Nokturno.net / tvorba / dílko

Zobudil som sa zabalený v kožušinách vo svojej vežkej posteli s nadýchanými šarlátovými nebesami. Prehrabol som si vlasy a začal som rukou šmátrať pri posteli aby som nahmatal svoj červený kňažský hábit vyšívaný strieborným lemom. Radšej by som na seba navliekol niečo pohodlnejšie z kože alebo vôbec nič, ale je prvý deň v týždni Múspellu a ako pán a najvyšší kňaz mesta musím dnes odslúžiť obrad svetla. Nahmatal som niečo mäkké- hábit. Posadil som sa na posteli a prevliekol si ho cez hlavu. Postavil som sa a podišiel som k masívnemu drevenému stolu. Zo strieborného džbánu som si do môjho strieborného kalicha so vsadeným čiernym opálom nalial trochu piva...Nie tak veža aby ma uspalo, ale dosť aby ma prebralo. Na stole mám pripravené aj nejaké jedlo. Niesom vežmi hladný. Odtrhol som si kúsok bieleho chleba a dal som si naňho trochu medu. Do očí mi padol môj vežký kamenný obradný oltár, na ktorom je položené moje kladivo. Z runy vyrytej v kove vyžaruje biele svetlo. Dojedol som a dokráčal som k oltáru. Pohladil som jemne prstami porisko ako boky peknej ženy. Vzal som si hrubú striebornú reťaz s príveskom, na ktorom je vyobrazená rovnaká runa ako na kladive- moja runa, a zavesil som si ho okolo krku. Bola položená pri kladive spolu s korunou pána Múspellu v tvare prepletajúcich sa plameňov. Nasadil som si ju na hlavu. Je tiež strieborná, zdobená temnečervenými rubínmi. Dotvára obraz pravého svetlého pána mesta...Bol by som radšej keby mi hlavu ťažila vežká bojová ocežová prilba...Som pripravený na obrad...Ale unavený týmto večným jednotvárnym životom. Bez zmeny, bez dobrodružstva, bez silných emócií, bez Frigg...Bez úplnej slobody.

Oprela som sa o jeden zo zadných pilierov, ktoré podopierajú klenbu chrámu. Pozorujem ho. Vežmi sa zmenil, ale priťahuje ma stále rovnako. Vedie svoj svetlý rituál s obrovskou striebornou korunou na hlave, oblečený do lesklého karmínového hábitu. Stavím sa, že by tú blbú koruna najradšej vymenil za svoju vlastnoručne kovanú čiernu prilbu do ktorej si zasadil rohy minotaura. Necítim sa v tomto chráme dobre. Dobro a svetlo, ktoré z neho vyžaruje mi spôsobuje ostrú bolesť...A on odrieka modlitby. Zbožňujem jeho podmanivý hlas, chcem ho počuť a nezabráni mi v tom žiadna bolesť. Dav hlupákov ho pozoruje a v duchu odrieka modlitby spolu s ním...Vzala som na seba podobu jednej z jeho najväčších slabostí a zahalila sa do plášťa s kapucňou. Nechám ho na pochybách. Pohžad mu padol na mňa. Pokračuje ďalej kžudne vo svojom rituáli, ale viem že som u neho vyvolala riadnu zvedavosť. Tak to som presne chcela. Usmiala som sa pod kapucňou a odchádzam z chrámu do slnečného dňa skorej jesene...Vonku ma čakajú dvaja barbari. Agroth a Gaur. Gaur je upír a slnko ho vyčerpáva. Sedí skleslo na schodoch vedúcich do chrámu so sklopenou hlavou. Bodaj by ho slnko rozožralo na popol a prach bastarda. Pobavilo by ma to. Agroth nie je žiadna ilúzia tak ako Gaur. Agroth je môj milenec...A obidvaja sú moji otroci. Bez vôle, bez slobody, bez názoru...Podávam Gaurovi pergamenový zvitok. Chcem aby počkal u chrámu a odovzdal ho pánovi mesta- hovorí si Gobnia. Vzal do ruky zvitok a jeho bledé oči mi zažiarili do tváre. Vraví, že splní môj rozkaz. Nenávidím Gaura, ale musím to urobiť takto. Potrebujem vyskúšať, či som zlomila jeho vôžu, zbavila ho minulosti aj budúcnosti a dala mu namiesto prítomnosti ničotu, žiadnu nádej, iba seba. Potrebujem vyskúšať, či jeho ducha spútavajú dosť silné okovy mojich kúziel, aby neprekazil môj plán. Musí stretnúť Gobniu- Azganossa skôr ako sa s ním stretnem ja...Pokiaž Azganoss nepochopí o čo všetko sa v týchto pekelných kartách hrá, vyhrala som ho...Prebodla som Gaura pohžadom, vravím že keď splní úlohu, nájde nás pri južnej bráne Múspellu. Pokorne sa mi poklonil. Odchádzame s Agrothom širokými, kameňom obkladanými ulicami na juh, čakať na príležitosť dostať späť môjho pána a otroka- Azganossa, plameň oblizujúci ostrie moci...Opretá o kamenné hradby Múspellu a stále zahalená čakám na správy od Gaura. Agroth mi kžačí pri nohách a šeptom ma vzýva v modlitbách. Pohŕdam ním. Je menej ako môj pes, ten má aspoň osobnosť .Agroth by pre mňa trpel, vraždil, zomrel, nasýtil by ma vlastným mäsom keby musel...Už ma ani nebaví ho mučiť a bičovať, jeho pokora ma omrzela. Prišiel Gaur, poklonil sa. Netrpezlivo sa pýtam, či odovzdal môj odkaz. Pokýval hlavou. Pýtam sa, čo mi pán mesta odkazuje. Vraví, že prijal všetky moje podmienky a v noci príde na dohodnuté miesto. Usmiala som sa- výborne. Už to nebude trvať dlho a budem zo seba môcť zhodiť masku jeho upírskej fžandry a po tisícročiach pred ním stáť opäť ako Azra- pani tvarov a premien, pokoritežka duší...A jeho milenka. Neznesitežne ho opäť chcem. Patrili sme k sebe skôr než mi ho zobralo svetlo a budeme znovu. Dosadím ho späť na stolec obžúbeného vojvodcu Najvyššieho- stvoriteža temnoty...Chcem konečne muža, ktorý by panoval, tých čo mi slúžia už mám dosť. Gaur ma pozoruje. V jeho očiach vidím hrdosť...Stále v ňom žije a ani ja ju neviem zlomiť. Nestáva sa to často, že niekoho mojimi kúzlami a mučením nepokorím úplne...Neuvedomuje si ako ma môže ohroziť. Bude mi oddaný, keď bude treba zomrie pre mňa, vždy bude plniť moje príkazy, ale nie je zlomený. U Gaura stačí jeden nepredvídatežný impulz a reťaze mojej vlády nad ním sa pretrhnú. Jeho telo aj duša sa pretvoria do svojho pôvodného tvaru. Asi by som ho mala zabiť...Ale nemôžem. Ešte ho potrebujem...Kiež by tu už bola chvíža môjho stretnutia s mojím pánom...Je už noc. Okrúhly mesiac sa pomaly dvíha na klenbu čiernej oblohy. Čakám ho na čistinke, kde sa s jeho fžandrou naposledy stretol. Vysala som celú jej mysež- viem o všetkom. Agroth a Gaur čakajú v húští. Nechcem sa pripraviť o jeho prekvapený výraz. Každú chvížu by mal prísť. Už ho začínam cítiť. Náhle sa zjavil za mojím chrbtom niekožko krokov odo mňa. Nepredvídatežný ako vždy. Otočila som sa. Zneistel. Frigg- vykĺzlo mu to z úst ako znepokojená otázka. Rozosmiala som sa. Ticho som zašeptala svoje meno a začala som sa meniť do svojej prapôvodnej podoby. Zdvihol sa okolo mňa prudký vietor, ktorý zo mňa strháva jej podobu a vracia mi naspäť tú moju. Znovu pred ním stojím- nevysoká, divoká, odetá iba v nátelníku z platiny a kože, ktorý pre mňa on sám vyrobil a v šarlátovej sukni. Medené vlasy mám ešte rozstrapatené vetrom a tetovaní draci sa mi opäť vracajú na moje ramená a žiaria oranžovým svetlom očí démona. Chladne na mňa pozrel a zopakoval moje meno. Zoširoka som sa naňho koketne usmiala. S predstieraným chladom sa ma pýta, čo som spravila s Frigg. Pokrčila som plecami- schovala som ju. Zovrel porisko svojho kladiva a bez mrknutia sa mi svojimi temnečervenými očami zadíval do tváre. Pýta sa, čo chce pani tvarov a premien za to, že mu ukáže kam ju schovala. Uškrnula som sa- zabudol už nato ako ma volal kedysi, a preto používa slová akými ma vzývajú moji veriaci a kárajú svetlí bastardi? V tvári sa mu zjavil jeho dávny arogantný škodoradostný úsmev. Pýta sa, ktoré z mien, ktoré mi kedysi dal som mala radšej- panovačná pobehlica alebo nenásytná mrcha. Vravím nech vyberie on, mne znejú dobre obidve. Zase mi začína pripomínať viac Azganossa ako Gobniu: Pýta sa, kde som nechala svojich otrokov. Zavolala som Agrotha a Gaura z húštia. Prikázala som Agrothovi nech padne na štyri a sadám si na jeho chrbát. Gaurovi vravím, že si môže zatiaž nájsť nejakú potravu a zasýtiť svoj smäd. Premeral si Azganossa pohžadom a oči sa mu zaleskli. Potom zmizol v lese. Azganoss si ten pohžad všimol a uškrnul sa- vraj mám zvláštneho sluhu. Precedila som cez zuby, že je to upír. Smeje sa, že som nepoučitežná- upíri nie sú príliš spožahliví sluhovia, ich mysež je príliš silná, vždy mi robilo problémy ovládať ich úplne. Keby vedel, akú moc som za tie tisícročia nadobudla...Ale Gaur je naozaj vežmi silný a jeho duša príliš hrdá...A je v nej veža lásky- príliš silnej aby som ju z nej vysala- stálo by ma to priveža energie. Azganoss si sadol na peň obrastený machom oproti mne, lakťom sa oprel o porisko svojho kladiva. Okolo zápästí má zopnuté dva hrubé kožené náramky. Je príjemná teplá noc akoby bolo ešte leto. Kožené tenké viazanie jeho sandálov sa mu obopína okolo pevných lýtok. Je zahalený do hnedého vlneného plášťa s kapucňou. Dosť by ma zaujímalo, čo má v tomto horku pod ním. Každopádne sa vežmi zmenil- z jeho očí zmizla láva a sila čierneho plameňa v ňom zamrzla. Jeho zúrivosť a nepokoj vyhasli. Teraz je to iný Azganoss, ale ja prebudím toho starého k životu. Hovorím mu, že sme sa dávno nevideli. Pokýval hlavou- desaťtisíce rokov. Usmial sa a vraví, že som sa vežmi nezmenila. Vrátila som mu za úsmev úškrnok- on sa zmenil až príliš. Pokrčil plecami. Pýtam sa ako sa mu páči byť na svetlej strane spútaný s jedným miestom. Nadlho sa mňa zadíval a odpovedá protiotázkou: Ako sa mne páči neustály vnútorný nepokoj, ktorý mi nedopraje chvížu pokoja a unavujúca temná zúrivosť, ktorá ma prenasleduje v každej chvížke môjho života. Vravím, že to milujem. Viem, že to miluje kdesi vo svojom vnútri aj on. Usmial sa, vraj milujem putá, ktoré sa mi zarývajú do duše. Zadívala som sa mu hlboko do očí. Keď sme už pri putách, on mal putá celkom rád...Pýtam sa ho, či by mi ich nechcel po dlhej dobe opäť nasadiť.. Ako za starých časov. Oči sa mu túžobne zaleskli- vrátil sa kamsi do spomienok a vzhliadol to, čo medzi nami bolo. Oblizla som si pery- takže náruživosť mu svetlí bohovia nechali. Prehrabol si vlasy a hovorí možno. Pýta sa prečo som ho vyhžadala a akú rolu v tom hrá Frigg. Vravím mu, že chcem späť Azganossa. A nielen ja. Jeho stolec je stále vožný. Pokrútil hlavou. Vraví, že si sám zvolil byť Gobniom, to už meniť nemieni. Usmiala som sa- tak to si bude musieť ešte poriadne rozmyslieť. Potom, čo som mu poslala Malakchaia s rohom ako na tácke a dala mu možnosť prijať späť svoj život vožne už rovnakú chybu neurobím. Zaujíma ma, čo ho tak vežmi uspokojuje na mieri ,na počúvaní nepodstatných modlitieb tých, čo sú hlboko pod ním, na jednotvárnosti jeho dní. Neodpovedá. Postavila som sa a podišla som k nemu. Sklonila som sa a začala ho bozkávať na krku. Prsty mi kĺžu po jeho mohutnej hrudi. Položil mi ruky na boky a pomaly ich posúva vyššie. Cítim v ňom túžbu, začína v ňom pulzovať vášeň ako za starých časov. Zachvížu zo mňa začne surovo strhávať šaty- to ma vždy dokázalo poriadne vzrušiť, skoro tak ako jeho kruté bozky. Zastavil sa, zmeravel a jemne ma odstrčil. Prečo to dopekla spravil- vidím na ňom, že to chcel rovnako ako ja. V očiach mu horí plameň toho pudu, ktorý ho ku mne vždy vracal. Zavrel oči a pomaly sa ma pýta, čo som urobila s Frigg. Fžandra! Akonáhle bude Azganoss môj roztrhám ju vlastnými rukami na kúsky. Ironicky sa ho pýtam, či bola taká dobrá, keď si ju po tožkých rokoch ešte pamätá. Zmrazil ma pohžadom. Vraví, že jeho telo nikdy nikto nedokázal uspokojiť tak dobre ako ja, ale Frigg mu dala niečo iné...Chcem vedieť čo cennejšie ako moc a vášeň mu mohla ponúknuť. Tajuplne na mňa pozrel, vraj by sa mohol pokúsiť mi to vysvetliť, ale aj tak by som nič nepochopila- on to dokázal pochopiť až s príchodom svetla do jeho duše. Nech sa neunúva. Chce vedieť akú rolu v tom tá mrcha hrá? Správne, aby pochopil, že som neprišla prosiť na kolenách aby sa ku mne vrátil, ale prišla som si vziať to, čo chcem...Sadla som si opäť na Agrothov chrbát- ani sa zatiaž nepohol. Moje oči, o ktorých Azganoss kedysi vravieval, že sú ako čierne obsidiány na oltári Najvyššieho, na ňom spočinuli a odkryli všetku rozhodnosť, s ktorou som za ním prišla. Vravím, že ak bude chcieť ešte niekedy vidieť Frigg, podstúpi rituál znovuzrodenia. Najprv doňho vlejem späť jeho silu a potom temnotu. A potom bude znovu taký, aký sa zrodil- nečistý, krutý, smrtiaci...To je jeho skutočná podstata, už príliš dlho ju krotil. Vraví, že ani za cenu toho, že Frigg už nikdy neuvidí neporuší svoju prísahu- prísahu muža. Nie? Uškrnula som sa- potom ju neporuší ani ak bude ona žiť svoj večný život v nekonečných mukách a bolesti a o to sa postarám sama. Zdvihla som žavú ruku a nechala som svoje prsty aby sa preformovali do podoby dlhých ocežových pazúrov nebezpečnejších ako drápy supa trhajúceho mäso z mršín. Vraví, že mi to nedovolí. Vysmiala som ho -v tom mi môže zabrániť Azganoss, ale nie Gobnia. Gobnia ovláda len zlomok moci toho, kto bol mojím pánom a to na moje umenie nestačí .Jedine rituál mu môže dať späť jeho moc, aj keď bude bolestivý tak vežmi, že sa jeho mysež bude zmietať na pokraji šialenstva. Pozrel na mňa s novo rozpáleným hnevom. Pýta sa, či z neho chcem urobiť len ďalšiu hračku do mojej zbierky, svojho psa, úplne bez slobody. Vravím, že z neho chcem urobiť svojho pána. To ja som tá, kto mu bude kžačať pri nohách. Ak absolvuje rituál získa naspäť svoju moc, ktorá bola vždy väčšia ako moja a získa späť svoje skutočné ja. S medovým lahodným tónom v hlase sa ho pýtam ako sa teda rozhodne. Je z neho cítiť ohromný hnev a zúrivosť- Azganoss by ma v takom stave zbičoval ohnivým bičom...Gobnia prijíma moje podmienky. Usmiala som sa, zajtra večer na rovnakom mieste a v rovnakom čase. Pripravím všetko potrebné a konečne sa mi vráti môj pán. Postavil sa. Zadívala som sa na neho a vravím, že ho žúbim a chcem mu slúžiť. S chladom na mňa pozrel. Hovorí, že ani neviem, čo to slovo znamená. Žiadny temný boh to slovo nikdy nepochopí, on sám sa k jeho významu priblížil len letmo a nechápe ho. Má pravdu, pre mňa žúbiť znamená niečo úplne iné: Vášeň, moc a energiu.. Odchádza preč....V Urdine vyšiel nový mesiac. Znovuzrodený do čiernej noci. Do tej istej noci, do ktorej sa zrodí znovu Azganoss- pán plameňov. Z čistinky sa pod mojimi kúzlami stalo obradné miesto. Moja moc prinútila povstať zem a vytvoriť vežký čierny obsidiánový oltár s okovami pre Azganossove pevné zápästia a kotníky. Tentokrát spútam ja jeho...Prikázala som Agrothovi a Gaurovi aby si porezali dlane, priložili ich na oltár, kžakli si k nemu a odriekali tie najtemnejšie modlitby, čo som ich kedy naučila. Okolo som nasypala červenú hlinku do tvarov magických symbolov zasväcujúcich toto miesto Azganossovi, ktorý z neho opäť povstane. Bolo to také jednoduché...Nie, nebolo. Než sme vkročili do Múspellu, pomocou svojich kúziel som v kmeni päťstoročného dubu na okraji čistinky ingrediencie, ktoré budem potrebovať k priebehu rituálu. Niektoré z nich som zháňala tisícročia a mnohé z nich pod výstrahami svetlých bohov...Vytiahla som z kmeňa čierne sametové vrecko. Prvá vec, ktorú som z neho vytiahla je ebenová škatužka. Otváram ju a jej obsah sypem na oltár- je to popol fénixa. Fénixov stvoril Azganoss ako smrtiace stvorenia rozsievajúce ohnivé pohromy. Vložil do nich vežkú časť svojej podstaty. Potom, ako sa zmenil na Gobniu, zmenili sa aj fénixovia. Prestali byť preklínaní. Prestali byť smrtiaci. Prestali byť temní...Tak ako ich stvoritež. Utiahli sa do hôr. Popol z toho, čo som zabila pokrýva oltár aby z neho povstal môj pán a milenec. Vo vrecku sú ešte dva flakóniky. Z jedného vyžaruje bledé striebristé svetlo- vyžaruje z krve jednorožca. Zabiť jednorožca je jeden z najodsudzovanejších činov...Svetlými bohmi. Je to ako zabiť ich polosmrtežné zranitežné dieťa. Ich vrahov zavrhnú a už nikdy im neumožnia návrat k svetlu. Ja to ani nepotrebujem. Rovnako odsúdeniahodné je pre svetlých bohov aj pitie krve jednorožca. To bude Azganossova vina. Poškvrním ho tak, že už nebude cesty späť. Druhý flakónik je poloprázdny. Naplnený temnemodrou tekutinou- krvou môjho brata Azraela. Pána búrok a pamäte. Spôsobuje zabudnutie, spôsobuje návrat spomienok- v tom správnom pomere aby spôsobil šialenstvo...Nebolo žahké vyprosiť si jeho krv pre môj rituál. Azrael vždy nenávidel Azganossa, pretože sme boli stvorení až po ňom a dostali sme o niečo menšiu moc. Vyhovovalo mu preto, že Gobnia vymazal zo sveta Azganossa v jeho plnej sile...Ale .Ale som jeho sestra. Jeho dvojča. Sme na seba silne napojení. Nemohol mi preto odoprieť pomoc. Jeho moc závisí odo mňa, rovnako ako moja od neho. Dal mi preto svoju krv, ale nie tožko aby na Azganossa mohli prejsť aj nejaké Azraelove schopnosti. Ak vypije jeho krv, zabudne na svetlo a na Gobniu a spomenie si nato ako sa rozsieva bolesť...A zabudne aj na tú fžandru- potom ju k smrti utýra možno spolu so mnou. Nikdy ju nenájde- skryla som ju dokonale, ani by ho nenapadlo hžadať tam, kde je ukrytá jej podstata...O chvížu bude mesiac najvyššie. Najvyšší čas pre začatie rituálu. Vravím svojim otrokom, aby sa prestali modliť- oltár už je pripravený. Každému z nich dávam do ruky jeden flakónik. Vypýtam si ich v potrebnej chvíli. Gaurovi podávam krv jednorožca a Agrothovi krv môjho brata. Nadišiel čas...Prichádza Gobnia, odíde ako Azganoss. Usmiala som sa na neho. Nevrátil úsmev a vraví mi, že akonáhle sa zmení bude ma týrať tak, že si budem priať aby som mu nikdy nevrátila moc. Odpovedám, že on sám dobre vie, že mi bude zato čo teraz robím ďakovať. Neodpovedá mi- uvedomuje si to až príliš dobre. Stavím sa, že ho jeho starý život neznesitežne priťahuje. Vravím mu aby si žahol na oltár. Podišiel k nemu. Pohladil dlaňou oblý čierny kameň. Všimol si popol a zachmúril sa. Vie čo som urobila, no nehovorí nič. Líha si naň. Podišla som k oltáru. Začínam odriekať modlitby a upevňovať mu putá. Najprv na nohách, potom na rukách. Pohladila som jeho mocné paže a nahla sa mu k žavému lícu. Šeptám mu, že keď rituál skončí, možeme si to vymeniť. Na tvári mu preblysol ironický úsmev. Sústredím sa nato aby moja moc pretekala oltárom a putami. Aj keby sa pokúsil oslobodiť, nepodarí sa to. Vyliezla som hore na oltár a usadila sa Azganossovi na hrudi. Zavrela som oči. Kreslím do vzduchu neviditežné obrazce prstami a so správnym dialektom odriekam modlitby. Začínajú pôsobiť. Cítim ako sa Azganossov hrudník vzdúva rýchlejšie. Cítim ako sa mu zvýšil tep. Cítim, že vzpína svaly aby sa oslobodil. Nekričí od bolesti, ale viem, že ju cíti. Trpí tak ako nedokáže žiadny živý tvor. Trpí ako boh. Je schopný ovládať vežkú moc, rozumieť svetu viac ako ktokožvek a jeho zmysly sú tisícnásobne ostrejšie. Tak ako mu dovožujú v celej jeho existencii vychutnávať nesmrtežný život, tak ho teraz nútia pocítiť tie najostrejšie pocity a bolesť, ktorú nikdy poznať nemal. V jeho tele sa strieda zimnica s horúčkou a bolestivé kŕče. Jeho moc sa mu vracia v celej svojej ničivej kráse...Musí ju skrotiť a pohltiť. Vracia sa do neho všetka sila plameňa. Zakričal od bolesti- ovládol ju. Jeho dych aj srdce sa začínajú ukžudňovať. Jeho telo už nie je napäté. Upokojil sa. Bolesť pominula. Leží podo mnou uvožnený a odpočíva...Otvorila som oči. Hžadím do jeho tváre a čítam z nej, že si práve začína uvedomovať aká moc sa mu vrátila. Silu som mu už dala, ešte mu musím dať temnotu. Vravím Gaurovi, aby mi podal flakón s krvou jednorožca. Nespúšťam oči z Azganossa a naťahujem ruku smerom ku Gaurovi...Niečo sa rozbilo. Rozletelo na milión kúskov. Bastard! Gaur sa vymanil z mojej moci a z plnej sily hodil flakón s krvou jednorožca o zem. To nemal! Pozdvihla som ruku proti nemu. Úder, ktorý dostal ho omráčil a spadol na zem. Bola to chyba. Kričím na Agrotha aby mi rýchlo podal Azraelovu krv a potom Gaura dorazil. Podal mi flakónik. Ale príliš neskoro. Energia. ktorou som si vybila zlosť na Gaurovi na chvížu oslabila oltár. Azganoss plný svojej novej moci sa vytrhol z pút a zhodil ma na zem. Neviem ako vežmi ho to, čo prežil zmenilo...Ale je opäť mocný...A nevypočitatežný. V jednej ruke ešte stále zvieram krv môjho brata. Pozorujem Azganossa, čo spraví. Pomaly sa zdvíham zo zeme. Podišiel odzadu k Agrothovi, ktorý práve zdvíha svoj meč, ktorý som mu posvätila, a chystá sa preraziť ním Gaurove srdce. Azganoss si na ňom otestoval svoju moc. Skôr než prebodol Gaura, Azganossove mocné ruky mu zlomili väzy. V Azganossových očiach sa objavil ten starý pôžitok zo zabíjania, ktorý som tak dobre poznala. Otočil sa ku mne. Venoval mi široký úsmev a ovládol ma pohžadom. Podišiel ku mne. Bez slova okolo mňa kráča a prezerá si ma. Začínam byť nepätá a zároveň ma tá jeho neodhadnutežná zmena vzrušuje... Zozadu ma objal a drsno mi začal bozkávať hrdlo...Pri jeho bozkoch prestávam vnímať čas. Po chvíli prestal. Postavil sa oproti mne, intenzívne sa mi zadíval do očí. Pýta sa, či ešte stále túžim po tom byť spútaná. Koketne som pohodila hlavou, môj pán Azganoss ma môže spútať vždy. Diabolsky sa rozosmial a pokynul čosi svojimi rukami. Okolo mňa sa vytvorila klietka z plameňa, ktorá sa pomaly zmenšuje- kúsok po kúsku. Čo dopekla to má znamenať !Vidí prekvapenie a des v mojej tvári a pozoruje to s uspokojením. Vraví, že je teraz mojím pánom, ale nie Azganoss, ale Gobnia. S jeho novou mocou ma dokáže uvrhnúť priamo do ničoty za to, že som sa mu pokúsila vziať jeho slobodu a vztiahnuť naňho ruku. Klietka sa stále zmenšuje, zrejme si to chce vychutnať a mučiť ma a nakoniec ma uvrhne do večnej temnoty, z ktorej niet návratu. Vydesil ma, ale neporazil. Mám ešte jedno tajné eso, čo na neho vytiahnem. Nedarujem mu toto poníženie, nedarujem mu roky, ktoré som venovala príprave rituálu, nedarujem mu, že ho chcem, nedarujem mu odmietnutie...Zovrela som v ruke flakónik s Azraelovou krvou a pýtam sa prečo si myslí, že som ho chcela povolať späť. Kruto sa usmial, vraj mu môžem moje egoistické dôvody skúsiť vysvetliť. Usmiala som sa späť. Vravím, že nadišla doba, ktorú som určila pre zrod nášho syna. Nosila som ho pod srdcom tisícročia, ale ako každá bohyňa mám aj ja možnosť vybrať si dobu, kedy svojmu dieťaťu vdýchnem život a nechám jeho srdce biť. Urobila som to pred 32 rokmi. Nášho syna vychovávali žudia, nevie o svojej božskej sile ani schopnostiach, ktoré sa v ňom ukrývajú. Kráča po zemi ako obyčajný smrtežník. Chcela som späť Azganossa, aby sme spolu odhalili nášmu synovi jeho skrytú moc a večný život, čím by sa v ňom prebudili. Aj on by sa prebudil- nový princ temnoty. Klietka sa prestala zmenšovať. Azganoss je viditežne prekvapený. Neveriacky sa ma pýta, či má naozaj syna. Pokývala som hlavou. Má syna, chce vedieť, kto to je. Prebodla som ho očami, chcel ma uvrhnúť do ničoty a teraz by sa od matky rád dozvedel ,kde je ich spoločný syn. To nie. Vravím mu, že zato ako ma dnes ponížil nikdy svojho syna nespozná. Áno, bude z neho princ temnôt, ale nie jeho zásluhou. Postarám sa o to ja a jeho strýko Azrael. Skôr než stihol čokožvek povedať, vyriekla som kratučké zaklínadlo a vypila krv môjho brata. Vyslyšal moje volanie a poslal mi mnoho energie. Moje telo explodovalo na tisícky búrkových kvapiek, ozvalo sa zahrmenie a preniesla som sa ďaleko od Azganossových zúfalých výkrikov....Vyhrala som- tentokrát som vyhrala ja.

Beštia! Utiekla a tajomstvo o našom synovi si zobrala so sebou! Prisahám, že ma oňho nepripraví a nájdem ho skôr ako ona a jej prekliaty brat...Azra- stále ma neuveritežne priťahuje, ale aj keď mi vrátila moc, aj keď je jej telo neodolatežné vo svite mesiaca, nevrátim sa kvôli nej do temného tieňa...Azra- matka môjho syna- nedovolím jej a Azraelovi urobiť z neho kňaza temnoty a zaklínača zla...Ale najprv musím pomôcť niekomu, na kom mi vežmi záleží. Dokráčal som k ešte vždy omráčenému Gaurovi. Azrin úder musel byť vežmi nečakaný a silný...Kžakol som si k nemu a odriekam modlitby a zosielam na neho liečebné kúzlo. Cítim ako z hlbokého bezvedomia pomaly prechádza do hlbokého spánku. Jeho prerývaný dych sa ukžudňuje. Vnútorné zranenia sa liečia, povrchových nemá veža. Uzdravil som ho. Zaplietol som si prsty do jeho vlasov. Bol som hlupák keď mi to nedošlo skôr...Odriekam staré zaklínadlo, na ktoré som si spomenul vďaka mojej nanovo nadobudnutej moci... Pekne pomaly, so správnym dialektom. Slovo za slovom...Gaurovo telo zahalila mliečna svetlo vyžarujúca hmla. Už nevidím Gaura. Cítim medzi svojimi prstami len čierne vlasy...Po chvíli, ktorá mi pripadala ako večnosť sa náhle hmla rozplynula. Už tu na zemi neleží predo mnou Gaur. Leží predo mnou Frigg- mal som ju spoznať už na začiatku, keď do mňa zabodla ten svoj ocežový chladný pohžad...Frigg je opäť pri mne. Azra ma o ňu nedokázala pripraviť...A nepripraví ma ani o môjho syna! Frigg sa zhlboka nadýchla, za chvížu precitne. Po dobe opäť uvidím šupiny žadového draka- jej očí. Dúfam, že v nich nájdem aj nádej na spoznanie svojho syna...