Nokturno.net / tvorba / dílko

Sierra-epilóg


Krajinou sa prehnala prudká letná búrka, ale ja ani môj spoločník sme nezmokli, ani naše kone. Stačila prosba k bohu ohňa a on nachvížu nechal tiecť jeho moc cez moje telo a mysež. Kvapky dažďa, ktoré na nás padali z teplej oblohy, sa vyparili skôr než stihli dopadnúť. Výhoda kňazského hábitu. Ten statný barbar na koni vedža mňa si to aj tak neváži, nenávidím ho! Nahmatám dýku, ktorú mám za pasom. Nie, ešte nie. Teraz ho nedokážem prebodnúť. Ešte vždy ho milujem... Ak sa to dá nazvať láskou. Niečo ma k Votanovi neznesitežne priťahuje. Niečo silné. On je moje prekliatie. Moje druhé prekliatie. Stretli sme sa pred piatimi rokmi. Vtedy sa vo mne prebudilo moje prvé prekliatie: Túžba po krvi. Nie som upír. Z jednej časti nie. Som dhampír. Dieťa smrtežnej matky a ako mi povedala na smrtelnej posteli, nesmrtežného otca. Neviem, čo bol môj otec, snažím sa o pokrvnom prekliatí, ktoré na mňa uvrhol zistiť čo najviac. Upíri- nesmrtežní, ktorí si predlžujú život teplou krvou. Upíri- neporazitežní. Nemajú veža nepriatežov v potravinovom reťazci. A aj tých dokážu využiť. Hovorí sa, že ak napr. upír vysaje všetku krv z vlkodlaka získa tým jeho schopnosť premeny, ale dokáže ju kontrolovať svojou temnou podstatou. Imúnni- po čase, závisí od dĺžky života upíra, začínajú byť odolní proti niektorým veciam, ktoré im predtým vadili. Napr. slnko- po čase nemá na ich telo vplyv, ale aj tak sa mu radšej vyhýbajú. Verím týmto historkám. Som z časti ich dôkazom. Než som narazila na Votana nevedela som o upíroch ani o tom, čo som vôbec nič. Venovala som sa motlitbám k svojmu bohu. Dodnes sa im venujem a som mu vďačná, že ma nezavrhol. Tú noc som mala za sebou svoju šiestu vraždu. Votan prišiel neskoro. Najali ho, aby zabil prízrak sajúci krv v mojom rodnom meste. Našiel ma šialenú, sediacu na posteli pri mŕtvom tele, celú od krvi- nevedela som sa nabažiť jej chuti, jej vône. Nenávidím sa za to, čo som vtedy bola. Nenávidím jeho, že ma vtedy nezabil. Namiesto toho ma vtedy prvý raz udrel a prvý raz pobozkal. To ma prebralo. Uvedomila som si, čo som urobila, chcela som aby ma zabil. Arogantne sa usmial. Odmietol. Povedal, že ma nechá žiť, ale budem musieť odprisahať, že budem jeho nevožníkom. To nebola možnosť. To bol príkaz. Aj v tom zmätku som chápala, že to nechcem urobiť, ale čosi ma donútilo povedať mu áno, bez odporu. Vytiahol dýku, porezal ma na predlaktí, porezal seba. Prisahala som... Votan ma naučil veža o mojej podstate, o dhampíroch, upíroch a iných stvoreniach z temnej stránky sveta. Naučil ma ovládať môj hlad- nasýtiť sa bez zabitia. Vlastne krv k životu nepotrebujem, ale niekedy jednoducho potrebujem cítiť jej pachuť na mojom jazyku. Vysvetlil mi, že ako dhampír nemôžem šíriť svoje prekliatie ďalej. To je to najkrajšie, čo mi kedy povedal... Niekedy moja cynická temná stránka vyhrá a desím svojich milencov tým, že sa z nich stali nesmrtežní. Ale jediným mojím skutočným milencom je Votan. Milujem ho. Tým masochistickým spôsobom, aký mi ponúka. Nie som pre neho nič viac ako fžandra. Hračka a otrok. V jeho šedých očiach plných búrky som nikdy keď sa na mňa pozrel nevidela nič len krutosť, pohŕdanie, škodoradosť a víťazstvo. Sú dni keď sa ma nevie nabažiť, ani ja jeho. Potom sa na mňa niekožko dní ani nepozrie a toleruje ma len ako túlavého psa, s ktorým má rovnaký ciel. Bije ma v momentoch, keď po ňom najviac túžim, bozkáva ma vo chvížach, keď ho najviac nenávidím, odíde keď mu poviem „žúbim ťa“ a plazím sa mu v blate pri nohách, vezme ma do náručia keď sa rozhodnem mu ujsť. Viem, že ma využíva, využíva moje schopnosti kňažky boha ohňa. Kožkokrát som chcela zabiť jeho, kožkokrát som chcela zabiť seba... Ešte nikdy som nenabrala dosť odvahy. Dnes to urobím. Pozorujem ho ako sedí na svojom koni. Vystretý, arogantný, neporazitežný. Na chrbte má svoj ohromný meč z čiernej ocele. Po širokom chrbáte mu stekajú kvapôčky potu a pleť sa mu leskne ako vyleštený bronzový štít. Na plecia mu spadá hustá hriva tmavých vlasov. Mám skvelú šancu vytiahnuť dýku a hodiť mu ju do chrbta. Možno by dokázala preklať jeho srdce. Srdce z kovu. Posvätená bohom ohňa by to iste dokázala... Prečo to nedokážem urobiť? Moja ruka nie je schopná prijať príkaz mojej vlastnej mysle... Prišli sme tam, kam Votan rozhodol, že pôjdeme. Nechcela som sem ísť. Hovorí sa, že tu vyčíňa vlkodlak. Nechcem stretnúť toto stvorenie temnoty. Bojím sa ho. Bojím sa všetkých temných stvorení, jedno poznám až privežmi dobre... Zoskakujeme z koňov. Sme v akomsi riedkom lese. Votan sa ku mne otočil, hovorí, že už je to kúsok, len asi kilometer. Ďalej pôjdeme pešo až k bráne mesta. Hovorím mu, že s ním nechcem ísť. Podišiel bližšie. Smeje sa, vraj nemám inú možnosť. Hovorím, že sa bojím vlkodlaka, ktorý tu vyčíňa. On ho chce dostať... Aj tak s ním nikam nepôjdem, opakujem mu to- rozhodnejšie, hlasnejšie, so zeleným plameňom v očiach. Udrel ma. Vytiahla som dýku a zahnala sa po ňom. Než stihla dopadnúť chytil mi ruku. Surovo ma pobozkal. V jeho bozkoch je viac autority ako v jeho ranách a kopancoch. Nechal mi dýku v ruke a vedie svojho koňa ďalej. Musím ísť. Viem prečo tam ideme. Prekazím mu to. Bude ma musieť zabiť. Zúrivosť ho prinúti aby ma sprostil mojej prísahy... Bože ako vežmi túžim byť v jeho náručí, nemôžem si pomôcť. Ale chcem niečo iné. Chcem byť ďaleko od neho. Od toho ako ma neustále ponižuje. Pripravím ho o možnosť zabiť toho vlkodlaka. V najbližšej krčme si nájdem obeť, ktorá nás prezradí, prezradí kto sme a my budeme musieť ujsť pred zlynčovaním. Naše temné tajomstvá tu nezostanú dlho bez povšimnutia... Votan toho vlkodlaka nikdy nenájde, nebude piť jeho krv, nezíska jeho schopnosť premeny. Viem, že by si to vežmi želal a ja si želám aby ma zabil. Toto ho prinúti- prestane sa ovládať a zabije ma. Lepšie riešenie by bolo, aby som zabila ja jeho, ale toho zatiaž niesom schopná- nikdy nebudem. Teraz mám šancu oslobodiť sa od tých krvavých okov, ktorými ma zviazal a využijem ju... Pozorujem ho ako víťazoslávne predo mnou kráča: Ako môj pán... Už ním nebude dlho.