla. Vieš, tá zrkadlová stena na chodbe.“
„A po tom všetkom..“
Znovu upadol do bezvedomia. Ako vtedy v tú noc mohol... Nechápala tomu. Úplne rozrušená sa rozhodla, že ho zabije neskôr. Sadla si na zem vedľža Jochena, zašepkala „ďakujem“ a chcela zmiznúť z miestnosti, no “on” ju zastavil.

„On“ bol „Daniel“. Začínala si myslieť, že tento chlapec nie je až taký prostoduchý, akým sa javí. Selene sa zastavila, bol človekom, akého naozaj nečakala. Otvorila ústa, no nevydala ani hlásku.
„Sú vonku, Selene. A sú ich desiatky. Nemáš šancu.“
Otočila hlavou rýchlosťou, aká by zabila každého pozemšťana. Videla ich. Nie konkrétne, tiene. Inštinkt jej radil utiecť z miestnosti. Daniel pokýval hlavou.
„Všetci.“
Obaja šepkali.
„Daniel, si na nesprávnej strane.“
Všetko do seba zapadalo ako kúsky skladačky. Nechal ju navštíviť Arwina a potom odísť. Dal jej dokonca jed, vďaka ktorému za pár hodín Arwin umrie. Nechal ju... Vedel, že to urobí? Očakával? Jochen? Myslel si, že ona... Že ona kvôli nemu... nie, to si myslieť nemohol.... to je nezmysel... že to je... je...
Len tak stáli oproti sebe, kamenné sochy uprostred chaosu tam vonku. Je jediná svedkyňa, nevinná, nič, nič proti nej nemajú.
„Selene, niekto vtedy v laboratóriu vraždiť musel.“
Prečo? Prečo jej to hovorí? Lebo niekto vtedy vraždiť musel? A ak to nebola ona, tak to musel byť on. Vedela, čo musí urobiť. Ale aj keď to urobí, bude Danielovi zaviazaná, hrozivá predstava. Podlamovali sa jej kolená, nemohla chodiť a kľžakla si k Jochenovi. Daniel prikývol. Jochen mal zavreté oči a vyzeral tak nevinne... zničene... ako niekto, kto toho prežil naozaj veľža, veci, po ktorých netúžil a musel ich prekonať. O niekoľžko sekúnd sa mu prestal dvíhať hrudník. Selene vyšla von, držali sa s Danielom za ruky a všetci zvesovali zbrane.
„Je to v poriadku.“
Opakoval Daniel. Nemuseli ani nič vysvetľžovať. Šéfovi sa nikto neopovážil protirečiť.

Konečne im na recepcii pridelili izbu. Selene za sebou zatvorila dvere a nevýrazne sa opýtala:
„Vtedy... v tom policajnom aute... Ako?“
„V skutočnosti, ktorá existuje pre tento svet som v ňom viezol Joachima, ktorý nanešťastie zabil Arwina. Čo sa stalo naozaj, vieš sama.“
Prišiel k nej a položil jej ruku okolo pása. Trhla sa, keď si všimla titulok v novinách.
„Spáchala samovraždu?“
„Také veci sa stávajú.“
Takmer bolo v jeho hlase cítiť niečo veselé.
„Ako sa dostal ku mne?”
„Stačilo ti ho vysadiť pod oknami. Snažili sme sa z neho niečo dostať, ale škoda práce. Nič nevedel a to, čo áno sme aj tak tušili. Aj keby si ho nezobrala k sebe, mali by sme dôkaz, že chcel na teba zaútočiť. Vo vrecku mal smrtiacu zbraň.”
Chcela vysloviť ďalšie otázky, ale zastavil ju. Namiesto toho ju chytil aj druhou rukou a hlavu jej pritlačil na svoju hruď.

Podľža kostolných hodín prešla asi hodina. Selene sa vyzliekla a šla sa osprchovať. Akoby ju voda mohla očistiť od toho všetkého, čo sa stalo. Myšlienky sa strácali, končili niekde v nenávratne rovnako ako prúd vody, ktorý po nej stekal. Jochen neexistoval. Obliekla si župan, pobozkala Daniela a zvalila ho na posteľž.

Epilóg

Úbohá Lena, hádam by sa tie vredy dali považovať za chorobu, no ale ľžudia sú asi schopní naozaj všetkého. Selene kráčala po ulici. Bol večer, pršalo a po jej dlhých prameňoch vlasov stekala špinavá voda. Prišla k rozflákanej búdke a vytočila desaťmiestne číslo. Ozvala sa tradičná zvučka, že dané číslo neexistuje.. Potom búdka začala zvoniť.
„La Kukaracha, 16 40.“
Zložila. Aj tak by sa jej nikto neozval.


written by: Nicki