Nokturno.net / tvorba / dílko

V  poslednej chvíli pribehla k  autobusu. Šofér mal dobrú náladu a tak na ňu počkal. Milo sa naňho usmiala, poďakovala a kúpila si lístok. Potom zamierila do zadnej časti autobusu. Ten bol poloprázdny takže voľžných miest bolo mnoho. Sadla si k  oknu. Cestovnú tašku položila na voľžné sedadlo vedľža seba. Pohodlne sa rozvalila na sedadle a vydýchla.

Autobus sa pohol. Cez zarosené sklo sledovala ubiehajúce domy, stromy a ulice mesta, v  ktorom žila. Teraz z  neho utekala. Preč. Na miesto, kde nikoho nepoznala. A  nikto nepoznal ju. To bol hlavný dôvod. Chcela začať odznova. Žiť svoj nový -lepší- život. Ale teraz nevedela, či sa rozhodla správne. Cítila smútok zmiešaný so spokojnosťou. Slzy ju štípali v  očiach, no ona ich pár žmurknutiami zahnala. Áno, bolo je ľžúto, že opúšťa všetkých, ktorým miluje. Ktorí milujú ju. Ale rozhodla sa…

Z  vrecka nohavíc vybrala MP3 prehrávač a zapla ho. Hlavu si oprela o  studené sklo a privrela oči. Nemusela sa báť, že by zabudla vystúpiť. Ide predsa až na konečnú.

,,Si nemožné malé decko. Neviem, čo si o  sebe myslíš. Nie si nič. Iba malá otravná špina. Nechápem, ako som si ťa mohla nechať. Mala som ísť na potrat!"

V  mysli sa jej stále dookola ozývali výčitky matky. Donedávna si myslela, že ju matka miluje. Ale odkedy od nich odišiel otec, jej vzťah s  matkou chladol. Až sa nakoniec nemohli vystáť. Každý deň sa hádali. Opovrhovali sebou. Urážali sa. A  jej tak neuveriteľžne chýbala minulosť. Časy, keď boli kompletná rodina. Ona, ocko a mamka. Chýbala jej tá mama, ktorá na svoju dcéru nedala dopustiť. Mama, ktorá ju kedykoľžvek objala alebo jej povedala, ako ju má strašne rada. Tá mama, ktorej sa mohla so všetkým zdôveriť.

Ale namiesto nej našla doma vždy klbko nervov. Ženu, ktorá nenávidela celý svet. Vrátane svojej dcéry. A  ona to už jednoducho nevydržala. Vymyslela si plán. Plán, ktorý nebol úplne domyslený. Ale jeho cieľž bol jasný. Utiecť od svojej matky. Utiecť od toho všetkého. Už sa nevládala pretvarovať pred priateľžmi. Hrať sa na veselú a šťastnú. Tajiť im, že jej matka už nie je taká ako predtým. Všetky tie klamstvá a to pretvarovanie sa jej znechutilo. Cítila sa vinná za to všetko, čo sa s  jej rodinou stalo. Cítila sa vinná, že klamala priateľžom. Ľžuďom, pre ktorých znamenala veľža. A  práve kvôli nim cítila aj teraz smútok. Ani sa s  nimi nerozlúčila. Keby to urobila, už by asi neodišla. Priatelia mali na ňu veľžký vplyv. Presvedčili by ju, aby ostala. A  to ona nechcela. Už nechcela žiť tak ako doteraz.

Otvorila oči. Za oknom ubiehali polia, stromy a lesy. Nevedela, kde je. Ani ju to nijak zvlášť netrápilo. Pozrela po ľžuďoch v  autobuse. Všimla si mladé dievča vo svojom veku. Zaujato čítalo akýsi časopis a úspešne ignorovala svoju spolusediacu. Tá sa dožadovala jej pozornosti. Asi sestry.
,,Nemôžeš ma ignorovať celý týždeň u  starkej,“ povedala spolusediaca zúfalo. No to dievča iba otočilo stránku v  časopise a opäť sa venovalo čítaniu.
Pred ňou sedel chlapík, ktorý neustále telefonoval a raz za čas niečo naťukal do notebooku, ktorý mal položený na kolenách. Ľžutovala ho. Bol väzňom svoje práce…

Oprela si hlavu o  sklo a sledovala cestu. Zatiaľž sa nemusela starať, čo bude robiť v  meste, kde nikoho nepozná. Byt už mala zahovorený. Cez známeho. Za pár tisícok jej ho predal. Iba taký malý. Dvojizbový s  kuchynkou, WC a kúpeľžnou. Jej to stačilo. Nájde si prácu a zarobí sa na niečo lepšie. Zamestná sa v  novinách. Už odmalička chcela byť novinárka. Teraz si splní sen. Bude žiť tak, ako sa jej bude páčiť. Nikto jej nebude kecať do života a rozhodnutí. Pousmiala sa. Je slobodná.

Autobus práve prechádzal cez nejaké mesto. Nepoznala jeho názov. Nepotrebovala si ho pamätať. Tých názvov bolo veľža. Okrem toho za pár minút mali byť v  meste, kde vystupuje. Všetko ju bolelo. Chcelo sa jej spať a bola neuveriteľžne vyčerpaná. Šiltovka jej zakrývala tvár pred slnkom. Už aby autobus zastal na konečnej…

Prebrala sa na zabrzdenie autobusu. Pozrela z  okna a zbadala ceduľžu, ktorá ju vítala v  meste, kde viedla jej cesta. Usmiala sa. Vstala, zobrala cestovnú tašku a vystúpila. Ovial ju príjemný vetrík. Zložila si šiltovku z  hlavy a bez váhania ju zahodila do najbližšieho kontajnera. Tu sa nebude musieť ukrývať. Tu je pre všetkých neznáma. Z  vrecka jesennej vetrovky vybrala poskladaný papierik s  adresou jej nového domova a zastavila sa pri milo vyzerajúcej pani.
,,Dobrý deň, prepáčte, môžete mi pomôcť?“ Opýtala sa.
,,Samozrejme, čo potrebuješ?“ Prikývla žena. Pousmiala sa a ukázala žene papierik s  adresou.