Nokturno.net / tvorba / dílko

Julie, preber sa…septalo jej podvedomie, uz zas…Julie, uz bude sumrak…je cas ist…

A  Julie zas posluchla a nechala cestu nech vedie jej kroky do neznama celu noc. Mozno dnes uz vyjde z  temneho lesa do temnych tienov mesta, mozno sa dnes naje, mozno dnes…mesiac bol velky, pokojne sa plavil oblohou a oslepoval tak, že nebo okolo neho vyzeralo najtemnejsie. Ten mesiac mal silu zhasnut hviezdy, vduchu sa zasmiala. Onedlho bude spln a Julie sa kracalo lahko cez jemny podrast duboveho lesa…kde-tu zazrela bliskat sa ostraszitost v  ociach seliem, no nemala strach. Nevedela preco, no nikdy ju nijake zviera nenapadlo. Ani zviera, no ani clovek, nikto sa jej neprihovoril, akoby okolo seba vytvarala neviditelny mur s  jasnou vystrahou „nebezpecenstvo“. Ano, zilo sa jej lahko, kym sa neopovazila uvazovat, preco zije a tak sa obrnila proti podobnym myslienkam a proste noc co noc kracala dalej, oddychovala za dna a ani ju nenapadlo hladat zmysel. No aj tak jej obcas kdeaka myslienka unikla…a nechala ranu na jej zjazvenej a slepej dusi.

Najprv sa Julie prelakla, že si neuvedomila tok casu, ked zbadala svetla na obzore, no hned nato si uvedomila, že usvit vyzera inak, aj ked ho nikdy nesledovala dokonca. Toto boli obyvcajne svetla mesta. Hoci uz dlho nehladela na tie vecne blikajuce poulicne lampy, ich jas spoznala aj z  tej dialky. Vzdy bola nimi do istej miery fascinovana, snad jej pripominali to, co ona nikdy nemala spoznat. Jej osud vnutil nesmrtelnost. Lampy nic neziadali a dostali darom konecnost. Tiez ozivali za sumraku a s  prichodom slnka zhasinali, ale celu noc preblikali, akoby sa ich zivot mal kazdym okamihom skoncit. Kazda chvilka ich existencia bola vyplnena bojom o  tu dalsiu. Ach, tak krasne jednoduchy zmysel…Julie zavidela. Tie jemne vykyvy v  ich ziareni, hoc mnoho ludi si ich nevsima, jej s  istotou pripominali, že ona, bude zit vecne, no nikdy nepociti ulavu ani vdaku. Preto mesta nevyhladavala, ukryta v  tienoch lesa sa lahsie vyhybala sama sebe.

No nic, Julie, uz si prilis dlho nebola medzi ludmi, je cas skusit to tam znova…mozno teraz…

Pravdupovediac, Julie svoje podvedomie nenavidela

Nenapadne, ako sa blizila k  mestu sledovala, ktorym smerom les najviac vyzera na to, že by mohol ukryvat nejaku cestu. Striehla, či nezbada svetlo reflektorov aut alebo či nezacuje zvuk motorov. A  naozaj, Julie uz mala prax ako vlastne proti svojmu presvedceniu najst cestu, co zvolilo podvedomie. Vdialke sa coraz zretelnejsie crtal svetelny had cervenych zadnych svetiel aut nahliacich sa po novej stvorprudovej vypadovke.

Julie, davaj si trocha pozor…

Zakopla a spadla, bola uz takmer pri ceste a nezvyknuta na svetlo takmer nevidela. Kracala po pravej strane po krajnici smerom do mesta, jedine co ju zamestnavalo bolo sledovanie vlastneho tiena, najprv dlheho, nekonecneho, miznuceho kdesi na zvodidlach, a ako sa auto blizilo, tien sa skracoval az napokon, ked ju auto minulo, sa stratil uplne….a dalsie auto…sledovala svoj tien a uvedomila si že v  istom zmysle teraz blika aj ona…az kym jedno auto nezastavilo…

Julie, vidis to iste co ja?

Julie by povedala, že ano…modrostrieborny hyunday zastavil par metrov pred nou a okienko spolujazdca bolo otvorene…ked tych par metrov presla, bolo vidiet aj hlavu zeny soferky ako sa s  neistym usmevom pozera celkom isto na Julie…nie na nieco vedla nej, nie na jej celo, nevsima si autoznacku za nou, hladi jej do oci…

„Mala, nechces sa zviest?“ bruneta vyznacne kyvla hlavou od Julie do auta. Po kratkom vahani a rychlom uvazeni moznosti Julie nesikovne otvorila dvere auta a nasadla. „Vdaka, no zvladla by som to…“ 29rocnej zurnaliske neusiel ziaden z  podtonov jej hlasu aj ked nemohla vediet co to znamena. Zmetena…ano, Julie este nikdy nesla autom…placha…za ten cas co sa motala lesmi naozaj ziskala len chabe zaklady konverzacie…dzro hrda…ona predsa o  odvoz neziadala, tak ako sa ta neznama opovazuje mysliet si, že nieco nezvlada…vdac­na…Julie si vazila sancu…no tu zena naozaj nemohla ani tusit, že nie je vdacna za odvoz, ale za to, že pocuje ludsky hlas…
„Samozrejme, že zvladla, no takto to moze byt prijemnejsie…a volam sa Alica Reedova“
„Som Julie…“
„Tak teda Julie, kam ta mam zaviest?“
„No do mesta“
Smiech „Samozrejme, že do mesta, ale kde presnejsie byvas?“
Ticho…
„Si predsa stade, či nie?“

Tuto noc Julie prebdela u  Alice Reedovej. Zistila, že je to rozvedena, no vcelku prijemna zena. Pracuje v  miestnych novinach a tomu zodpoveda aj fakt, že sa dovtipila, že Julie napokon predsa len nebude z  tohto mesta.

Niekolko nasledujucich dni a noci Julie travila v  mestskom parku. Prespavala tam, kde ju zastihol den, no vzdy skryta pred lucmi slnka. Odkedy utiekla z  Alicinho bytu nikto sa ku nej neozval, a Julie tomu bola rada…nepotrebovala nikomu nic vysvetlovat, nikto ju neobtazoval hlupymi otazkami, ktore si nikdy nedovolila polozit ani ona sama sebe…

Julie, pametas sa predsa na Reedovej adresu…preco to neskusis?

Onedlho si ludia zacali uvedomovat pritomnost dievcata v  ich parku a zacali sa o  to zaujimat aj miestne noviny. Vyslali Alicu aby to preskumala a Alica sa vratila do redakcie bez akychkolvek informacii, no s  vedomim, že v  jej byte na nu caka mala zahada. Hned po skonceni pracovnej doby sa co najnenapdnejsie ponahlala domov. Julie nasla spat a tak cakala kym sa v  nej neozve instikt.

Julie, mozes mi verit ked ti vravim, že uz je noc…

Tak dobre…otvorila oci a prelakla sa, no hned si uvedomila, kde je a aj preco je vokol taky na noc naozaj nezvykly jas.

„Mas lampu rovno pred oknom“, poznamenala.
„Ja viem, obcas ked nemozem spat, cakam či nahodou nezhasne. To jej vecne blikanie ma drazdi“
Jemny usmev…Julie nieco take naozaj necakala, no odradit sa nedala…
„Vcera bol spln, no ty mesiac cez tu lampu vobec nevidis…“
„Hadam sa neprestahujem kvoli tomu, že lampa mi zhasina oblohu?“

Ach Julie, myslim, že tu sa chcem zdrzat.

***

Podvedomiu sa da do istej miery branit rozhodovat za nas, no Julie snad po prvy krat nemala co namietnut. U  Alice ostala vyse troch mesiacov. O  nej sa nikdy nerozpravali, aj ked Alica sa o  to viackrat pokusala, odpovedou jej bolo trpke ticho a smutny pohlad, no aj tak vacsinu toho nebolo tazke odhalit. Jej navstevnicka pohla Alicinym svetom asi tak, ako moze mala upirka pohnut svetom dospelej novinarky. Zrazu tak malo veci, ktore jej boli vzdy jasne, davalo zmysel a naopak vela toho objavila. Veci o  akych pisala uz sa jej nezdali dolezite a svoju pracu onedlho opustila, aby mohla byt dlhsie s  Julie. Snad nieco vokol tej desivej teenagerky primelo jej priatelov a kolegov prestat sa o  nu zaujimat viac ako to bolo nutne. Vsetko slo jednoducho samo a noci a dni plynuli. Alica zila zo svojich uspor, vyrovnana zo svojim osudom, vedela, že lampa pred jej okom ju prezije. No teraz jej uz jej choroba nevadila. Malá Julie totiz prvy krat mala domov.

Raz vecer sa Julie zobudila skor. Vlastne to bolo okolo obeda. Nieco jej voslo do snov a ked sa poobzerala, zbadala Alicu sediet v  kresle v  rohu vedla jej postele, tazko dychajuc. Este nevedela preco, no bala sa. Alica si vsimla, že jej tajomstvo sa na nu pozera…
„Julie…ahoj“ stazka sa usmiala.
Usmev opatovala. Alica zvysok zistila z  pohladu. Smutne vzdychla
„Nehnevaj sa na mna…no nechcela a nemohla som ti to povedat skor ako to bolo nutne….cize skor ako teraz. Ale nepokusaj sa presvedcit ma, že si to nevedela aj tak. Tiez si mi o  sebe nic neprezradila. No nevadi, nebudem ta tahat do reality a nechcem ani aby si to robila ty so mnou. Obe vieme, kto si a co je mne…“
„Ale…“
„…ale prosim, nechcem to pocut. Len ta ziadam, aby si si uvedomila, že casto sme len vaznami svojho vlastneho strachu. Mozno keby si sa prestala bat…som si takmer ista, že slnko by ti neublizilo. Julie, ty mas dusu, ja ju v  tebe citim. No kym sa neskusis pozriet do slnka, nebudeme to vediet na isto“

Julie no tak, vies, že ma pravdu, chces vidiet slnko…

Pomaly, no s  pevnym rozhodnutim vstala, podisla k  oknu, s  malym zavahanim, no napokon teatralne roztiahla hrube zavesy…a…nic…tak pre istotu rovnako teatralne otvorila okno…

Nieco nevyslovitelne malicke a slabe niekde v  Julie vzdychlo…a prestalo existovat.

***

V  poludnajsom slnku na tmavom koberci lezalo dievca. Ležalo, nehýbalo sa. Bálo sa zdvihnúť hlavu, bálo sa otvoriť oči, bálo sa myslieť. Koľžko krát už v  snoch videlo seba hladiac do ohnivej gule? Zdviholo by hlavu a zbadali by ho. Otvorilo by oči a videlo by, že sa to stalo. Myslelo by na to…a toho sa bálo. Vnímalo ostatnými svojimi zmyslami, ktoré nevedelo tak ľžahko otupiť. A  všetko smerovalo k  tomu istému bodu, kde čas už nedáva zmysel. Prečo mu to spravili? A  čo to spravilo ono im? – myslelo – preľžakane sa zháčilo, no bolo neskoro. Jeho myšlienka zdvihla hlavu a otvorila oči. A  všetko vôkol sa dívalo na ňu a ona vpíjala ten pohľžad a smiala sa cez slzy. Slzy dopadli na staronovy zivot. Smiech skropil mŕtve telo. Nič sa nepohlo a predsa všetko zostražitelo. Všetci už vedeli, že niečo sa im nepodarilo, niečo zostalo…Teraz všetci čakali…Až kým dievca nenasledovalo myšlienku. Poobzeralo sa vôkol a v  kute izby naslo lezat svoju mrtvu dusu…

***

Zatrpknute, nahnevane a urazene, take boli nasledujuce dni. Julie hned vecer odisla z  mesta rozhodnuta nevratit sa…Nohy ju niesli same, aj ked spociatku trocha stazka, po dlhom oddychu nezvyknute na namahu. No Julie, ked jej uz nic nebranilo, konecne dala svojej ceste ozajstny zmysel. Co sa stalo, stalo sa, a to, že sa to stalo, sposobilo, že ju to uz nemrzelo. Ano, mala Julie sa uz nemusela suzovat, či skor nemohla. Nedokazala smutit ani za Alicou, ani za tou jej castou, ktora by jej to inak umoznila. Bez duse, no sla dalej, ako na to bola zvyknuta vlastne cely svoj zivot, odkedy ju ako stvorrocnu opustila matka. Vlastne, keby Julie lepsie poznala zvyky svojho rodu, ocenila by, že o  nu bolo postarane tak dlho. Upirka sa nemusela o  svoju dceru starat, bolo jasne, že sa aj tak pretlcie sama. Zomriet proste nemohla a nudza a bolest kazdeho rychlo naucia, co sa smie a co sa nema. Julie si na to obdobie uz velmi nespominala, no absenciu spomienok uvitala. Nechcela, aby bolest minulosti znicila radosti kazdeho dna. Spoznavala svoje nove moznosti a schopnosti, odhalovala v  sebe neopznane tuzby, zacinala sa podobat matke. A  prave tu sa rozhodla hladat. Nebola si celkom ista, co sa jej stalo, ale akosi tusila, že kym nebude vediet vsetko, nepohne sa z  miesta. Bola zvedava ako vyzera zivot jej matky a či jej nebude lepsie medzi vlastnymi. Maloco o  nich vedela, snad len to, co videla sama na sebe. Ostre ocne zuby sa jej zacali predlzovat az po odchode od Alice a mala s  nimi obcas problemy, no bola celkom spokojna s  novymi spicatymi usami. Pohlad mala jasnejsi, pocula viac a zacala sa spoliehat aj na jej cuch. Aby sa uzivila potrebovala zrazu ovela viac, a hlad ju naucil zaklady lovu. Par tyzdnov po navrate do lesov prvy krat ochutnala este teplu krv a vedela, že po tomto ju uz nic nikdy nenasyti lepsie. Krv inteligentnych bytosti este len mala ochutnat.

Po vobec nie tak dlej ceste, aku ocakavala, nasla Julie ten spravny stary chram. Dlhe roky zanedbavania prinutili jeho majitelov predat ho statu. Stat zas kastiel nepokladal za dostatocne pritazlivy aby uvolnil prostriedky na jeho renovaciu. Mury dost vysoke na to, aby onedlho pod vlastnou vahou spadli, no nie dost vysoke, aby vyrazali dych turistom. Co s  takymito murmi? Ich prazdnota najviac imponovala tienom. Drobne strachy sa chulili v  najtemnejsich z  tmavych zakuti ci vladli tym jasnejsim…mesacny svit presakujuci blanami netiopierych kridel, slapaje noh v  prachu komnat, kde nikto nikdy nebol, odlesk marnej okazalosti sviec bez svietnikov v  kristalovom lustry, ktory nikdy nebol zazaty…Julie sa chvela…zimou.

V  miestach, kde prisla na svet necitila strach, ani obavy, otupela voci ocakavaniu, pokojne cakala, co pride. Nevedela o  nahodach vopred nevedome predurcenych a nevnimala jemne chvenie vo vzduchu. Nevidela pohlady a nepocula myslienky. Snad jej nevedomost dovolovala neutiect, snad motivovala k  otazkam, ale zrejme o  nej tiez vobec nevedela. Co sa odohravalo v  este nedospelom tele nemal nikto zistit a Julie spokojna, v  dojme nevidenej, prechadzala popod cimburie a hladala matku.

Vosla do jednej z  mnozstva rovnakych miestnosti, ale…zarazila sa ked ucitila steklenie v  zatylku, akoby ju niekto pozoroval a ked posluchla to nutkanie a otocila sa, na stolicke takmer ukrytej za dverami nasla sediet…Julie zrazu vedela celkom naisto, že nasla mamu.

„Pravdupovediac, cakala som ta ovela skor.“
„Cakala? Vedela si, že pridem?“
„Len malo tvorov dokaze zit bez odpovedi…samoz­rejme, že som vedela.“
„Bez odpovedi sa zije tazsie ako bez duse.“
„Tvoj otec by nesuhlasil.“

Otec…to slovo rezonovalo v  Julie a razilo si cestu celym jej vedomim, kym nim nebola presiaknuta. Otec…kto???

„Povedz mi o  nom.“

Julie pocuvala a pomaly chapala…napriek tomu, že este celkom nerozumela akou zvlastnostou je, uz vedela, že pre nu pravidla stanovene nie su…je asi jedina svojho druhu… Zo vsetkeho obvinila otca. Upiry proste materstvo nemaju v  povahe, tuzba po laske nepatri medzi ich geneticku vybavu, nehladaju teplo objati…

***

Julie opustila kastiel hned ako sa dalo. Este jasnejsie ako kedykolvek predtym mala urceny ciel, najst svojho otca a potretat ho za to, že sa musela narodit do nekonecnosti, navyse poznacena laskou, no neschopna existovat s  dusou.

***

Mesto. Hluk. Ludia. Jej otec. NIE. Ale ano. Clovek. Smrtelnik s  dusou. Miloval. Nenavidi. Matka bola tak nadpozemsky krasna a jemu ucarovala jej jedina chyba. Prazdny priestor ho pritahoval viac ako vsetky tie citlive, nezne, zenske, smrtelne priatelky jeho priatelov. V  jej tuzbach hladal dokaz o  tom, že je ina, lepsia. Bola ina. No poddala sa, sama nevedela preco. Ked porodila, hrozilo jej, že ju uz znova neprijmu medzi jej vlastnych a musela sa rozhodnut. Vedela, no on nechapal, že to rozhodnutie dobre nikdy nemohlo byt, tak ako nemohlo byt dobre nic z  toho absurdneho vztahu. On mal zomriet a ona ist dalej, no on zije, snad ani nevie, co sposobil, a ona sa dalej nedostane, pokial jej dcera Julie nespravi to, coho ona nebola schopna. Zdedi jej povinnst a mozno ju to zachrani, mozno ich obe, a ak nie, tak aspon ich pomsti.

Julie sa nechavala viest nahodou. Nahoda moze za to, že tu je, nech to nahoda rozriesi. Nahoda je jediny princip vesmiru, ktory nikdy nemoze zlyhat, pretoze nevychadza zo ziadnych zakladov, ktore sa mozu zrucat. Nahoda so svojou vlastnou teoriou je mocnejsia ako osud a vzrusujucejsia ako intuicie. Julie obdivovala nahodu s  jej zvratenym zmyslom pre humor. Nahoda bola Juliina krsna matka a Julie jej dokonale rozumela….celkom nahodou. Chapala jej zakonitostiam a tak sa nebala, že by sa pomylila.

Nahodou stretla toho muza na ulici na ceste do obchodu. Mrzelo ju, že toto stretnutie nie je podlozene patricnymi okolnostami, cesta za nakupmi nie je vhodna chvila na zistenie, že ma dceru. Ale, Julie sa v  duchu zasmiala, na zistenie, ake caka jej otca, ziadna situacia nie je vhodna. (-)

Skusala mu dat sancu, chcela ho prinutit vsimnut si ju. Porozovala ho par dni a vytvorila si celkom presny obraz toho, ako zije. Skusala si sadnut na lavicku vedla chodnika, ktorym musel prejst na ceste do prace. Nic. Venoval jej pohlad, no uz po par metroch ho cosi odputalo a dievca sa mu vytratilo z  pameti. Skusala to dokonca viac krat, ale jej otcovi akosi nechcela utkviet v  pameti. Chabe sposoby, to si Julie priznala…napokon jej dosla trpezlivost a ked jej otec isiel cez obednajsiu pauzu von zapalit si, postavila sa mu do cesty. To uz zaucinkovalo. Tak sa zda, že ludia su schopni ignorovat uplne vsetko okolo nich, pokial ich to nezacne obmedzovat, no vtedy uz je neskoro. Aj on sa spametal neskoro, teraz, ked hladel Julie priamo do oci a ona v  tych jeho zbadala to nepatrne chvenie smrtelnosti, uz mu nemohla odpustit. Jeho lampa onedlho doblika.

Nedala mu sancu ozvat sa, ani ona mu nic nechcela povedat. Nepotrebovala nikoho povolenie a neziada o  odpustenie. Proste to vsetko skoncila.

***

Julie, upirka, vratila sa do sama do kastiela. Na stolicke v  rohu izby nasla jemny papier s  odkazom…


„Nechci ma ľžúbiť…skús ma nenávidieť…budem si ťa vážiť pre túto silu viac ako pre tvoju nehu…budem si ťa vážiť aj s tvojou zlobou…lebo viem, že si ju zaslúžim…skús necítiť bolesť, keď sa obzrieš …ale neprestaň sa obzerať…uvidíš tam mna, odraz minulosti a seba, fatamorganu buducnosti…skloň hlavu…prestaň hľadieť iba na cieľž, lebo v ceste nájde š viac šťastia… cesta je cieľ, žcesta je myšlienka…skús nemyslieť viac na minulost, ale spomeň si, ake to vtedy bolo…a skús to vratit…vsetci občas rania, aj keď to nechcú…a ak ťa nieco ranilo, moze za to nahoda…mozno si tebou chcela dokazat, že dokaze vsetko, chviet sa, umriet, porazit samu seba. Spoznavas sa v tom aj ty? C hcela len skúsiť dosiahnuť svoj cieľ…skúsila žťa neviesť a potom sa nebála obzrieť…no možno zabudla, že pre teba ona, nahoda, bola cestou aj cieľomž…tak nesprav teraz ty tú istú chybu, lebo nevieš, kto možno skúša kráčať Tebou za Tebou…“