Nokturno.net / tvorba / dílko

Laron

Nad planinou viseli ťažké olovene mraky, občas padla kvapka ale dážď akoby stále premýšľžal či začne skutočne padať alebo nie. Pod oblakmi sa rozprestierala hornatá krajina bez porastu, iba kde-tu sa zelenali chumáče trávy alebo zúbožený ker. Bola to veľžmi nehostinná krajina s  kamenistou pôdou a vyčnievajúcimi skalami na každom kúsku.
Priezračné ticho znenazdajky prerušilo vzdialene, pravidelné šumenie, ktoré sa s  každou ďalšou sekundou stávalo, výraznejšie a hlasnejšie. Po chvíľžke bolo už také jasné, že sa dal zreteľžne identifikovať zvuk. Znelo to asi takto: pofff – pofff a potom opäť, pofff – pofff. O  niekoľžko sekúnd sa z  oblaku vynorila obrovská hlava, podobala sa na tvár jaštera ibaže za hlavou mala akýsi vejár vytvorený s  ostňovitých výčnelkov vybiehajúcich do strán. Veľžké čierne oči hľžadeli zo záujmom na krajinu a spoza obrovských čeľžustí s  hrozitánskymi zubami vychádzalo spokojne mrmlanie. Pofff – pofff, z  mraku sa vynoril dlhý krk posiaty ostňovitými výbežkami a za ním neskutočne veľžké telo z  ktorého vyrastali mohutné blanovité krídla. Pofff – pofff, tvor sa naklonil na pravý bok a odhalil silne nohy ukončené pazúrmi veľžkosti ruky dospelého muža. Predne nohy boli o  niečo menšie ale dostatočne silne, aby rozdriapali čokoľžvek čo im príde do cesty. Ďalšie zamávanie silných krídel, pofff – pofff, odhalilo postavu, človeka sediaceho tesne za krkom tohto tvora.
Laron sedel na chrbte Meleny ponorený do hlbokého tranzu, navonok pôsobil neprítomne, jeho vedomie však bolo prepojene s  Meleniným, teraz boli dva tvory s  jednou mysľžou. Laron viedol Melenu tak, akoby to robila ona sama, využíval jej zmysly, aby videl všetko tak jasne, ako samotná Melena. Ich dnešný let sa blížil ku koncu, hliadka trvala od východu Raesa až pokiaľž sa neuvelebil v  strede oblohy, čo bolo presne šesť zárezov na slnečných hodinách. Let nepriniesol nič nové, Laron v  jednej chvíli síce cítil nahromadenie magickej energie ale bolo to ďaleko za hranicami kráľžovstva, okamžite sa pokúsil vystopovať jej pôvod, no zmizla skôr ako niečo zistil. Najhoršie na tom bolo, že sa to nestalo prvýkrát, Laron s  Melenou sa s  niečím podobným už raz stretli, bolo to ďaleko za Veternými horami ale ani vtedy sa im nepodarilo vystopovať odkiaľž magická energia prichádzala. Od vtedy mal v  duši zvláštny nepokoj, cítil, že za hranicami kráľžovstva sa niečo deje, niečo čo mu začalo kradnúť spánok.
Opustil Melenino vedomie ale iba do tej miery, aby spojenie úplne neprerušil, ak by niečo našla okamžite mu to mohla ukázať prostredníctvom svojich očí. Laron sa pomrvil v  sedle, od dlhého letu mal telo čiastočne stuhnuté, snažil sa povystierať a kúsok po kúsku si ho rozcvičiť. Melena sa zatiaľž zniesla nižšie nad krajinu, obraz sa zmenil. Pochmúrne skalnaté hory nechali ďaleko za sebou, teraz leteli nad Medvedím lesom a blížili sa k  úpätiu Guldurských hôr.
„Myslíš, že sa deje niečo zlé?“ Vyslal ťaživú myšlienku k  Melene a ďalej sledoval krajinu bežiacu pod nimi. „Neviem dieťa moje, môže to znamenať čokoľžvek, ale som si istá, že spolu to zistíme.“ Odpovedala dračica s  prorockým podtónom a varovne zavrčala. Laron vedel, že má pravdu, vedel, že spolu toho ešte veľža dokážu. Pri tých myšlienkach sa nevedomky usmieval, tak toto je moja Melena a on ju má neskutočne rád. Šikovne sa predklonil, dával si pozor, aby sa nezranil o  kostnaté výbežky dračieho krku, opatrne sa pritlačil k  Melene a láskavo ju potľžapkal po matne červených šupinách. „Už ti je lepšie chlapček môj?“ Cítil ako sa ho opäť dotkla svojimi myšlienkami, cítil z  nej matku, ktorá si robí starosti o  svoje dieťa. „Áno moja, už je lepšie…spolu to dokážeme…“ Odoslal k  nej svoju odpoveď a v  duchu sa musel zasa usmiať, vedel, že pred ňou nič neutají, vedel, že na ňu sa môže vždy spoľžahnúť. Čas ktorý sú spolu ich zblížil tak dokonale, že sa poznajú dôverne ako keby jeden bol tým druhým, drak a človek, človek a drak, spája ich puto, ktorého silu môže zlomiť snáď len smrť.