Nokturno.net / tvorba / dílko

Podvečer sa rozchádzala s priateľžmi s tým, že konečne urobí niečo so svojím životom. Presvedčili ju k tomu nekončiacimi debatami o zmysle života. No na pre ostatných úplne jasnú otázku, čo je zmyslom ich vlastného bytia, nedokázala odpovedať. Nenachádzala žiaden dôvod kvôli čomu alebo kvôli komu žije. Ani s odpoveďami ostatných sa nemohla stotožniť. Láska? Rodina? Záľžuby? Podľža nej pre ostatných sú zmyslom života ľžudia. Všetci kvôli niekomu žili, kvôli tomu koho milovali, nenávideli, alebo jednoducho potrebovali… Len ona nemohla prísť na to, kvôli komu žije. Nikoho skutočne nemilovala ani nepotrebovala. Teda ani ju nikto pre svoju existenciu nepotreboval.
Kto sú vlastne všetci tí „priatelia“, ktorí ju obklopujú? Pre ňu to boli iba nemé tváre. Pri nej mali na sebe masky a báli sa ukázať jej svoju nahú tvár so svojimi slabosťami a boliestkami. No takúto masku si medzi nimi neskladala ani ona. Bola to akási obava či skôr nedôverčivosť. Neverila tým nemým zamaskovaným tváram, ktoré jej nikdy neodkryli rúško zakrývajúce ich duše. Neustále mala pocit, že medzi nich nepatrí. Nevideli jej trápenie, nezaujímali sa o jej problémy a nikdy jej nepodali pomocnú ruku keď to najväčšmi potrebovala. Nevedela, či to nevidia alebo nechcú vidieť. A ona nedokázala nikomu povedať pomôž mi. Vravela si, že načo zaťažovať ostatných svojimi ťažkosťami. Ešte by im to bolo na obtiaž. Len naoko ich nazývala priateľžmi. A pre nich bola len naoko priateľžkou. Nerozumeli jej. Akoby dušou nebola človekom. Rozumela jedine pisateľžom prevažne morbídnych textov, ktorí boli a aj sú nepochopení spoločnosťou. Ostatní nenachádzali krásu v tých čiernych slovách, ktoré jej dokázali povedať tak mnoho.
Žije preto, aby raz mohla zomrieť. Ostatní zomierajú pretože príliš chcú žiť. A umierajú nešťastní. Poslednú chvíľžku svojho nevyužívajú, aby boli šťastní. Neuvedomujú si, že ďalšia šanca už nebude. Posmrti sa už nič nezmení. Na bledej tvári navždy zostane utrápený výraz a hlboko v odumierajúcom mozgu stracha smútok. Ona chcela zomrieť s úsmevom na tvári a hlavne šťastná, pretože toto šťastie jej zostane navždy. Preto sa na smrť tešila. Verila, že ak zomrie šťastná, už nikdy nepocíti bôľž a smútok. Teda už nepocíti nič. Už tým necítením by sa posunula o stupiek bližšie k šťastiu, hoci by nikdy nemala šancu ho dosiahnuť. Nebola náročná. Stačil jej ten stupienok a plamienok nádeje. Bola to istota oproti neistému zajtrajšku.
Rozhodla sa urobiť obrat vo svojom živote. Jej kroky smerovali na miesta, ktoré milovala. Jedine medzi živými, ale nemými tvormi sa cítila dobre. Ostatní by povedali ako doma. Vrúcne objatia si vymieňala iba s vysokými obyvateľžmi lesov. Iba pri nich cítila, že žije. Cítila energiu, ktorú neváhal obetovať ten starý a chorý strom, aby ju dal jej. On jediný jej dokázal podať pomocnú ruku. Dával jej to, čo jej nebol schopný dať žiaden človek. Spev vtákov jej pripadal ako tá najčistejšia hudba. Bol to jediný zvuk, ktorý dokázal uvoľžniť jej napätú myseľž.
Kráčala po mŕtvolách listov po úzkom lesnom chodníku. Nevedela, kam kráča. Viedla ju intuícia, ktorej sa úplne oddala. Boli to akési nadprirodzené sily z oného sveta, ktoré ju chceli konečne medzi seba. Nemohla predsa žiť tam dole tak sama… Topánky akoby jej samy kráčali. Nevidela, ako sa cesta skrúca, či klesá alebo stúpa. Videla len tú omamnú čierňavu navôkol, ktorá pohltila aj jej myseľž. Tá farba bola jej…tak ju upokojovala… Napriek tomu, že myseľž mala prázdnu, zdá sa, že vyrovnanú, na perách sa jej objavil úsmev. Ale nie hocijaký úsmev. Bol to skutočný úsmev. Zo srdca. Posledných sedemnásť rokov nebol v jej duši taký pokoj. Vždy ho kazil okolitý svet… len túto noc nie. Určite si priala, aby táto noc nikdy neskončila. Lenže čas sa nedá zastaviť. Toho pocitu úľžavy sa nehodlala vzdať úsvitom. Po tak dlhej dobe sa rozhodla zaň bojovať do posledného zbytku nádeje. Tak šťastnou ju ostatní nedokázali urobiť. Už to vedela. Nepotrebovala ľžudí. Nastal asi nejaký omyl, keď sa stala človekom. Mala byť stromom, ktorý v noci svojim tieňom ľžaká ľžudí a cez deň počuva plač svojich mŕtvych detí a radostný smiech ľžudí. V budúcom živote určite bude stromom. To viedlo jej kroky.
Cesta sa skrúcala čoraz vyššie. Bližšie k nebu, symbolu posmrtného šťastia. Jednoducho tam, kam sa túžila dostať. Vnímala posledné búšenie svojho srdca a tešila sa na moment, kedy sa už konečne navždy umlčí a nebude jej svojím ustavičným buchotom pripomínať, že žije.
Na čelo jej vystupoval pot a svaly zaplavovala nezmesiteľžná páľžava. Nechtiac musela zvoľžniť. Nebolo jej to po vôli, chcela sa dostať čo najskôr do cieľža. Rovnako ako bežec na dlhé trate. Hoci cieľž je len kilometer ďaleko, cesta k nemu bude čoraz ťažšia, ale úľžava po prebehnutí pásky vyváži všetko to trápenie a bolesť. Pretekára opije pocit víťazstva a na pretek si ani nespomenie, iba na tú radosť z víťazstva. Ona po dosiahnutí svojho cieľža zabudne na všetko zlé, čo sa stalo dovtedy a bude cítiť len ten opojný pocit víťazstva.
Cesta na vrchol nebola jednoduchá. Stúpala čoraz prudšie a bola kamenistá. Podmienky sťažovala aj prichádzajúca búrka. Dážď jej zmáčal dlhé čierne vlasy a slaný pot jej stekal priamo do očí. Mokré kamene sa šmýkali a neraz pristala kolenom na ostrej hrane. Jej roztrhané nohavice a dobité nohy sa sfarbili dočervena. Vôňa vlastnej krvi ju povzbudzovala ďalej , vetrila, že cieľž je na dosah ruky. Dokonca aj bolesť jej spôsobovala potešenie. Vnímala chlad a vedela, že jej telo už nikdy nebude horúce. Bude iba chladnúť.
Blížila sa do cieľžovej rovinky. Nespoznávala miesto kam sa dostala. Stála na vysokej skale. Navôkol videla iba les a oblohu pretínali blesky. Žiadna rušivá žiara mesta, iba les. Namiesto štebotu vtákov počúvala ozveny bleskov. Bola to zúrivá búrka. Takú ešte nikdy nezažila. Netušila, ako dlho kráčala, ale podľža všetkého niekoľžko hodín. Až teraz pocítila únavu, ktorej pomútená myseľž bránila vkradnúť sa do tela. Vedela, že do úsvitu jej nezostáva veľža času, ale musela sa ešte vydýchať a upokojiť pulzujúce srdce. Ľžahla si na skalu a hľžadela na tmavú oblohu. Túžila ešte poslednýkrát vidieť hviezdy.
Búrka po chvíli skončila. Vtedy už takmer nedýchala. Hľžadela ešte chvíľžku na oblohu posypanú hviezdami. Hviezdy boli žiariace dušičky ľžudí, ktorí umreli šťastní a navždy šťastnými zostanú. Ležia na oblohe osamote, pretože každý umierajúci sa cítil sám. Milenci sa tam nikdy nedostanú, pretože zaľžúbený umiera nešťastný, keď musí opustiť svoju lásku. V nebi sa ich smútok nezmení na žiariacu hviazdu ani po príchode milovanej polovičky.
Postavila sa. Dlhoočakávaný moment bol už tu. S úsmevom hľžadela do čiernej hlbočiny, ktorá sa rozprestierala pod ňou. Nepotrebovala vidieť nič viac. Vedela, kam skáče. Do posledného skoku dala všetky svoje sily. Svaly sa naposledy napli pred roztrieštením sa o vrcholky stromov. Nekričala. Ani smútkom, ani radosťou. Nemohla prerušiť to panenské ticho, ktoré nastalo po koncerte hromov. Usmievala sa a očami sledovala ako sa blíži ku svojej hviezde. Keď zacítila ako jej konár prepichol hruď, vedela, že dnešnú noc zažiari na nebi nová hviezda.