Nokturno.net / tvorba / dílko

Merrad
Deň sa chýlil k  večeru, mraky na oblohe sa čiastočne potrhali a tak dovolili zvedavým lúčom Raesa poštekliť smutnú zem pod nimi. Tiene sa postupne predlžovali, až sa na krajinu začal znášať tichý súmrak. Šero svojím závojom zahalilo Skalnaté pláne, Medvedí les a postupne pohlcovalo aj Guldurské hory, ktoré sa nebojácne týčili až k  samotným oblakom. Na začiatku Guldurských hôr sa takmer neba dotýkal štít so starobylým menom Ten – Narod, čo v  reči kráľžovstva znamenalo plochý vrch. Na vrchole bol Ten – Narod skutočne plochý a na tejto nebeskej plošine stálo rovnako starobylé sídlo Merrard v  ktorom prebývala Nebeská garda. Merrard sa nachádzal v  takej výške, že pre toho, kto nevedel lietať bolo takmer nemožné dostať sa tam. Obydlie Nebeskej gardy pôsobilo skutočne veľžkolepo, šesť nádherných štíhlych veží rozmiestnených v  tvare obrovského, dokonalého diamantu čnejúcich vysoko nad opevnenia Merradu obklopovalo hlavnú vežu, ktorá ich nepatrne prevyšovala svojou jagavou strechou. Všetky veže vyrastali z  neskutočne veľžkej haly a v  lúčoch zapadajúceho Raesa nádherne žiarili, akoby chceli vyjadriť dôležitosť tohto miesta a jeho obyvateľžov.
Opevnenie Merradu malo rovnako šesťuholníkový tvar so strážnou vežou v  každom rohu. Za hradbami sa nachádzalo priestranné štvorcové nádvorie, ktoré okrem jednej strany obklopovali prekrásne štíhle stromy. Tieto veľžkolepé stromy mali husté vetvy porastené dlhým strieborným ihličím a ich prijemná, svieža vôňa sa niesla celým Merradom, pripomínajúc každému miesto odkiaľž pochádzajú – Strieborný les. Nádvorie končilo dvoma úzkymi cestami vedúcimi popri jednej zo siedmych veži do hlavnej časti paláca. Obe cestičky boli lemované sochami slávnych predkov. Popri jednej sa nachádzali sochy hrdinských jazdcov, bola to cesta po ktorej kráčali len ľžudia, druhá bola zdobená sochami nebojácnych drakov a po nej smeli ísť iba draci.
Každú jednu zo šiestich vonkajších veží obýval jeden jazdec a jeho drak, vnútorná, siedma veža patrila Vigorovi a Orisovi – vodcovi Nebeskej gardy a mocnému drakovi. V  obrovskej hale, čo spájala všetky veže sa nachádzali dve siene, tá väčšia z  nich bola Sieň slávy, menšia slúžila na prijímanie významných návštev a vedenie rokovaní. Obe siene boli prekrásne zdobené freskami s  rôznymi výjavmi z  dávnej histórie, avšak krásu Siene slávy mohli zočiť a obdivovať iba členovia Nebeskej gardy.
Ťažké, kované dvere vedúce do Siene slávy sa nehlučne otvorili. Na ich prahu stála vysoká postava v  bohato vyšívanom plášti, ktorý pod krkom spájala zlatá spona. Muž chvíľžu stál vo dverách, zamyslene hľžadel na prekrásne maľžby, ktoré miestami pôsobili takmer ako živé, akoby všetky tie tvory niekto len pred chvíľžou zaklial a nechal ich tam na veky vekov. Po niekoľžkých sekundách, čo sa mu zdali ako večnosť sa otočil, zamrmlal niečo popod nos a odkráčal do svojich komnát. Dvere sa opäť nehlučne zatvorili, aby ďalej strážili tajomstvo jazdcov a drakov.

Vigor

Vysoká postava muža mĺkvo stála pri okne sledujúc posledné lúče Raesa. Ticho sa odrážali od západnej veže Merradu a dodávali jeho tvári zvláštny medený lesk. Mužove ostré rysy čiastočne zmäkčovala hnedá briadka popretkávaná bielymi prameňmi, ktoré akoby chceli svedčiť o  jeho veku. O  tom však rozhodne nehovorili jeho vlasy gaštanovej farby bez jedinej šediny. Stále boli rovnako husté ako pred dávnymi rokmi a sčasti mu prikrývali výrazne čelo. Nepatrne sa pohol a opäť uprel svoje smaragdové oči do diaľžky. Myseľž mal úplne čistú, bol v  stave pripomínajúcom hlboký tranz. Výraz tváre sa mu postupne uvoľžnil. V  myšlienkach našiel Orisa a spojil sa s  jeho vedomím, aby duchovne vytvorili jednu bytosť s  možnosťami presahujúcimi ľžudské chápanie.
Oris prudko otvoril oči, neprítomný pohľžad však prezrádzal, že duchom sa nachádza niekde v  diaľžke. Vycítil Vigora, tok jeho myšlienok silnel, z  nepatrného spojenia, ktoré neustále udržiavali sa stala dravá rieka, aby vzápätí prerástla do nekonečného oceánu. „Zdravím ťa starý priateľž, myslím, že náš čas sa kráti…“ Vigorové myšlienky splynuli s  Orisovými do spoločného prúdu, obaja sa stali človekom a drakom v  tej istej chvíli.
Vigor niekoľžkokrát zažmurkal očami, aby zaostril zrak, následné preletel po tmavých siluetách Guldurských hôr. Stále stal pri okne, opatrne sa otočil a rozhýbal si stuhnuté telo. Rozhovor s  Orisom skončil, teraz zostávalo už len zvolať jazdcov.