Nokturno.net / tvorba / dílko

Mal to byť obyčajný večer, ale keď zmeškala posledný autobus domov, veci sa začali nebezpečne meniť…K  príbehu je použitá pesnička Dance Of Death od Iron Maiden.


Let me tell you a story to chill the bones
About a thing that I  saw
One night wandering in the everglades
I‚d one drink but no more

„Ja už naozaj musím," povedala medzi smiechom. Dopila pohár.
„Kam by si išla," chytil ju okolo pása jej kamarát, ,,si trošku mimo.„
„Ale iba trošku,“ zasmiala sa.
„Budeš mať doma problém," pripomenul jej.
„Ale ak domov neprídem, tak budem mať problém ešte väčší," odvetila, vstala a zamierila k  dverám.
„Nemala by si ísť sama," namietol, ale ona iba mávla rukou a vyšla z  domu. Ovial ju chladný nočný vzduch. Zhlboka sa nadýchla. Bola noc, no z  domu, z  ktorého vyšla, sa ozývala hlasná hudba a krik ľžudí v  nálade. Čudovala sa, že susedia ešte nezavolali políciu. Ale možno si už po toľžkých dňoch zvykli.
Kráčala prázdnou ulicou. Posledný autobus jej ušiel pred nosom. V  mysli nadávala na šoféra. Porazene vzdychla. Bývala ďaleko, ale nebolo to nič, čo by peši nezvládla. Ale veľžmi sa jej po tej tme ísť nechcelo. Ulice osvetľžovalo len chabé svetlo pouličných lámp. Alkohol v  krvi jej však dodal odvahu a ona vykročila po chodníku smerom domov.

I  was rambling, enjoying the bright moonlight
Gazing up at the stars
Not aware of a presence so near to me
Watching my every move

Zabočila za roh a lampa nad ňou zablikala. Zamračila sa. Keby bola poverčivá, otočila by sa a prespala by u  Peta. Bez toho, aby sa obzrela kráčala ďalej. V  strede uličky ju ovládol čudný pocit. Akoby ju niekto sledoval. Otočila sa. Nikde nikto. Pokrútila hlavou a v  mysli si vynadala, že už je ako teta Berta, ktorá bola najpoverčivejší človek akého kedy stretla. Otočila sa a pokračovala v  ceste, ale ten podivný pocit ju neopustil. V  jednej chvíli sa jej zdalo, že počuje kroky. Zrýchlila, no neotočila sa. Rozmýšľžala o  tom, že sa rozbehne. Potom sa nad tým ticho zasmiala.
Klap…klap…klap…
Znovu začula kroky. Srdce jej začalo prudko biť a chcela sa rozbehnúť. Cítila, ako sa strach šíril celým jej telom. Zhlboka dýchala.
Klap…klap…klap..
Zvuk sa k  nej blížil priveľžmi rýchlo. Aj keby sa rozbehla, neušla by. Mierne zrýchlila krok. Možno to je tiež niekto, kto zmeškal autobus. A  možno sa jej kamarát rozhodol, že ju odprevadí.
Klap…klap…
Zhlboka sa nadýchla a rozbehla sa. Kroky utíchli. Nespomalila. Práve sa chystala zabočiť za roh, keď do niekoho vrazila a spadla na chladnú zem. Hľžadela na zem pred seba. Videla iba ťažké čierne kanady. Do očí sa jej tlačili slzy a triasla sa. Nie od zimy, ale od strachu. Bála sa zdvihnúť hlavu a pozrieť sa tej postave do tváre.
„Nemusíš sa báť," začula ženský hlas. Postava sa zohla a ona hľžadela do bledej tváre mladej ženy. Jej sivé oči na ňu pokojne hľžadeli. No ona sa bála stále viac a viac. „Neublížime ti.„
„Pomôžeme ti,“ začula šepot za sebou. Strhla sa, no neotočila sa. Ten šepot by priradila k  bláznovi. Niekto ju chytil zozadu za ramená a zdvihol na nohy. Nebránila sa.
„Poď," usmiala sa na ňu žena, „zavedieme ťa do bezpečia.„
Potom sa žena otočila a vykročilo ulicou.
„Tak poď.“ Okolo nej prešiel chlapec asi v  jej veku. Zastal a počkal, kým sa aj ona pohne. Nemala na výber. Snažila sa zhlboka dýchať a utíšiť svoj strach, ale nešlo to.

Feeling scared and I  fell to my knees
As something rushed me from the trees
Took me to an unholy place
And that is where I  fell from grace

Celou cestou nik neprehovoril. Jej to ticho prišlo neznesiteľžné a jej strach silnel. Cestu ani poriadne nevnímala. Premýšľžala, kto sú tí dvaja. A  prečo na ňu striehli. No možno nestriehli na ňu. Asi bola v  nesprávnom čase na nesprávnom mieste.
Prišli k  železnej bráne. Žena ju otvorila a vošla. No ona zastala. Cintorín. Čo, preboha, chcú títo dvaja robiť na cintoríne?
„Len smelo vôjdi," povedal chlapec, chytil ju za ruku a ťahal na cintorín. Kráčala dobrovoľžne. Nemalo cenu brániť sa. Zdvihla hlavu k  nočnej oblohe. Mesiac bol v  splne a jasne žiaril. Na tmavom cintoríne bol jediným zdrojom svetla. Kráčali medzi hrobmi. Neznášala cintoríni. V  jej očiach to bolo miesto mŕtvych.
Viedli ju niekam dozadu. A  keď tam prišli, uvidela ďaľžších ľžudí. Splývali s  tmou naokolo. Videla im iba ich bledé tváre a oči, ktoré sa podivne leskli. Chcela vykríknuť, ale hlas sa jej zadrhol. Všetky tváre sa otočili k  prichádzajúcim. Striasla sa a chcela sa skryť pred toľžkou neželanou pozornosťou.
Z  tmy vyšla ďaľžšia postava. Podišla k  žene, chlapcovi a nej. Zdesene sa na tú postavu pozrela. Bol to muž. Asi taký starý ako žena, ktorá ju sem doviedla. Tento muž bol však niečim priam desivý. Možno to bol chlad v  jeho očiach. Možno ten povýšenecký výraz v  jeho tvári.
„Doniesli ste…dieťa?" Pozrel sa na ňu a potom sa otočil k  žene a chlapcovi.
„Nie je to dieťa," namietla žena a ukázala na chlapca, „je rovnako stará ako on.„
„Už nemáme čas hľžadať niekoho staršieho,“ namietol chlapec.
„Je príliš mladá," oponoval mu muž, „čo ak to nevydrží, čo ak sa nepreberie.„
„Vydrží,“ povedala žena, „začneme.„
„Ak sa jej niečo stane, budete sa zodpovedať vy dvaja,“ povedal im muž. „Oblečte ju.„
Obaja prikývli. Muž sa otočil a zameril do tmy. Žena niekam odišla. Ona sa vydesne obzerala okolo. Zvažovala svoje šance na útek, no tie boli viac ako minimálne.
„Vyzuj sa a obleč si toto,“ povedala jej žena a hodila jej dlhé čierne šaty. Poslúchla ju. Bola bosá a šaty boli tenké. Cítila nočný chlad. No nevedela, či sa teraz triasla od strachu alebo od zimy.

Then they summoned me over to join in with them
To the dance of the dead
Into the circle of fire I  followed them
Into the middle I  was led

Stáli v  kruhu na lúke za hrobmi. Držali sa za ruky. Ona stála medzi ženou a chlapcom, ktorí ju sem priviedli. V  strede kruhu horel oheň. Stáli tak blízko neho, že by mala cítiť jeho hrejivý dotyk. No jej bola stále väčšia zima. Počula, ako všetci niečo šepkali. No slovám nerozumela. Teraz by mohla ujsť, ale žena a chlapec ju pevne držali. Hľžadela do ohňa a po tvári sa jej kutúľžali slzy. Z  kruhu vyšiel muž. V  ruke držal pohár. Kráčal k  nej. Začala ustupovať, ale žena a chlapec ju pevne držali. Snažila sa vymaniť z  ich zovretia.
„Nechajte ma, prosím," šepla vyľžakane a pozrela na muža, ktorý k  nej podišiel.
„Nemaj strach, dieťa moje," povedal muž pokojným hlasom.
„Pustite ma, prosím," prosila medzi vzlykmi.
„Neublížime ti," odvetil muž a pohladil ju po vlasoch. Možno ju chcel upokojiť, no ten dotyk v  nej vyvolal ďaľžšiu vlnu strachu. „Otvor ústa, dieťa.„
„Nie, prosím,“ hľžadela do jeho vlúdnej tvári cez slzy.
„Tíško, otvor ústa, dieťa," zopakoval a ona ho poslúchla. Priložil jej k  ústam pohár. Na jazyku ucítila chladnú tekutinu. Odmietla ju prehltnúť. Prísne sa na ňu pozrel a ona prehltla. Muž ustúpil a pohár podal žene. Tá sa napila tiež. Pohár putoval po celom kruhu a každý jeden sa z  neho napil.
Hrdlo ju pálilo a v  ústach stále cítila tú sladkastú chuť. Zhlboka dýchala, no zdalo sa jej, že vzduch sa k  jej pľžúcam nedostal. Snažila sa nadýchnuť, no malo to rovnaký efekt. Hlava sa jej točila. Všetko naokolo sa rozmazalo len ten oheň videla jasne. Zavrela oči.

As if time had stopped still I  was numb with fear
But still I  wanted to go
And the blaze of the fire did no hurt upon me
As I  walked onto the coals

And I  felt I  was in a trance
And my spirit was lifted from me
And if only someone had the chance
To witness what happened to me

K  ušiam jej doliehal smiech. Radostný a bezstarostný. Otvorila oči. Obzrela sa okolo. Kľžačala na zemi v  strede ohnivého kruhu. Všade naokolo boli ľžudia. Všimla si muža, ktorý ju donútil napiť sa z  pohára. Ženu, do ktorej vrazila. Aj chlapca, ktorého šepot sa dal prirovnať k  šepotu blázna. Prižmúrila oči. Tancovali a pohybovali sa v  nejakom neznámom rytme. Všetky ich pohyby sa zdali pomalé a hlasy a smiech vzdialený. Akoby sa zastavil čas a všetko plynulo neuveriteľžne pomaly. Srdce jej bilo ako splašené. Pomaly sa od nich posúvala ďalej. Chcela ujsť. Otočila sa. Skríkla. Bola tesne pri ohni. Tak blízko, že by ju spálil. No nestalo sa. Akoby tam ani nebol. Zdesene hľžadela na plamene. To nie je možné. Ten oheň je skutočný. Cítila jeho teplo. Príjemné teplo. Nie spaľžujúcu horúčavu. Opatrne natiahla ruku do plameňov. Nespálili ju.
„Neublíži ti," ozval sa za ňou ženský hlas. Otočila sa tvárou k  žene, ktorá ju sem dovliekla. Žena k  nej podišla a načiahla k  nej ruku. Chytila ženinu ruku, prebehol ňou zvláštny chlad. Dovolila jej, aby ju vytiahla na nohy. „Poď. Toto už možno nezažiješ.„
Nechápavo sa na ženu pozrela. Tá sa iba usmiala a ťahala ju k  ostaným. Zrazu jej neprišli taký strašidelní. Naopak…cítila sa spokojne. Akoby nebolo nič, nad čím by sa mala trápiť. Akoby zmizli všetky problémy. Necítila chlad. Ani teplo plameňov. Necítila jemný večerný vánok. Ani chladnú zem pod bosými nohami.

And I  danced and I  pranced and I  sang with them
All had death in their eyes
Lifeless figures they were undead all of them
They had ascended from hell

As I  danced with the dead
My free spirit was laughing and howling down at me
Below my undead body
Just danced the circle of dead

Nevnímala čas. Počula akúsi melódiu. Nepoznala tú pieseň. Všetko sa jej zdalo nereálne, ale bola si istá, že nesníva. Toto všetko sa dialo. Muselo sa to diať. Aj keď nič necítila. Nerozumela tomu.
Pohľžadom blúdila po ostatých. V  ich očiach nevidela nič. Boli prázdne. Aké sú asi jej oči? Je taká istá ako oni?
Pripadala si ako bez duše. Akoby bola otrokom tej zvláštnej melódie, ktorá ju nútila tancovať. Ktorá ju okradla o  dušu. Nedovolila jej ujsť. Aj keď to veľžmi chcela, jej telo ju nepočúvalo. Bolo to priam šialené.
„Chce sa ti tancovať?“ Opýtala sa je žena. Nečakala na jej odpoveď a vtiahla ju medzi tancujúcich. Nebránila sa. Chcela tanocvať. A  tak sa smiala, tancovala a spievala pieseň, ktorú nikdy v  živote nepočula. No slová sa jej drali z  hrdla samé. A  svet naokolo prestal existovať. Bola iba tá podivná melódia…

Until the time came to reunite us both
My spirit came back down to me
I  didn‘t know if I  was alive or dead
As the others all joined in with me

By luck then a skirmish started
And took the attention away from me
When they took their gaze from me
Was the moment that I  fled

„Zastav,“ chytil ju za ruku mladý chalan, kvôli ktorému tu teraz bola. Prestala tancovať a pozrela sa na neho. Jeho oči boli divné. Boli čierne. Akoby sa jeho zorničky rozšírili a pohltili celé belmo.
„Čo…čo sa ti stalo?“
„To, čo každému kto je tu, aj tebe,“ pošepol a ona sa dotkla svojej tváre. „Nemusíš sa báť, nehovor mi, že sa ti to nepáčilo.“
„O  to teraz nejde…vy ste…ste…“ Chcela povedať, že sú divní. Že s  nimi nie je niečo v  poriadku, ale potom jej to došlo. Ona tiež nie je v  poriadku. Veď nič necíti. To nie je normálne.
„Si jedna z  nás,“ šepol, „a ak si na dnešok budeš pamätať, vyhľžadáš nás zase a zase a stále dookola.“
„Nie,“ pokrútila hlavou. Chlapec sa zasmial. Ovial ju studený vánok. A  ona akoby precitla. Pocítila strach, ktorý sazačal opäť šíriť jej telom.
„My ťa len tak nepustíme, pochop to už, v  tomto svete nie je pre teba miesto. Ale tam, na druhom svete, čakajú tam na teba všetci tvoji mŕtvi priatelia a známi. Všetci, ktorí ťa nedobrovoľžne opustili. Stačí keď tu budeš a budeš tancovať. Tvoja duša prejde do toho sveta. A  ty sa znovu stretneš so svojimi milovanými.“
„To nejde, nie je to možné,“ odvetila. Ale sama už nevedela, čo možné je a čo nie.
„Nie? Už si to zažila. Dnes. Tvoja duša opustila tvoje telo. Ale neverila si. Uver a uvidíš, čo si nikdy nevidela a zažiješ to, čo mnohí ani nikdy nezažijú.“
„A  čo ak to nechcem,“ pozrela sa na neho.
„To nejde, patríš už k  nám,“ pokrčil plecami a nechal ju tam stáť. Neveriacky hľžadela pred seba. Obzrela sa okolo. Všetci tancovali. Nikto jej nevenoval pozornosť. Otočila sa a rozbehla sa preč. Dúfala, že si nikto nič nevšimne.

I  ran like hell faster than the wind
But behind I  did not glance
One thing that I  did not dare
Was to look just straight ahead

When you know that your time has come around
You know you‚ll be prepared for it
Say your last goodbyes to everyone
Drink and say a prayer for it

Bežala ako najviac vládala. Nevnímala kam beží. Snažila sa len ujsť, čo najďalej od tých čudných ľžudí. Od toho všetkého. Snažila sa nemyslieť na to, čo zažila. Ale stále dookola sa jej v  mysli vynárali slová toho chalana.
„Ale tam, na druhom svete,čakajú tam na teba všetci tvoji mŕtvi priatelia a známi. Všetci, ktorí ťa nedobrovoľžne opustili. Stačí keď tu budeš a budeš tancovať. Tvoja duša prejde do toho sveta. A  ty sa znovu stretneš so svojimi milovanými.“
Čo ak by to bolo možné? Veď túto noc zažila toľžko nemožných vecí. Keby to nezažila, nikdy by neverila, že sa niečo také môže stať. Ale teraz…teraz už nevedela, čomu má veriť.
„Heeej,“ zakričal na ňu niekto. Nereagovala. Počula ten hlas, ale bála sa zastaviť. Čo ak to je jeden z  nich.
Nasledovalo zatrúbenie. To už zastala a otočila sa.
„Konečne, čo myslíš, že ťa budem hľžadať celé dni?“ Zastalo pri nej auto jej staršieho brata.
„Čo tu robíš?“ Opýtala sa.
„Nasadaj, mama už zúri,“ odvetil a ona nastúpila do auta. Oprela si hlavu o  sklo a sledovala cestu. „Čo si stvárala? Vyzeráš hrozne.“
„Tomu by si neveril,“ pošepla unavene a zavrela oči.
„Zažil som mnoho neuveriteľžného,“ povedal. Bola ticho. Nevedela, čo mu na to povedať. Toto určite nezažil. Nie je nikto, kto by bol ochotný dosvedčiť jej to. A  vlastne o  tom nikomu ani povedať nechcela. Na malý okamih zomrela. A  potom sa zase vrátila. Jej duša opustila telo a najhoršie bolo, že sa jej to páčilo. A  ľžutovala, že ušla. Čo ak mal ten chalan pravdu? Uverila by a stretla by sa s  tými, ktorí jej tak strašne chýbali?

When you‘re lying in your sleep, when you‚re lying in your bed
And you wake from your dreams to go dancing with the dead
When you‘re lying in your sleep, when you‚re lying in your bed
And you wake from your dreams to go dancing with the dead

To this day I  guess I‘ll never know
Just why they let me go
But I‚ll never go dancing no more
‘Til I  dance with the dead

Otvorila oči. Ležala vo svojej izbe. Ešte stále bola oblečená do šiat, ktoré jej dali. Nevedela, čo sa stalo s  jej oblečením. Ani ju to nezaujímalo. Tie šaty jej pripomínali udalosti z  minulej noci. Z  noci, na ktorú nikdy nechcela zabudnúť. Nech včera cítila čokoľžvek, nech sa bála akokoľžvek. Nezabudne.
Vstala a zišla do kuchyne. Jej mama robila praženicu. Brat sedel pri stole a čítal noviny.
„Chystáš sa niekam?“ Vošiel do kuchyne jej otec. Pobozkal jej mamu a zamieril ku dverám. „Musím bežať, v  práci je nejaký problém.“
„Maj sa,“ odvetil mu brat bez toho, aby zdvihol hlavu od novín.
„Pa, zlato,“ kývla mu mama a dorobila praženicu. Ona mu iba kývla a sadla si.
„Tak ako bolo včera?“ Opýtala sa jej mama a položila pred ňu tanier.
„Super, dnes by som šla zase,“ prosebne sa pozrela na mamu. Tá len prikývla na súhlas.
Usmiala sa. Ten chalan mal pravdu. Vo všetkom. Oddnes už nechce nič iné len zažiť znovu ten pocit.