Nokturno.net / tvorba / dílko

8

Sud. Sud plný zeleného hnisu. V ňom som ja. Človek vyrobený podľa certifikátu HMS36627. Otváram oči. Mechanický apatický hlas mi prikazuje vystúpiť von a prejsť po mostíku. Mostík je železný. Má žlté zábradlie. Okolo neho je čierna kozmická tma. Na jeho konci sú kovové, modrým neónom osvetlené dvere. Kráčam po mostíku. Prevažujem sa z jednej nohy na druhú, čľap-čľap. V mojej hlave nie je nič, iba prázdny inštinkt poslúchať a splniť rozkaz. Otvárajú sa dvere. Za nimi sa uprostred hlbokého kozmu nachádza malá sklenená kozmická loď do ktorej sa sotva zmestím. Mechanický hlas prikazuje vstúpiť. Som v lodi.
"Tu je tvoje poslanie. Musíš nájsť Krištáľovú planétu. Krištáľová planéta sa nachádza za červou dierou číslo 2975824937. Je modrá, krásna ako perla a žijú na nej zelené červy typu wormos practicalis. Musíš im zvestovať vieru v boha číslo 354987254197255."
Kozmická loď sa hermeticky uzavrela. Cestujem tichým, šialeným a ľudoprázdnym vesmírom. Oproti mne sa zjavuje červia diera. Je krásna, podmanivá, a špirálovito hypnotizujúca. Na jej konci v diaľke je modré jonizujúce svetlo. Vťahuje ma dnu. Rýchlosť stúpa. Stúpa čím ďalej tým strašnejšie. Začínam sa báť. Som strašne ťažký. Telo mám ako z olova. Obraz sa rozpadáva na blikajúce linky, ktoré blikajú strašne rýchlo a extaticky. Dosahujem pekelný nechutný orgazmický pocit zvracania.
Zobúdzam sa. Okolitý vesmír vyzerá rovnako, ale cítim, že som v úplne inej galaxii. Rozhliadam sa okolo z guľovej kozmickej loďky, a vidím Krištáľovú planétu. Je naozaj modrá a krásna ako perla. Idem k nej. Zväčšuje sa. Už som tak blízko, že sa mi zdá rovná a vstupujem do jej voňavej atmosféry. Je chladná a osviežujúca. Podomnou sa rozprestirajú krásne zelené hory.
Dosadol som na zem. Okolo sa náhlia červy a sú naozaj zelené a praktické. Mihajú sa okolo mňa v obrovskej rýchlosti a bľabocú nezmysly. Ja som oproti nim ako zo spomaleného filmu. Spomalenými pohybmi kráčam pomedzi mihotajúce sa červy, až prichádzam k akémusi pódiu, na ktorom nejaký človek káže. Červy ho ignorujú, až na dvoch-troch, ktorých jeho prejav zaujíma. Kazateľ hodí medzi červy za hrsť mincí. Červy sa správajú ako pirane a idú sa potrhať. Ujde sa iba niektorým. Tie niektoré hltavo hlcú zlatý kov. Tu sa však naraz všetky, ktorým sa ušlo zadrhnú a zdochnú. Tí, ktorým sa nedostalo maju plné bruchá. Tento zázrak červy zaujal. Už kazateľa počúvajú viaceré. Kazateľ postavil veľký prútený kôš, a vedľa neho rozprestiera látku. Niekoľko červov nasadá do koša. Mne sa už miesto neušlo, a tak si sadám na látku.
Látka sa zrazu podomňou začína nafukovať. Už tomu rozumiem. Toto je teplovzdušný balón. Chytám sa teda balóna a ako sa dvíha, snažím sa na ňom udržať. Balón sa nafúkne do úžasných rozmerov a stúpam spolu s ním vyššie a vyššie. Dostávame sa nad atmosféru a do kozmu. Hore v kozme nás už čaká veľká kozmická loď, ktorá je vybavená kotviacim priestorom pre balón. Balón do neho ľahko dosadá. Ja som na jeho vrchu. Celé kotvisko je ako veľká miestnosť, ktorá má namiesto dlážky otvor do kozmu. Ku košu balóna sa z boku miestnosti vysúva mostík. Osadenstvo balóna po ňom prechádza za spevu do radosti. Zatvárajú sa za nimi dvere. Buch. A znovu kozmické ticho. Čakám, čo sa bude diať. Zistil som, že na balóne sa nás drži viacero. Kotvisko sa zatvára a mení sa na tmavú miestnosť. Balón zmizol, a už sme tu v miestnosti len my, ľudia. Dvere sa otvorili a do miestnosti vstúpil kazateľ. Sme všetci strašne špinaví a naštvaní jeden na druhého. Naše tváre sú ohyzdné a z úst nám vychádza nepredstaviteľný zápach. Kazateľ nám vraví: "Budete tu, až kým sa nebudete mať navzájom radi."
Kazateľ odišiel. Pozeráme na seba. Nikto nevie, čo robiť. Na zemi stojí lano. Chytáme spoločne lano a točíme sa dokola, pričom sa snažíme spievať. Náš spev je však hnusný ako kvičanie opíc.
Ubehli stovky rokov. Stále mám však pocit, ako by neprešla ani sekunda odvtedy, ako sme tu zavretí. Spievame s nadšením a tancujeme odušu. Zrazu sa otvárajú dvere a vstupuje kazateľ. Vraví: "Váš čas nadišiel, nasledujte ma." Otáča sa chrbtom a vstupuje do úzkou chodbičkou do svetla. Púšťame lano a hrnieme sa zvedavo za ním. Predomnou kráča chodbičkou jedna z nás. Je to žena, je nahá a dokonalá. Vlasy jej vejú vo vetre pokoja. Vstupuje do svetla. Za ňou idem ja. Ako kráčam chodbičkou, začínam pociťovať beztiaž. Postupujem ďalej. Cítim prekrásnu, dokonalú vôňu, a počujem nádhernú hudbu. Vstupujem do miestnosti. Je tu krásne svetlo, vôňa, a všetci sú dokonale šťastní. Počúvajú tú krásnu, rozjímavú hudbu a pokojne spievajú. Každý je na svojom mieste a všetci ma vítajú. Spoznávam svojho deda. Usmieva sa a vraví mi: "To je ale prdinec, čo?" Nič viac mi netreba. Som dokonale šťastný, a plačem od radosti. Kruh sa uzatvára. Sme tu a budeme tu už naveky. Už nás nič nebude bolieť a ničoho sa nebudeme báť. Dokonalá nekonečná 8.