Nokturno.net / tvorba / dílko

Vstala z postele a hneď od rána ju niečo neodolateľžne tiahlo von…nevedela ešte, čo to znamená…
Celý deň odolávala tej túžbe, umyla sa, obliekla sa, pobozkala muža v eli vedľa sežba…letmo na ňu pozrel, venoval jej krátky úsmev a spal ďalej. V&# žbou zmučenom vedomí si vybavovala chvíle, keď v tom bezduchom úsmeve videla svet a svoju budúcnosť. Bolo to tak dávno. Pozrela sa do zrkadla nad dverami, s uspokojením na seba žmurkla… Bola ešte mladá, bola krásna, no predsa s nim bola taká osamelá. Vydala sa bojovať s ďalším dňom. Cez mohutné dvere vošla do kruhovej haly, s vysokou klenbou s maľbožu s motívom stromu, ktorá možno niečo znamená, možno je v úchvatnom starovekom slohu a ktorá možno ešte stále láka mladé ženy za kariérou …s&# óniou si spomenula že táto klenba jej po prvý krát vnukla myšlienku, že pod ňou chce pracovať. A teraz je tu. Pracuje tu už takmer 5 rokov. Na tú klenbu pozrela po prvý kráť zas pohľadžom dieťaťa. Bože, aký dlhý ešte bude tento deň, aké ťažké nohy po ňom ostanú? Zvalí sa mŕtva do postele vedľža jej partnera? Ktovie, či na ňu vydrží čakať alebo ho premôže spánok? A možno má inú…ktovie prečo ju to už nijak zvlášť netrápilo…

Druhý deň bola sobota. Zobudila sa ráno, ešte skôr ako vyšlo Slnko. Pozrela sa na budík a s&# ekvapením hľadžela na displej. O takomto čase slušní ľžudia nevstávajú. Uvažovala, čo ju to prebralo zo sna…mohol to byť nejaký prudší pohyb jej muža? Pozrela naňho…nie, ten sa nehýbe ani cez deň, čo potom v nku? Ticho skorej rannej hodiny prerušoval len tichý, no naliehavý spev nejakého vtáka na konári stromu pred ich oknami…započúvala sa doň, otvorila okno dokorán, nech ho počuje lepšie, a zrazu sa ten odvážny drobec vzniesol do vzduchu, vlietol ku nej do izby…s vapením ticho zhíkla, keď si jej sadol na ruku, akoby bol vycvičený. Pohladkala ho po hlave…potom sa na neho zahľadela, skúžmala drobné znaky jeho peria, farbu jeho očí. No v&# j chvíli ňou strach trhol snáď ešte viac ako bolesť, ktorá prenikla jej rukou, keď sa malé pazúriky zaťali do jej zápästia…cítila tú bolesť jasne, nebola zvyknutá znášať telesné muky, nikdy sa dokonca ani neporezala, no napriek tomu mlčala…nevykrí­kla…na jej ruke nebolo stopy po krvi, hoci rany boli čoraz hlbšie a bolesť sa stupňovala a pulzovala jej dlaňou aj ramenom a šírila sa jej do celého tela. Nie…ona len neprestávala hľadieť džo zreníc, z kt sa rinula krv. Nemohla odtrhnúť zrak od výjavu, ktorý si ledva uvedomovala. A jej krv vytekala naďalej z očí vtáka, až bolo perie zlepené a špinavé, krv bola na dlážke a na jej pyžame…vo chvíli, keď už chcela vykríknuť, s&# dvedomou túžbou po záchrane, a podvedomím strachom, pocítila v sebe ohromnú slabosť a vták povolil zovretie a padol k jej bosým nohám. zalapala po dychu, z očí jej vyhŕkli slzy…pozrela na svoju ruku…z kých dier, ktoré vyzerali ako vypálené do jej mäsa, konečne začala presakovať krv…so živočíšnym záujmom počkala kým prvá kvapka odkvapne, druhu nechala stiecť po maličkú a s&# žitkom ochutnala. Pozrela k nohám, stála v kaluži krvi…spomenula si na klenbu banky a preniesla pohľad na postžeľž…

Na druhý deň ráno polícia vyšetrovala záhadnú smrť dvoch ľžudí v&# nelovom byte…