Nokturno.net / tvorba / dílko

- ja sa tu asi dlhšie nezjavím, tak vám sem hodím niečo fakt dlhé na čítanie, že či to niekto zvládne do konca :)... Trochu je to asi do polovice opravené, ale na viac som proste nemala čas- takže sorry interpunkcia :). Toto je moja srdcovka, hlavne preto že tam je skvelá hlavná postava- takého chcem domov :)! Už som ako Angel: "Loučím se" :) -len neviem na ako dlho....

Gobnia-Frigg


Prší. Mám rád energiu dažďa. Ale na dnes by mi už asi stačilo. Je začiatok jari, dážď je studený a už ho cítim aj cez hrubý vlnený plášť s kapucňou. Kráčam po hradskej do mesta. Musím sa nenápadne prešmyknúť okolo mosta a potom... V duchu som sa usmial. Potom do horúceho vonného kúpeža bez akýchkožvek výčitiek. Ale najprv sa zastavím niekde zohriať. Skratkou v lese do neďalekého hostinca. Holba piva alebo možno aj niečoho pevne tvrdšieho, oheň v krbe a niekedy príliš prítulná krčmárka správne zahreje. Správna atmosféra správneho hostinca „ U zlatej labute “. Aj keď krčmárka má od tej zlatej labute vežmi ďaleko... Rád by som tam niekedy aj prenocoval, ale to by som musel v jej izbe a to si radšej odpustím. Prehodil som si svoje ťažké tvrdé kladivo do druhej ruky. Som kováč, nosím ho stále. Je to mocný nástroj a mocná zbraň. Zdobí ho jediná runa a tá mu dodáva neuveritežné schopnosti, o ktorých viem len ja a len pre mňa majú význam. Predral som sa poslednou húštinou a vynoril som sa pri stajniach prislúchajúcich môjmu obžúbenému hostincu. Niekto si ma všimol a zasvietil lucernou mojím smerom. Ušatý paholok, ktorého meno si už nepamätám. Kričí po mne, čo sa flákam okolo stajní, ak chcem prespať v stajni na sene a vyžobrať nejaké strieborné, mám sa opýtať krčmárky Mawen, či mi to dovolí. Pod svojou kapucou som sa zaceril od ucha k uchu. Pri pohžade na toho uhrovatého, vyciveného mladíka s odstávajúcimi ušami, ktorý sa snaží tváriť riadne dôležito som si nepomohol. Vydoloval som z mešca zlatku a hodil som mu ju- za dobrú službu. Chvížu sa zatváril prekvapene, ale spoznal môj hlas a pochopil-Mawenin obžúbený zákazník. Poďakoval sa a vraví, že sa za to bude starať o moju spokojnosť celý večer. Vravím mu, že to nebude možné, pretože mňa bude zase obletovať sama dračica Mawen. Obidvaja sme sa zasmiali. Povedal som mu, že sa ešte uvidíme vnútri a odišiel som. Vošiel som do hostinca. Je tam teplo a svetlo. Dym z fajok sa miesi so zvukom harmoniky, rušnou vravou a smiechom. Mám to tu rád... Sadám si k stolu v najtmavšom rohu. Moja tvár je tu niečo, čo by som pred mnohými rád ukryl. Moje výlety majú príchuť zakázaného dobrodružstva a ja o ňu nechcem prísť... Mawe si ma všimla, jej bacužatá postavička sa ku mne snaží prepliesť medzi stolami s vežkým korbelom piva. Niekto ju cestou pleskol po zadku. Nahnevane sa otočila a vyliala mu môj korbel na hlavu s peknou spŕškou nadávok. Smejem sa. Mawe venovala žútostivý pohžad mojím smerom, ale keď si všimla že sa smejem, usmiala sa a mrkla na mňa. Otočila sa a kráča pre môj nový korbel. Dosmial som sa. Snažím sa zapraviť si neposlušné pramene ohnivých vlasov späť do kapucne. Zrazu sa k môjmu stolu došuchtal akýsi starec. Žobrák. Prosí ma, či nemám nejaké strieborné nazmar. Rád by sa v hostinci ohrial a zvlažil krk dúškom zlatavého moku. Podhodil som mu dve zlatky- aj na nocžah, večeru a príjemný večer. Zosušenou rukou odtiahol stoličku a prisadol si. Ďakuje mi. Spoza sivého ošuntelého kabáta vyťahuje karty. Umastené, staré a ošuntelé. Veštecké. Pod kapucňou mi zasvietili oči. Vraví, že takú vežkorysosť by rád oplatil protislužbou. Podáva mi karty. Poznám moc veštieb, som zvedavý či mi povie viac ako znamenia posledných dní. Zamiešal som a podávam mu ich späť. Vytvorí si z nich v ruke vejár rubom ku mne a vraví mi, aby som si tri vybral. Nespúšťam z neho oči, vyberám tri a pokladám ich pred neho na stôl. Cisárovná. Pokušenie. Viselec- skúška. Vidím tie karty a viem čo znamenajú. Dorútila sa k nám Mawe a prerušila nás. Vravím tulákovi, že mu ďakujem za jeho službu a viem si ju vyložiť po svojom. Na dlho sa mi zadíval do očí a prikývol. Vraví, že rozumiem symbolom viac ako on. Usmial som sa. Podal som mu zo stola tri karty. Vstal a odšuchtal sa k drevenému pultu. Mawen si sadla ku mne. S roztopašným úsmevom sa ma pýta, čo mi ten starec chcel. Vravím, že mi trochu veštil. Zvedavo sa pýta, čo mi vyveštil. Usmial som sa, vravím jej nech na to zabudne, ja takým veciam neverím. Klamem jej, ale nechcem aby si kartu cisárovná spojila s jej osobou a potom na to mala celý večer dvojzmyselné narážky. Mawen mám rád. Ako kamarátku, ale ona by chcela omnoho viac a to jej dať nemôžem a ani nechcem. Požiadal som ju o ďažší korbel piva. Trochu neochotne sa postavila a odtackala preč. Sledoval som ju ako sa prediera pomedzi stoly, keď môj pohžad zrazu zaujal niekto iný. Vysoký chlap s obojručným mečom. Vyzerá divoko a tvrdo, nezapadá mi medzi obvyklých návštevníkov tohto hostinca. Hnedé strapaté vlasy má zviazané do copu, spod hustého obočia mu žiaria temnezelené oči a ramená a ruky má dosť mocné na to, aby sa mohol stať výborným kováčom. Mawe si ho všimla, je to presne ten typ chlapa, ktorý vzbudzuje pozornosť. Nepáči sa mi, pripomína mi niekoho z dávnej minulosti. Mawe sa na neho ale usmieva a zrejme sa pýta, čo mu má doniesť, dúfam že na moju holbu nezabudne. Prehodili spolu pár slov a Mawen odišla pre pitie. Nespúšťam z neho oči a snažím sa spomenúť si, koho mi to vlastne pripomína. Zamyslel som sa. Ani som si nevšimol, že ku mne opäť dokráčala Mawe. Položila mi na stôl môj korbel... Vravím jej, aby si pri mne ešte chvížu posedela. Usmiala sa, potrebuje rozniesť ešte nejaké holby a potom príde. Chcel som sa jej spýtať na toho hromotlka, ten pohžad a ostro rezané rysy som už niekde videl. Možno nepoznám priamo jeho, ale určite som poznal niekoho s kým je pokrvne spriaznený. Mawe mu priniesla džbán s vínom, ktorý si zrejme objednal. Zaplatil jej zlatkou, prihodil jej tým aspoň tri strieborné navyše. Mawe mu venovala pekný úsmev, nevrátil jej ho. Prehodili spolu pár slov. Celú dobu, čo ho pozorujem pôsobí zachmúrene, ako lovec, ktorý si zaumienil dohnať príliš rýchlu korisť a stále je o krok pozadu. Všimol si, že ho pozorujem. Naše pohžady sa stretli. Konečne som pochopil koho mi pripomína- jedného dávneho „ priateža “. Ale na svoju minulosť by som radšej zabudol... Sebavedome sa na mňa uškrnul a zavrčal, potom sa postavil a odišiel zo
„ Zlatej labute “ späť do temnoty, z ktorej prišiel. Asi ma považoval len za nejakého príliš zvedavého povalača... Zaujímalo by ma, čo tu robil... Blíži sa Mawen, človek ktorý mi to môže trochu objasniť. S milým úsmevom sa opäť usádza pri mojom stole. Snažím sa z nej vytiahnuť niečo o tom cudzincovi. Pýta sa, či žiarlim. Vravím, že nie , ale usmial som sa pritom na ňu aby sa neurazila. Vraví, že ten pekný chlap, čo jej ešte predchvížou platil za víno, tu hžadal nejakú ženu. Neviem, či bol pekný, ale mňa by viac zaujímala tá žena. Pýtam sa, čo o nej hovoril, prečo ju hžadá. Vraj nepovedal prečo ju hžadá, ale podža opisu bola vysoká, štíhla s dlhými čiernymi vlasmi a cestovala s vlkom. Zaujímavý opis -zrejme by som si dal povedať. Po dlhej dobe sa tu deje čosi zaujímavé, nenechám si to ujsť. Chcem vedieť, či o tej zaujímavej neznámej čosi vie. Zavrtela hlavou. Vytiahol som mešec a zaplatil som jej podobne štedro ako cudzinec, ostatne ja Mawe vždy nechám čosi navyše, keď zavítam do jej hostinca. Vravím jej, že dnes musím odísť skôr, potrebujem si čosi zariadiť. Nie je z toho nadšená a tvári sa sklamane, vraj by si dnešný večer vedela vyhradiť len pre mňa. Nehovorím nič, venoval som jej úsmev a odišiel z hostinca za svojimi záujmami... Ešte stále husto prší, nemám vežkú šancu stopovať cudzinca, ale odhadujem že sa vydal po hradskej. Pochybujem, že išiel koňmo, takých ako on žiadny kôň na svojom chrbte neznesie- má z nich panickú hrôzu... Žiadneho priameho Dagnizorovho potomka na svojom chrbte kôň neniesol. To mi dáva výhodu- ani tento nemôže byť ďaleko. Stisol som porisko svojho kladiva, cítim ako runa vyrytá na časti, ktorou búcham do kovu, svetlo zažiarila. Myslím, že pôjde až k mostu, ale do mesta Múspell sa neodváži- týči sa tam príliš vysoký chrám boha svetla. Musel by mať vežmi vážny dôvod, aby sa k nemu priblížil. Utáborí sa v lese. Je dosť temný a hustý, aby ukryl jednu čiernu dušu navyše. Ako tak rozmýšžam, moje na tmu privyknuté oči si všimli predo mnou postavu. Nie je to ten, ktorého hžadám. Je to akýsi šlachovitý chlap. Zozadu som tiež postrehol zmenu. Cítim ako za mojím chrbtom našžapujú ďažšie dve postavy. Kto si trúfa lúpiť pod hrozbou prísneho trestu v tejto krajine? Chlap zastavil blízko húštia lemujúceho okraj lesa, mieri na mňa kušou. Mám ho mimo dosah môjho kladiva- to bol od neho rozumný ťah... Obzrel som sa. Nie sú dvaja, ale traja. Majú len krátke meče a dýky... A ja mám vežké kladivo. Ten z kušou na mňa kričí, nech im navalím všetky peniaze a cennosti. Venoval som mu pohrdlivý úsmev- netušia s kým sa zaplietli. Rýchlo som sa otočil a zahnal sa po jednom kladivom. Ten úder mu rozbil hlavu. Zbytok bandy zostal viditežne prekvapený, ale rozhodli sa prácu dokončiť a útočia. Divím sa, že ten s kušou nestrieža- chrbát mám odkrytý. On jediný je pre mňa teraz problém. Tých dvoch som zabil rýchlo. Už dlho som nikoho nezabil- ale stále to viem dobre. Toto ma bude stáť pár svetlých rituálov... Otočil som sa, že si to vyriadim aj s tým štvrtým. Ušiel? Skryl sa? Dážď pomaly zmýva krv z môjho kladiva. Kráčam pomaly k húštiu. Cítim, že tam niekto je. Divím sa, že zatiaž nič nespravil, ani nevystrelil. Zastavil som sa tesne pred húštinou. Chystám sa odhaliť jej tajomstvo... Ozvalo sa z nej zavrčanie. Cúvol som pár krokov. Oči sa mi pod kapucňou zaleskli, pevne som zovrel porisko kladiva. Pochybujem, že je to ten, ktorého hžadám- to zavrčanie vo mne prebudilo poriadnu zvedavosť. Z húštiny sa vynorila vlčia hlava. Je to nádherný čierny vlk s kamenne chladnými očami. Uprene som sa mu zahžadel do tých žiarivých očí a vravím mu, že mu neublížim- ja aj on si ôjdeme svojou cestou. Z krovia sa ozval hlboký panovačný ženský hlas- ďažšie prekvapenie. Vraví, že skôr ja som ten, kto by mal mať strach že mu bude ublížené... Pomaly vychádza z húštia a jej vlk sa jej túli k nohám. Je prekrásna. Vysoká a hrdá. Jej oči sú chladnejšie a krutejšie ako oči jej vlka. Žiaria do tmy. Dlhý čierny plášť s kapucňou má zopnutý jednoduchou medenou sponou. Chrbtom prevej ruky si utrela ústa, v žavej ruke má lucernu, ktorú mal pri nohách položenú ten, čo na mňa mieril kušou. Je mierne zahmlená. Už viem, čo sa stalo s tým chlapom stalo. Ona je upírka. Viem to tak dobre ako to, že ten cudzinec bol vlkodlak. Pýtam sa jej, či mi chce ublížiť. Vraví, že nie. Ponúkne mi to isté, čo som ponúkol ja jej vlkovi- ísť si svojou cestou. Usmial som sa, prečo by sme nemohli mať chvížu spoločnú cestu. Na chvížu si ma pemerala svojimi žadovými očami- cestuje sama. Odchádza pomaly preč. Chvížu ju pozorujem- rád by som vedel, čo za špinavé kšefty s ňou má môj cudzinec. Zakričal som na ňu, že ju ktosi hžadá. Otočila sa. Chce vedieť kto. Pokrčil som plecami a hovorím, že sa s ňou nebudem baviť na daždi. Zmizol som v lese a vybral som sa k jednému z mojich obžúbených úkrytov. Chvížu som počkal a presvedčil som sa, že ide za mnou. Kričí na mňa aby som počkal. Znelo to panovačne a trochu nahnevane. Otočil som sa a venoval som jej okúzžujúci úsmev. Nečakám. Po chvíli som prišiel k menšiemu vodopádu. Ona s vlkom za mnou kráčajú. Čakám ich. Všetci sme premočení na kosť. Pýta sa, kde je to miesto, kde sa nebudeme baviť na daždi. Ukázal som na vodopád. Pohrdlivo sa usmiala a vraví mi, že som blázon. Ten úsmev som jej vrátil. Chytil som ju za ruku a vzal som jej lucernu. Vlk na mňa vrčí. Pozerám naňho a hovorím mu, že jeho pani nič nespravím, len ju bezpečne prevediem do úkrytu. Pustila sa ma, vraví že nepotrebuje moju pomoc. Zadíval som sa jej nadlho do očí. Hovorím, že je to na nej, ale vlk si musí nájsť túto noc úkryt inde. Vraví, že ho nenechá v daždi samého. Hlúpy argument. Ukázal som jej v skalách výklenok, kam by sa mohli ukryť dvaja taký ako on. S vážnou tvárou sa jej pýtam, či sa bojí so mnou ostať sama. Usmiala sa a pohladila vlka po hlave. Hovorí, že skôr ja by som sa mal báť ostať s ňou osamote. Pýtam sa jej prečo. Neodpovedá a chce aby som ju viedol ďalej. Podišiel som k okraju riečky, kam spadá ten nádherný vodopád z celkom vysokej skaly. Pri okraji kolmej skalnej steny som jej ukázal prírodou vytvorenú úzku rímsu. Myslím, že pochopila že by tade jej vlk sotva prešiel. Sklonila sa k nemu a čosi mu šeptá do ucha, potom ho poškrabkala na hrdle. Odbehol a zaliezol si pod výklenok, ktorý som jej predtým ukázal. Vykročil som na rímsu, ktorá vedie priamo do spadajúceho prúdu vody. Kráčam opatrne, ale isto. Ona kráča pomaly za mnou. Bojím sa, že by sa mohla pošmyknúť, lebo rímsa je mokrá a šmykžavá, ale zatiaž jej to ide výborne. Prešli sme prúdom vody, kde sa rímsa trochu rozšírila a pred nami sa objavil skrytý vchod do jaskyne. Podávam jej späť jej lucernu. Vravím nech ma chvížu počká pred vchodom. Idem založiť oheň. Naskladal som do vežkého ohniska, ktoré som tam sám vytvoril, niekožko polien dreva z mojich zásob a nejaké suché raždie. Vytiahol som kresadlo a zapálil som oheň. Ukryl som nejaké rituálne predmety. Rád sem chodím meditovať, keď som sám, ale dnes tu sám nebudem... Zavolal som ju dovnútra. Našiel som v jaskyni nejaké svoje staré kožušiny, aby si urobila pohodlie. Ja sám si sadám na kameň blízko ohňa a pohlcujem jeho energiu a teplo. Zahasila lucernu a dala si dolu svoj mokrý plášť. Aj pod ním je celá mokrá. Odopla si zo svojich šiat mokrú čiernu kožušinu a dala ju sušiť ďalej od ohňa. Jej čierne šaty pošívané sivými niťami sa jej lepia na telo. Na hrudi má nádherný čierny tepaný nátelník- je to skvelá práca. Zpoza pása na šatách jej vytŕča rukoväť tesáku. Je opásaná aj zlatou reťazou, na ktorej sa hompáža nádherný roh z kosti a čierneho kovu- je to meteorické železo. Pochopil som prečo ju ten vlkodlak prenasleduje. Ten roh je nádherný a ja ho vežmi dobre poznám... Sadá si na kožušinu a pýta sa ma, či si tiež nedám dole plášť s kapucňou, aby som skôr uschol. Rozpletá si svoj dlhý čierny cop. Zamyslel som sa, ale aj keď si dám dole plášť, pochybujem že bude vedieť, kto som, aj keď nosí u pása roh, ktorý je spojený s mojím osudom. Znamenia ukazovali správne- ten roh je moje pokušenie. Dal som si dole plášť a odhodil som ho do rohu. Pretriasol som svoju hrdzavú hrivu a prehrabol si oboma rukami vlasy dozadu. Keď sa vysušia budú nepoddajné a strapaté ako obvykle. Dal som si dole aj premočený kabátec a košežu,ale hrubé kožené náramky okolo zápästí som si nechal.Nosím ich rád,keď môžem.Upírka si všimla,že mám tetovanie a pýta sa,čo znamená.Naozaj nemá poňatia kto som.Vravím jej,že predstavuje plameň,ktorý sa mi vynie okolo krku a plazí sa až k srdci.Som kováč.Už má rozpletené svoje mokré čierne vlasy,siahajú jej až k pasu.V jej chladných očiach sa zalesklo.Vraví mi,že by som jej teraz snáď mohol povedať to,prečo sme sem prišli-kto ju hžadá.Opísal som jej cudzinca.Priložil som do ohňa pár polien a zamlčal jej,že som ho mal v pláne sledovať...Usmiala sa na mňa-bol to chladný úsmev.Hovorí,že o ňom vie už dlho.Teraz aspoň vie,že sa dostal pred ňu a stratil stopu.Pýtam sa jej prečo so mnou sem teda šla.Pokrčila plecami,chcela si len overiť isté svoje domnienky a zistiť,či viem niečo viac.Oči mi zažiarili červenými uhlíkmi,vravím jej,že som jej potom zrejme nepomohol-vlastne som to ani nemal v pláne...Pýta sa,čo som teda mal v pláne.Hodil som do ohňa ďalšie poleno a hovorím jej,že som mal pôvodne chuť zvliecť z nej tie mokré šaty-nie žeby som naozaj nechcel...Zostala trošku zarazená,ale usmiala sa.
Panovačne a pološeptom vraví nech to skúsim.Mám sto chutí to urobiť,ale rád si veci vychutnávam.Stavím sa,že keby som sa jej dotkol,padol by som do pasce a jej tesák by sa mi oprel o hrdlo.Vedel by som sa z tej pasce dostať,len neviem či by sa z nej dostala ona...Pokrútil som hlavou,ironicky hovorím,že to ešte chvížu počká,rád by som najprv vedel pár vecí.Zadívala sa na mňa a vraví mi,že muža ako som ja ešte nestretla.Vrátil som jej ten intenzívny pohžad a vravím,že som tiež ešte nestretol takého nebezpečného žadového draka ako je ona.Pýta sa ma kto vlastne som.Mlčím.Nepoviem jej ani jedno z mojich pravých mien a ďalšie si vymýšžať nebudem.Pýtam sa jej na jej meno.Vraví,že ho tiež nemusím vedieť.Postavila sa ,zrejme teraz odíde,nebudem jej brániť,ale ani ona mi nezabráni ísť potom v jej stopách.Obišla oheň a podišla ku mne.Sadla si mi na kolená,objala ma a venovala mi dlhý hypnotizujúci bozk.Zrejme z tej panovačnej dračice tie mokré šaty dnes ešte predsa len vyzlečiem...Skončili sme na kožušinách vedža ohňa.Bolo to šialené,chvížu bola jemná a pokojná a hneď na to som mal pocit,že ma chce rozdriapať na kusy-nenechal som sa.Teraz mi tu leží v náručí a jej zvlnené čierne vlasy pokrývajú celú moju hruď.Spí.Zatváram tiež oči a cítim sa dobre.Už dlho mi v náručí neležal niekto taký ako ona.Vlastne sa mi páči to ako po mne tečú čierne pramene jej vlasov,to ako cítim jej teplý dych na mojej pokožke,to ako leží privinutá k môjmu boku...Vydržal by som takto spokojne ležať stáročia.Prebehla mi mysžou nepríjemná myšlienka,že bude chcieť odísť.Nepustím ju rád,ale určite sa tak rozhodne.Cítim ako sa jej pomaly zmenil dych a pramene vlasov sa zdvihli.Robím sa,že spím.Cítim ako si na mňa sadá a nakláňa sa nado mňa.Cítim jej horký dych na mojom krku.Cítim dve ostré špičky na mieste,kde mi pulzuje krčná tepna. Rozosmial som sa než sa mi zabodli do krku.Otvoril som oči a dívam sa priamo do tých jej.Vidím len jej krásnu tvár a záplavu jej čiernych vlasov všade navokôl.Vyzerá vežmi prekvapene a má mierne zvraštené čelo.Pýta sa ma prečo sa smejem,vraví,že som teraz úplne v jej moci a ona sa chystá zasýtiť svoj hlad.Zadíval som sa do jej prekvapených očí.Vravím jej,že ona je teraz v mojej moci.Hovorím jej,že viem,že je upírka,ale ak by z nás dvoch niekomu sanie mojej krve ublížilo,bola by to ona.Vidím v jej očiach zmes údivu,hnevu a pohŕdania. Zasyčala na mňa,že som blázon.Strelila mi poriadnu facku a potom zo mňa skĺzla.Asi je poriadne rozzúrená, zrejme sa jej ešte niečo také nestalo.Som so sebou teraz celkom spokojný.Schmatla svoj tesák,ktorý mala položený pri jej šatách a zahnala sa ním po mne.Zachytil som jej ruku a pobozkal jej ju.Hnev z jej očí zmizol, vrátilo sa tam jej žadové pohŕdanie.Ukžudnila sa.Vraví mi,že som bastard.Pustil som jej ruku.Začala sa mlčky rýchlo obliekať.Zašnurovala si svoje čierne vyšívané šaty,obula si topánky a zastrčila si za pás svoj tesák.Práve teraz sa opásava svojou zlatou reťazou,na ktorej visí krásny roh.Moje pokušenie.Stačilo by len natiahnuť ruku a bol by môj.S ňou by som nemal problém,vedel by som ju zabiť rýchlo.Vežmi rýchlo...A potom by bol môj a už by ma nič nemohlo zastaviť.Natiahol som k nej ruku,ale nie pre roh.Zachytil som ju za šaty.Vravím jej,že zachvížu bude svitať,ťažko by hžadala teraz lepší úkryt pred slnkom ako je táto jaskyňa.Vraví mi,že sa slnka už báť nemusí.Ani sa na mňa neobzrela.Pustil som jej šaty-odíde mi.Vzala si lucernu,zapálila ju a zahalila sa do plášťa s kapucňou.Potom zmizla.Prehrabol som si vlasy,ležím si ešte chvížu u ohňa.Viem,že musím ísť za ňou, aby som zistil o čo tu vlastne ide,ale dám jej pár minút náskok.Po chvíli som vstal,praktizoval som nejaké svetlé rituály-pomôže mi to v prenasledovaní-moju prítomnosť nerozozná upírka ani vlkodlak,ani jej vlk.Potom som sa obliekol a vydal sa za ňou cez vodný záves,na ktorom sa objavili prvé červené iskry svitania.Prestalo pršať,ešte skôr než ma opustila.V mokrej zemi vidím jej aj vlkove stopy.Mal som šťastie bude sa mi skvelo stopovať a nemyslím,že sa dostane ďaleko-aj keď znáša denné svetlo,nikdy sa nedostane úplne spod jeho vplyvu.Svojou podstatou sú upíri noční tvorovia,noc je pre nich výhodnejšia ako deň.Ja len dúfam,že ju vlkodlak nenájde skôr ako ja.Stavím sa,že ho podcenila tak ako mňa...Po asi hodine stopovania som zacítil jej prítomnosť,nie je ďaleko od mosta,ale myslím si,že sa pokúsi Múspellu zďaleka vyhnúť tak ako vlkodlak.To je aj dôvod prečo nešla po hradskej-nechce vzbudiť pozornosť.Opatrne som ju vystopoval až na čistinku,kde v lete rastú jahody.Skryl som sa v húští.Zastavila sa aby si tu odpočinula.Sadla si na padnutý hrubý kmeň stromu a vlk si zložil svoju hlavu do jej lona.Vidím ako ju slnečné svetlo vyčerpáva,ani tieň lesa tomu nedokáže zabrániť.Unavene si začala zapletať svoje čierne vlasy,ktoré mala doteraz rozpustené.Pozorujem ju rád-uspokojuje ma to.Myslím,že je to žena,s ktorou by som dokázal žiť,len či by to dokázala ona...Náhle som pocítil prítomnosť ďalšej osoby.Vedel som,kto to je skôr ako sa objavil opretý o strom na druhej strane čistinky.Aj ona to pocítila,všimol som si ako,že si začala vlasy zapletať rýchlejšie.Jej prsty sa preplietli dosť blízko rukoväte jej tesáka.Tiež zbadala cudzinca.Je to vlkodlak z hostinca.Vraví jej,že ju konečne našiel a vyťahuje spoza chrbta obojručný meč.Vlk začal vrčať a postavil sa pred ňu.Malakchai precedila cez zuby.Usmial sa.Vraví jej,že konečne pomstí smrť svojho otca a vezme si,čo mu patrí ako Belzegorovmu dedičovi.Ale,ale moja obžúbená upírka je asi tiež pekná mrcha... Zatiaž to celé pozorujem z krovia,nechám si to trochu vysvetliť,než niečo urobím.Zavolala svojho vlka –volá sa Freki,aby sa stiahol.Neochotne a opatrne sa jej vrátil k nohám.Malakchai k nej pomaly,ale sebavedome kráča.V jeho temnezelených očiach vidím kruté víťazstvo.Pár krokov pred ňou sa zastavil a opisuje svojim mečom do vzduchu krátke oblúky.Zo strany na stranu.Snaží sa ju znervózniť.Vraví,že mu Azganossov roh nedá.Rozosmial sa.Hovorí,že jej nedá vežmi na výber,aj keď mu vežmi pomohla.Chladne sa na neho zadívala.Vraví,že by takému bastardovi ako je on nikdy nepomohla...Tomu verím.Na Malakchaiovej tvári sa zjavil posmešný úškžabok-ona je tá,ktorá ho zbavila Belzegora.Ona je tá,čo ho dosadila na trón,keď pomohla tomu hlupákovi v boji proti Belzegorovmu obžúbencovi Barinogovi a dosadila ho tým na trón.Ona je tá,kto odniesol Azganossov roh tam kam si to on vždy prial...Prekvapene sa na neho pozrela a ironicky sa pýta,prečo chcel ťahať tak vzácnu vec práve do lesa.Vraví,že vôbec nejde o les.Pýta sa,či niekedy počula najstaršie a najtajnejšie legendy o tom ako sa vlkodlaci dostali k rohu.Pokrútila hlavou.Malakchai pohrdlivo oprie špičku svojho meča o zem,zadíva sa na ňu a vraví,že jej to bude musieť vysvetliť.Polovica vlkodlačieho rodu im verí a druhá sa tvári,že je to len mýtus. Jeho otec Belzegor nikdy dedopustil,aby roh opustil tajné mesto a nepodnikol s ním nebezpečnú púť.Barinog by to tiež neurobil.Boli to neveriaci slabosi.Malakchai si vždy prial potvrdiť pravdivosť legiend a znovu rozpútať vojnu proti svetlu,ktorú by nikto nečakal.Podporený mocou,na ktorú už sa takmer zabudlo...Podža legiend daroval Azganoss svoj roh prvému rodenému vlkodlakovi,ktorý svoj dar nezískal uhryznutím ako nejakú chorobu.Bol to Dagnizor-jeho prapredok.Viedol mnoho výprav proti svetlu a vo vežkých bojoch bol jedným z najdivokejších a najsmrtiacejších.Bol to odvážny muž,ale žiadny hlupák.Keď zistil,že je boj proti mocnostiam dobra prehratý,utiahol sa do podzemia so zbytkami svojho žudu a založil jedno z prvých tajných podzemných miest.Azganoss-darca rohu,jeden z vtedajších najmocnejších temných bohov,bol však zajatý celým svetlým pateónom.Dlho ho väznili a svojou mocou z neho vysávali temnotu.Azganoss bol aj medzi svetlými bohmi uznávaný ako neprekonatežný kováč,múdry muž,ktorý pozná slabiny všetkých temných rás a k tomu odvážny a schopný bojovník.Rozhodli sa si ho preto získať pre dobro.Vraj sa im to nakoniec podarilo.Azganoss prijal meno Gobnia,dostal omnoho menšiu moc,akú mával kedysi,musel si zvoliť stále sídlo a navždy sa zriecť temnoty.Malakchai však verí,že to Azganoss spravil len preto,aby nebol navždy zatratený a mohol sa opäť stať tým pradávnym mocným bohom akým býval.Veria v to mnohí...A k tomu stačí málo.Stačí ak sa napije z rohu,ktorý sám vytvoril a ktorý prináša poznanie všetkých temných rituálov a v Azganossovi sa opäť prebudí poznanie temnoty,ktoré mu svetlí bohovia odobrali.Upírka sa pohrdlivo usmiala.Vraví,že je to pekná utópia a pýta sa ako to súvisí s tým,kde sú.Malakchai sa na ňu zadíval a vraví,že sú v ríši Urdin,v ktorej leží Múspell-mesto ohňa,ktoré sa stalo sídelným mestom Gobniu.Miestom,kde má svoje chrámy a kde sa obvykle zdržuje,aby praktikoval svetlé rituály a viedol ich.Najväčší výsmech svetla by bol,keby sa Gobnia-Azganoss napil zo svojho rohu priamo v chráme.Jeho vrodená zúrivosť by explodovala a zmenila by ho na toho divokého diabla,ktorým zvykol bývať,priamo na mieste,kde má dokazovať svoju očistu...Je jasné,že sa Malakchai rád počúva.Viem,že sa to ona pokúsi využiť.Vežmi rýchlo vytiahla tesák a vrhla ho po ňom.Žiadny človek by to tak rýchlo nedokázal... Ale na Malakchaia to bolo príliš pomalé,v noci by to vedela ešte rýchlejšie.Odrazil tesák svojím mečom a ten sa zabodol do zeme príliš ďaleko od nej.Freki sa pokúsil využiť jeho prekvapenie a skočil naňho,aby chránil svoju pani.Bohužial sa zahryzol Malakchaiovi len do ramena,nie do krku kam pôvodne zrejme smeroval svoj útok.
Malakchai pustil meč a spoza pása vytiahol dýku.Jednou rukou sa zatiaž pokúša odtlačiť si Frekiho od tela. Bodol.Bodol presne trikrát.Freki povolil stisk a skácal sa na zem.Upírka vykríkla a vrhla sa k jeho pomaly chladnúcemu telu.Malakchaiovo rameno poriadne krváca.Mlčky dvíha svoj meč,nevydal žiadny zvuk ani keď ho Freki pohryzol,je to válečník,čo si nepripúšťa žiadnu bolesť.Upírka zatiaž ticho objíma vlkovo telo a plače.Plače! Tá žadová bezcitná dračica plače. Malakchai sa nad ňu postaví. Vraví nech kžakne na kolená,odovzdá mu roh a prosí o milosť.Zúrivo sa na neho vrhla a bezhlavo ho udiera.Nemá šancu,ona je za denného svetla príliš slabá...Ale je neporazená.Radšej by zomrela v poslednom zúfalom pokuse Malakchaia zabiť akoby mala žobrať o jeho milosť.Udrel ju až padla na zem.Zdvíha nad hlavu svoj vežký meč.Chystá popravu.To mu nedovolím.Vyšiel som z húštiny a pýtam sa ako sa opovažuje biť moju milenku.Ona sa mňa pri slove milenka zo zeme bodavo pozrela. Vraví,že sa nemám starať do ich záležitostí a vrátiť sa dakde do krčmy inak si to vyriadi aj so mnou.Ten nevďačný bastard!Strhám zo seba svoj plášť s kapucňou.Vidí moju tvár.Vidí moje temnečervené oči.Vidí moje tetovanie na krku.Padá na kolená a klania sa predo mnou.Upírka sa zatiaž odplazila o čosi ďalej.Strhol ju naspäť za vlasy a odtrhol jej od boku roh.V starom hrdelnom jazyku mi odrieka motlitby,ktoré mi kedysi odriekal Dagnizor a s úctou a bázňou mi podáva roh.Mal by sa báť Azganossa-pána ohňa.Beriem si ho od neho. Malakchai ma nabáda,aby som získal späť svoju zakázanú moc a napil sa.Venoval som mu pohrdlivý pohžad. Viem,čo mám so svojím rohom robiť.Prikladám si ho pomaly k ústam.Cítim ako sa moje vlasy menia na ohnivé plamene,cítim ako sa oheň vytetovaný na mojom krku začína plaziť po celom tele,cítim teplo priamo z pekla ako sa mi rozlieva po celom tele,cítim lávu v mojich očiach...Ak sa napijem budem opäť ten,ktorý zabíja bez milosti, vychutnáva bolesť,nemá stále miesto vo svete a ani žiadny vnútorný pokoj.Stisol som roh pevnejšie v ruke a zavrel som oči.Je to krásny pocit,cítiť v sebe opäť silu čierneho plameňa...Hodil som roh na zem a udrel doňho svojím kladivom.Rozbil sa na tisícky čiastok,na popol a prach.Ja sám som zvolil byť Gobnia,nie Azganoss. Malakchai sa šialený,s výkrikom vrhá k prachu.Zdvihol som kladivo znovu.Vložil som do toho úderu všetku bolesť,čo spôsobil upírke.Bola to pre neho rýchla smrť.Jeho hlava sa zmenila na kašu.Svetlá runa je prekrytá jeho krvou.Zvieram svoje kladivo pevne v ruke a idem k upírke.Je napätá,ak sa bojí čo spravím s ňou,nedáva to najavo.Mal by som ju zabiť...Kžakol som si k nej a pobozkal som jej krvácajúce pery.Zadíval som sa na ňu a pohladil jej vlasy.Myslím,že pochopila,že sanie krve boha ohňa by ju mohlo zabiť.Je krásna.Pobozkal som ju znovu omnoho vášnivejšie.Odstrčila ma.Usmial som sa na ňu a vravím,že v nás oboch je priveža temnoty,ktorú sme sa naučili ovládať a priveža nesmrtežných rokov na to aby sme ju nechali ohlodávať prekliatie našej samoty. Mlčí.Pýtam sa,či by nechcela začať so mnou nový život ako nesmrtežná pani nesmrtežného pána Múspellu. Zadívala sa mi nadlho do očí.V jej chladných očiach neviem prečítať,čo si naozaj myslí.Vraví mi,že nechce.
Nečakal som to.Postavila sa a vraví,že odtiažto odíde ďaleko na západ.Nebudem jej brániť.Vravím jej,že chcem vedieť ešte jednu vec-jej meno.Hovorí,že sa volá Frigg.Berie si zo zeme svoj tesák a prosí ma,aby som Frekiho pochoval sám,ona by na to nemala dosť síl.Prikývol som.Poďakovala a zmizla v lese.Dívam sa smerom,ktorým odišla.Viem,že sa ku mne raz vráti.Na to aby sa vedela Frigg rozhodnúť jej dám dosť času,koniec koncov máme na to obaja celú večnosť...Vráti sa