Nokturno.net / tvorba / dílko

„Poď ty, poď..“ Počujem jej hlas. Naliehavý, z toho najtemnejšieho miesta. Len ja ju odtiaž môžem dostať. Musím ju odtiaž dostať. Moja bezmocnosť ma prinúti zošalieť. Zavretý v klietke ako zviera neurobím nič... Už som ju nechal čakať dlho... A my nemáme veža času. Je to už päť dní, čo ma volala naposledy. Čo všetko dokáže spôsobiť žudská úbohosť. Nenávidia gayadov a pritom sme vysoko nad nimi. To si uvedomujú až príliš dobre. Bastardi! A pritom ich majú gayadi chrániť- neviem čím to je, ale máme to zakódované niekde hlboko v sebe. Mnohí z nás, ale po štvaniciach na gayadov rezignovali a utiahli sa na najodžahlejšie miesta sveta. Niektorí žijú doteraz skrytí medzi žuďmi, plní hlúpych ideálov a nádeje na zmenu. Hlupáci! Ale ona ma medzi nich opäť povolala. V tomto meste sme kedysi bývali takí šťastní...A spolu. To som ešte žil skryto, dúfajúc že sa názor na gayadov niekedy zmení. Len ona vedela o všetkom. O tom, že som gayad, o mojich schopnostiach. A ja poznám všetky jej tajomstvá. Aj to, ktoré ju uvrhlo do mimosveta. Zavolala ma do tohto prekliateho mesta, lebo je tu brána. Tou mi vtedy zmizla. Potrebuje ma. Iba ja ako gayad som schopný vytrhnúť ju zo spárov bytostí druhej strany. A teraz, keď nastala správna chvíža a hviezdy a planéty sa vplížili do správnych polôh, nemôžem. Nemôžem!!! Kopol som do mreží na klietke, ale nič sa nestalo. Som príliš vyčerpaný slnkom a zúfalstvo nie je emócia, ktorú by moje vnútro bolo schopné zosilniť a použiť. Nie na rozbitie tejto zkurvenej klietky! „Poď!“ Zaznelo mi to v hlave opäť. Potrebuje ma a ja??! Som bezmocný. Zrazu sa klietka začala spúšťať dole. Tí, ktorí zapríčinia jej večnú trýzeň, idú teraz trýzniť mňa. Budú do mňa hádzať kamene a odpadky, pžuť a močiť. Už teraz páchnem tak, že sa okolo mojej klietky zhlukujú stáda múch. Mäsiarky- tučné a chlpaté. Budem ich priťahovať viac, keď budem hniť na skládke za mestom. Klietka už je dostatočne nízko, ale trochu sa so mnou ešte pohupuje. Stále mám zavreté oči. Dokážem ich nevnímať. „Poď, poď! Poď náš brat.“ Odporný hlas, ktorý akoby vychádzal z úst hada ma prinútil otvoriť oči. Trosky, otroci sekty Dhass obkolesili klietku. Pchajú do nej prsty, snažia sa ma dotýkať, drásajú mi kožu, oblečenie a vlasy ich zničenými nechtami. Zo všetkých strán. Ich popraskané pery opakujú jej slová... Jeden z nich sa snaží dotýkať mojej tváre. Pocítil som jeho prsty na pravom líci- ako dotyky vyschnutých konárov stromu. Schmatol som tie vysušené hnáty. Ozvalo sa prasknutie. Blažene vzdychol. Zadíval som sa do jeho ohyzdnej tváre a v jeho vyhasnutých očiach vidím to, o čom si jeho kašovitý pomätený mozog myslí, že to je vzrušenie. Vytiahol ruku a rýchlo začal do otvoru v klietke pchať druhú. Prišlo mi zle... Možno by som mal tieto prekliate existencie žutovať, ale ja ich nenávidím. Jeho druhá ruka sa ku mne opäť blíži. Na bruškách jeho prstov vidím v neprirodzene bielej koži vyryté neurčité symboly. Rany sú ešte nezacelené. Po brade mu stekajú sliny z blaženého úsmevu ako túži po novej bolesti. Nechutní psi- cítim ich prsty z každej strany. Zavrel som oči. Nechcem ich vnímať, nebudem ich vnímať, vtiahnem sa do hlbín svojej duše...Tam ma ale bude trýzniť jej hlas. Z tej bezmocnosti by som zošalel... Nemôžem svoju mysež vtiahnuť tak hlboko, musím zostať v realite, v ktorej sa na moju klietku vrhajú úbohí prašivci a dúfajú, že im spôsobím bolesť. Najradšej by som ich všetkých zabil, aby ju už nikdy nepocítili. Nie zo súcitu, z nenávisti. Odrazu prestali. Rýchlo začali vyťahovať svoje paprče z klietky. Začul som akýsi hlas, ktorý k nim prehovára...Je slizký ako oni, ale nie pomätený. Otvoril som oči. Vežkňaz. Samotný vežkňaz sekty Dhass. Trosky sa mu plazia pri nohách, hladia ho a snažia sa bozkávať jeho temnečervený hábit. Viditežne mu to robí dobre. Nechá ich odporné ruky a spuchnuté pery, aby sa zatúlali dosť vysoko. O perverznosti vežkňaza sekty Dhass kolujú legendy. A ani knieža proti jeho kultu nič nerobí... Môže to byť tým, že má Dhass už príliš veža vyznávačov- skrytých, ako aj tým, že samotný knieža prepadol halucinogénnemu svinstvu, ktoré vyrábajú prekliati kňazi. Vežkňaz , perverzný Gacht, si od pása odviazal akési malé vrecúško. Jeho dlhé bledé prsty pripomínajúce havranie spáry hodili vrecko do najbližšieho kanála. Jeho príšerní posluhovači sa k nemu bleskurýchlo vrhli. Boj o zmäkčovač ich mozgov začal. Gacht sa pohol smerom ku mne. Je vysoký a štíhly. Jeho holá hlava sa trochu leskne na poobedňajšom slnku. Má orlý nos a okolo pichžavých tmavých očí a úzkych úst sa mu vytvárajú výrazné súhvezdia vrások. Na jeho hábite sa hompáža symbol diabla, ktorého dhassovia vyznávajú. Vežkňaz zaručene neužíva žiadnu z látok, ktoré vytvoril on a jeho mágovia, ten bastard je závislý na niečom úplne inom... Podišiel až ku klietke a pohrdlivo sa na mňa zaškeril.
-„ Gayad...“
Neprítomne som sa na neho pozrel.
-„ Už dlho v tejto klietke nebol žiadny gayad.“
Vyhrnul si hábit a s vežkým potešením v očiach a zrejme aj niekde v podbrušku na mňa začal močiť...Prižmúril som oči.
-„ Mám pre teba taký návrh gayad“
„Poď, ty poď “. Jej volanie sa mi opäť rozoznelo v hlave.
-„ Počúvaj pozorne gayad- odkúpim si ťa a ...“
Nechutný kostnatý bastard! Chladným tónom v hlase mu hovorím, že nemám záujem.
-„ Zle si ma pochopil gayad. Keď dostanem chuť na zviera povolám si niektorého z mojich torimských otrokov alebo otrokýň. Pre teba mám niečo iné..“
Prestal močiť a stiahol si opäť svoj hábit dole. Nahol sa ku klietke a zadíval sa na mňa. Ako sup, ktorý sa uisťuje že jeho korisť už nevydrží dlho. Začal na mňa hovoriť šeptom.
-„ Počúvaj pozorne gayad, to čo ti navrhujem ťa môže oslobodiť z klietky smrti. A možno ti to dokáže zabezpečiť aj úplnú slobodu.“
Zatiaž sú to len sladké reči od bastarda s rozklatým jazykom hada, hoci dostať sa z klietky by pre mňa znamenalo všetko. Bola by to možnosť ako zachrániť ju... „Poď.“ Znie mi to v hlave čím ďalej tým zúfalejšie.
-„ Gayad chcem , aby si zišiel do mestských katakomb a niečo mi odtiaž priniesol...“
Tak teraz už chápem. Katakomby pod mestom, znamenia vyryté v koži dhassov, to že sa so mnou tento sukin syn vôbec baví. Chcú vyvolať diabla do sveta žudí, podobne ako sa ja pokúsim vrátiť ju. Tú ich hlúpu legendu o zídení Satana do tejto sféry a rozsievaní skazy a rozkoše medzi tých, čo mu slúžia poznám. Ale ja v toho ich diabla neverím. Verím len v ňu. Nádhernú a hebkú, uväznenú bytosťami temnej sféry. Vežmi dobre viem načo potrebujú gayada. Žiadny človek nemôže vojsť do katakomb... Usmial som sa a hovorím Gachtovi, že od okamihu keď ma vytiahnu z tej prekliatej klietky budem opäť slobodný. Danú úlohu splním, ale nie ako otrok. Ako slobodný.
-„ To nemyslíš vážne ty zviera! Ponúkam ti toho mnoho a ty to chceš takto zahodiť?“
Uškrnul som sa. Ten bastard ma potrebuje. Napžul mi do tváre a otočil sa, že odíde. Utrel som si jeho sliny z tváre a kričím na neho nech si to rozmyslí, pretože len gayad dokáže prejsť vchodmi katakomb... Na chvížu sa zastavil, ale potom odkráčal. A za ním sa odplazili vychrtnuté žudské trosky čakajúce na ďažšiu dávku...

Pozorujem mesiac cez mreže klietky. Premietam staré spomienky na ňu. Musím jej pomôcť, musím ju odtiaž dostať... Zrazu sa so mnou začala klietka kývať. Sťahujú ma dole. Gacht ma nesklamal. Kvôli tomu, v čo verí , musí potlačiť aj najprudší hnev. Prišli si po mňa kňazi- mágovia. Je ich päť. Možno by som im dokázal uniknúť, ale nemôžem to riskovať. Musím ju zachrániť a každá chyba a každá chyba by ma mohla stáť všetko. Otvorili klietku a spútali ma. Vedú ma zatuchnutými úzkymi uličkami k vchodu do podzemia a pred nimi uhýbajú aj nebezpečné nočné tiene mesta. Je bláznovstvom postaviť sa kňazom Dhass. Prišli sme až do východnej štvrti k zamrežovanému vchodu do katakomb. Gacht ma už čaká, spolu s ďalšími troma spoločníkmi. Nechce pútať veža pozornosti. Múdre. Jeho pichžavé oči sa do mňa zaryli. Keby mohol, asi by ma dal pre zábavu roztrhať „šelmami“- otrokmi, ktorých necháva cvičiť ako nočnú stráž chrámu Dhass. Pýtam sa ho či má byť toto sloboda- som ešte vždy spútaný. Povedal jednému z kňazov, aby ma rozviazal...
-„ Gayad asi tušíš, čo po tebe chcem.“
Pokrčil som plecami. Viem to.
-„ Dones mi z katakomb urnu s popolom Hatchigu- jedného z kedysi najmocnejších vežkňazov Dhass.“
Hatchiga- z jeho popola má povstať pozemská podoba diabla. Satanov duch si vytvorí hmotné telo podža svojej predstavy...
-„ Toto je prastará mapa katakomb. Nedokázali sme ju rozlíšiť úplne, ale ty ako gayad by si mal...“
Podal mi pečlivo zloženú pergamenovú mapu s jemnými znakmi. Vydržala dlhé stáročia. Samozrejme.Vyrobili ju gayadi, rovnako ako gayadi vytvorili katakomby pod mestom a zabezpečili ich silami štyroch elementov... Preto sa tam títo úbohí bastardi nevedia dostať. Gacht si od pása odviazal kžúče a otvoril mrežu...
-„ Dones popol gayad! My ťa počkáme pri vchode. Nepokúšaj sa ma oklamať. Len ja som ten, kto ti môže dať úplnú slobodu.“
Pohrdlivo som sa usmial. On už nemôže nič. Vošiel som do podzemia. Pokiaž mala byť pre Gachta mreža vstupom do katakomb, tak nás ten úbohý červ podcenil... Dovnútra sa dá dostať až prejdením elementálnych brán. Sú to akési jemnohmotné steny, ktoré obývajú bytosti živlov- elementálovia. A elementálovia zabijú každého v kom nie je ukrytá moc Gaye- matky zeme, prírody. A len my gayadi sme jej skutočné hmotné deti. Pozrel som sa do mapy. Je pre mňa úplne zrozumitežná. Katakomby kopírujú presný plán mesta. Pravda aj mesto sa za tie stáročia vežmi zmenilo, ale dá sa podža nej orientovať úplne obstojne. Elementálnych vchodov a východov na povrch je pod mestom viac. Gacht o nich nevie- toto je zrejme jeden zo symbolov, ktoré nedokázal rozlúštiť. Hlupák, bude na ten popol čakať pekne dlho. „Poď, ty poď...“ Opäť jej hlas v mojej hlave- mám inú prácu. Poponáhžal som sa k najbližšiemu elementálnemu vchodu. Podzemím sa nenápadne dostanem vežmi blízko k miestu, kde je brána cez ktorú ju vtiahnem späť...

Dostal som sa až tam. Do jej domu, kde sme spolu prežili tožko dobrého. Vežmi sa zmenil. Stala sa z neho zrúcanina. Barabizňa, ktorá už dávno nepripomína obchod s amuletmi. Vošiel som do sklepa, v ktorom mávala moja milovaná alchymistka kedysi laboratórium a kde ju spáry démona uchvátili z nášho sveta. Laboratórium je zničené a upadá už niekožko rokov. Tí, ktorí sem prišli kradnúť alebo tu z času na čas prespali vzali všetko, čo mohli. Na podlahe zostalo len rozbité sklo, hrubá vrstva prachu a odpad... Ale ono tu stále je. Stále z neho vyžaruje čosi vzbudzujúce strach. Jeho sa dotknúť neopovážili. Vežké oválne zrkadlo, ktoré vtedy skúmala. Nebolo žiadnym menším artefaktom ako bránou do temnej sféry. Podišiel som až k nemu a prešiel po špinavom skle bruškami prstov. Cítim pulz existencie iného, temného sveta. A počujem v duchu jej hlas akoby vychádzal spoza skla. „ Ty, prišiel si. Prišiel. Teraz opakuj po mne slová, ktoré ma vytrhnú z pút a otvoria mi cestu späť. Už nemáme veža času..“
Zatváram oči a vnáram sa do hlbín mojej moci, ktorú ovládam. Zosilujem moje emócie tak, aby som jej čo najviac pomohol vrátiť sa. Opakujem po nej zaklínadlá. Všetky trikrát. Počujem praskanie energie, neklamný znak, že sa plazmatická bariéra medzi svetmi rozostupuje. Začínam zvyšovať hlas. Počujem sa ako tie zaklínadlá kričím. Ozvalo sa slabé zahrmenie. Otvoril som oči. Stojí predo mnou. Je to ona, krásna a nahá. Usmiala sa na mňa. Rýchlo som sa k nej vrhol a objal ju. Keď som sa jej dotkol, pocítil som to isté ako keď som sa dotkol zrkadla. Zrejme je to tým odkiaž prišla. Začala ma bozkávať. Vyhladovano, vášnivo. Jej nechty sa mi zarývajú do chrbta. Čo sa to s ňou stalo? Kam zmizla jej neha? Jej pery sa presunuli k môjmu ušnému laloku a ku krku. Taká divoká a prudká sa mi vrátila? Toto nemôže byť ona. Som v moci jej objatia. Pýtam sa jej, kto vlastne je. Pri uchu sa mi oval démonický smiech...
-„ Ja som diabol gayad.“
Pocítil som ostré tesáky na mojom krku. To ako mi z rany vyteká rýchlym prúdom teplá krv a niečie chtivé pery ako úkájajú svoj smäd. Ona to nebola...