Nokturno.net / tvorba / dílko

Kráčaš životom. A  cesta sa ti zdá kľžukatá. Plná nástrah a prekážok. Kamenistá. Párkrát sa potkneš. Niekedy získať stratenú rovnováhu. Inokedy padneš. Udrieš sa. Zraníš sa. Možno ostaneš chvíľžu sedieť a hľžadieť do diaľžky, kam kráčaš. Ale po čase vstaneš. Oprášiš sa a kráčaš ďalej. Rany sa časom zahoja. A  ty si už dávaš pozor, aby si nespadla zase.

Na tej ceste stretávaš mnohých ľžudí. Niektorí okolo teba iba prejdú. Pozrú sa na teba. Možno sa aj usmejú. Ale idú ďalej. Iní sa na chvíľžu zastavia. Prehodia pár slov a potom pokračujú vo svojej ceste. A  ďalší kráčajú tou cestou s  tebou. Spríjemňujú ti ju. Pomáhajú ti. Radia, keď nevieš, ktorou cestou ísť. A  keď sa stratíš, privedú ťa na tú správnu cestu. Cesta s  nimi sa ti nezdá ťažká. Aj keď je občas strmá. Občas kamenistá. No je príjemná. Lebo sú pri tebe oni. Ale po nejakej dobe sa musia vrátiť na svoju vlastnú cestu. A  keď prídete ku križovatke ciest, odbočia. Rozlúčia sa s  tebou a idú opäť vlastnou cestou. Ty kráčaš ďalej a objaví sa v  tebe nádej, že raz sa možno s  nimi znova stretneš.

A  nakoniec sú tu ľžudia, ktorých stretneš sedieť na ceste. Zlomených. Stratených. Ľžudí, ktorí spadli a nevedia vstať. Ľžudí, ktorých priatelia už dávno opustili. Ktorých opustila nádej, že príde niekto, kto im podá ruku a pomôže im vstať. A  je len a len na tebe, čo urobíš. Veď stačí tak málo. Natiahnuť ruku a pomôcť im. A  potom ísť ďalej. Možno tak získaš verného spoločníka svojim životom. Možno sa popáliš. Ale ostane v  tebe dobrý pocit, že si sa pokúsil pomôcť. No môžeš okolo nich bez povšimnutia prejsť. Zaradiť sa k  tým, ktorí to urobili pred tebou. To záleží len na tebe. Vtedy zistíš, aký si človek…

Potom, keď budeš stáť na konci svojej cesty, obzrieš sa. Na cestu, ktorou si kráčal. Možno smutne vzdychneš a povieš si, že žiť sa dalo aj lepšie. A  možno sa usmeješ a povieš, že si viac urobiť nemohol. A  spokojne odídeš z  tých ciest…