Nokturno.net / tvorba / dílko

Okolo mňa je tma. Nepreniknutežná tma. Niekto ma zúrivo udiera. Cítim bolesť, rýchlo sa presúva na miesto, kde dopadol posledný úder, kým dozvuky toho predtým strácajú význam utopené v tej novšej ukrutnejšej intenzite. Snažím sa chrániť si hlavu a mäkké časti stočená do klbka, ale vežmi to nepomáha. Zdvihla som oči vysoko do tmy a vzhliadla v nej zelené oči plné zúrivosti, hnevu a divokosti. Je v nich uspokojenie z toho, že mi spôsobujú bolesť. Zavrela som oči... Niekto mnou trasie. Unavene otváram oči a hžadím do iných- temnezelených. Som spotená a telom mi prebieha triaška. Trochu som sa prežakla než som pochopila, že sú to iné oči- plné nehy, starostlivosti a skrytých obáv. Dimove oči. Už je to asi tri roky čo sme utiekli z tajného podzemného mesta a ja mám stále nočné mory. Stále ten istý strach z Barinogovej zúrivosti, akú som nikdy predtým nezažila. A dúfam ani nezažijem. Ale ešte sa toho strachu neviem zbaviť úplne, hoci ak by som smela vrátiť čas, podstúpila by som ju znova. Viem prečo ma Barinog zmlátil a viem, že by ma mohol dobiť na smrť a nič na tom by som nežutovala. Skoro sa to tomu bastardovi podarilo. V duchu sa mi vrátil úsmev a úžava- už mi neublíži. Dim mi povedal všetko čo sa vtedy stalo. Teraz sa ma pýta, či som mala znovu nočnú moru. Pokývala som hlavou, jeho šžachovité ruky ma vzali do náručia a jemne ma držia. Pýtam sa, či som ho zobudila. Pokrútil hlavou a zachmúril sa... Aj on má nočné mory, vlastne vízie. Odkedy sa napil z božieho rohu. Chcem vedieť či mal víziu. Pokrčil plecami a priložil poleno do ohňa opustenej chatrče, v ktorej sme v treskúcej zime našli útočisko. Trvalo nám dlho nájsť v zasneženom lese raždie a vhodné drevo a potom tú vymrznutú chajdu vykúriť. Vyhol sa mojej otázke a vraví, že by som sa mala opäť pokúsiť zaspať, aby som nebola ráno vežmi unavená. V poslednej dobe nemá vežmi náladu na dlhé rozhovory. Vlastne by som si aj tak mala ešte pospať -mám k tomu tie najlepšie podmienky. Kúsok od krbu v Dimovom náručí, poprikrývaná hrubými kožušinami. Pokúsim sa teda ešte pospať- v kžude a pokojne. Zatváram oči, aj keď ma trochu trápi Dim. Stavím sa, že on ich dnešnú noc ani neprižmúril. O svojich víziách so mnou nehovorí od Zabudnutého chrámu. Dovtedy mi hovoril o každej vízii smerujúcej k môjmu vykúpeniu a nášmu šťastiu. Neviem, čo sa tam stalo. Pred rokom na jar sme dosiahli Zabudnutý chrám. Dim vravel, že je to miesto, kam sa musíme dostať. Tešil sa z toho, zrejme dúfal že sa tam všetko temné v našom živote, v mojom, skončí. žudia z okolia nás vtedy varovali, že sa Zabudnutý chrám zmenil. V počiatkoch dní patril medzi svetlé chrámy, ale už niekožko tisícročí nad ním panuje temná búrka a blesky. Vraj to bolo kedysi miesto zjednocujúce dobrotivých lesných duchov, ale dnes sa tam nikto neodváži. Chrám je v ruinách, ukrytý hlboko v lese... Dim a ja sme ale boli rozhodnutí- nemohli nás zastaviť povery. Nezastavili. Vstúpili sme do Smaragdového hvozdu- jedného z najstarších a najhlbších hvozdov na zemi vôbec. Ja ako elfka som ním bola nadšená, Dim už menej, ale keď som mu v húštine natrhala za hrsť šťavnatých divých malín zmenil názor... Chrám sme našli... Vlastne dalo by sa to, čo sme našli pomenovať chrámom? Našli sme vežkú planinu, na ktorej boli poválané zruinované zbytky stĺporadia ohlodané zubom času, obrastené levandužou a divokým brečtanom. Vzduch tu bol presýtený nádhernou vôňou kvetou a medu. V strede planiny sa týčil obrovský dub. Dub vekov. Jeho kmeň bol hrubý ako päť spojených chatrčí. V neuveritežnej výške sa vetvil, tam kde sa jeho konáre už mohli dotýkať oblakov. Z jeho listov prežiarených slnkom sa na celú planinu lialo bledozelené svetlo. Pozrela som na Dima. Cítil to isté čo ja. Pri pohžade na Dub sa cítil malý a bezvýznamný. Sadli sme si na jeden zvalený stĺp a kochali sa jeho krásou. V objatí. Všimli sme si Dub, ale aj Dub si všimol nás. Po chvíli k nám z koruny stromu začali doliehať cinkotavé vzdialené hlásky. Naplnili nás radosťou, hoci sme nevedeli čo hovoria alebo prespevujú. Začali sme sa smiať a pozerali sme hore. Medzi listami začalo byť nejak rušno...Dim to možno ani nevidel, ale ja som bola schopná v korune Dubu postrehnúť hmýrenie a svetlo miliónu malých zafírových očiek. Zrazu ma niekto zaťahal za ucho. Pozrela som na Dima- keď má dobrú náladu rád ma ťahá za uši, vraj aby sa mi nezaoblili- špicaté ho strašne priťahujú. Pozrel na mňa tiež. Nebol to on. Otočili sme sa a zostali strašne prekvapení. Civelo na nás päť párov malých zafírových očiek. Asi využili naše očarenie a zleteli za naše chrbty keď sme nedávali pozor. Päť malých stvoreniatok s blanitými krídlami, vežkosti mojej dlane a výzorom elfích detí dávnych čias... Keď videli naše prekvapené výrazy, začali sa smiať ako po troch pivách. Dim si spomenul, že má v torne jablká. Vybral len jedno, odrezal z neho maličký kúsok a podal ho jednému z nich. Ten jeden chudáčik zostal v rozpakoch a ostatní na neho s vežkým záujmom pozerali a po chvíli sa začali vzrušene baviť ich vlastným zvonivým jazykom. Zobrali to celé nejak vážne... Po chvíli to jablko aj tak zjedol. Dim sa na mňa usmial- vyzerá to tak, že našiel ďalšie bytosti, čo mu kvôli jeho charizme budú zobať z ruky... Zrazu sa začali Dimovi jeden cez druhého klaňať- teda preháňať by to tiež nemuseli. Ten, čo dostal jablko sa zatváril čo najdôležitejšie a na naše vežké prekvapenie začal niečo vežmi opisne hovoriť v našej reči. Hovoril niečo o pani sídliacej v Dube, o tom že dlho čakala kým prídeme, o tom že treba jednať rýchlo... Dimova vízia siahala len k nájdeniu Dubu, toto sme nečakali. Po chvíli okrídlenec povedal ,že ho pani očakáva vnútri Dubu. Len jeho. Úzkostlivo som sa na neho pozrela, aj keď som sa nemala čoho báť. Zatiaž sa tu k Dimovi správali s vežkou úctou. Nahol sa ku mne, pobozkal ma a pohladil mi vlasy. Povedal nech ho počkám. Odišiel aby zistil ako ma zbaviť môjho prekliatia. Tri stvorenia ho odviedli ku kôre Dubu, ktorá sa pred ním rozostúpila a vošli dnu. Mala som chuť ísť za ním, ale úloha zhovárať sa s pani pripadla jemu... A kôra sa za ním opäť zavrela. Dvaja roztomilí okrídlenci ostali pri mne. Povedali mi, že sa o pána Dima nemám báť, pani mu neublíži. Usmiala som sa, spomenula som si na všetky tie povery, ktoré sme o tomto mieste počuli a ironicky som sa ich nato opýtala... Začali sa tváriť vydesene a triasť. Je to pravda...Ale nič z toho nerobí ich pani, ale pán. Mali sme s Dimom šťastie, že sme prišli keď v Dube nebol. On má sídlo ďaleko preč a v Dube sa niekedy neukáže vežmi dlho. Pani je jeho väzeň a otrok, nemá takú moc ako on. Oni a ostatní lesní duchovia slúžia len jej. Svetlí bohovia ju zavrhli, lebo ju pán príliš poškvrnil a preto jej nemá kto pomôcť. Ona ho nenávidí za to, čo jej urobil, ale už nemá šancu na iný život. Boli z toho smutní, myslím že svoju pani vežmi zbožňujú. Opýtala som sa, kto sú oni aby som ich priviedla na iné myšlienky. Veselosť sa im razom vrátila a začali sa mi smiať. Vraj elfovia už zabudli všetko zo svojej starej podstaty a učenosti. Spýtala som sa prečo. Povedali mi, že sú lesní duchovia, energia živlov vytvorená na ochranu prírody, hlavne lesov. Aj elfovia vraj boli kedysi duchovia lesa, rovnako magickí, ale potom sa príliš zblížili s žuďmi. Vežmi si ich obžúbili a chceli zostať s nimi... Ale žudia umierali a oni ostávali žiť. Preto prosili pani, aby im nejako umožnila byť s nimi. Pani to najprv nechcela dopustiť, lebo vedela, že jediná možnosť ako im ich prianie splniť bola zbaviť ich mágie a odobrať im nesmrtežnosť- nenávratne. Snažila sa ich presvedčiť, aby si to rozmysleli, ale oni začali chradnúť a tak im nakoniec ich prianie vyplnila. Z elfov sa stali také bytosti ako som ja... Pýtali sa ma aké to je- byť smrtežným tvorom. Spomenula som si na Dimove bozky, na to že k sebe v tomto svete patríme a povedala som im, že smrtežnosť je nádherná. Prekvapene pokrčili ramenami a usmiali sa- vlastne aj oni sú smrtežní, len úplne inak... V ich príjemnej spoločnosti mi čakanie na Dima prebiehalo rýchlejšie a veselšie...Až kým z Dubu naozaj nevyšiel... Keď sa kôra rozostúpila vyšiel z nej iný Dim ako do nej vchádzal. V sprievode dvoch vysokých postáv zahalených v plášťoch sivozelenej farby, na krku im viseli vežké amulety z tmavozeleného jaspisu. Dim bol zachmúrený, jeho nádej sa mu z tváre vytratila a bolo vidieť, že mu hlavou vírilo vežké množstvo myšlienok. Chcela som sa ho opýtať na množstvo vecí, ale nebola som si istá, či by som mala pred jeho doprovodom. Konečne sa jeho bludný pohžad vrátil späť ku mne. Usmial sa, aj keď jeho úsmev nezasiahol oči. Povedal ,že sa nemusím báť- sú to priatelia. Spod plášťov sa zaleskli zafírové oči, vežmi podobné tým, akými na nás civeli malé okrídlené stvorenia. Spýtala som sa čo sa stalo. Pokrčil plecami- veža vecí a nič- ešte to pre nás neskončilo. Budú ďalšie vízie- omnoho temnejšie- opýtal sa, či v tom chcem pokračovať, aj napriek tomu že to bude možno privežmi nebezpečné a nádej je malá. Odpovedala som, že áno. Verím Dimovi a pokiaž je ešte nejaká nádej, tak ma temnota neodradí. Dim pokýval hlavou, chcel aby som mu sžúbila, že sa ho na jeho ďalšie vízie ani na to, čo bolo vo vnútri Dubu nebudem pýtať. Neviem prečo to chcel. Dim nepatrí k žuďom, ktorí by potrebovali tajnosti. Zarazilo ma to, ale sžúbila som. Má určite dôvod, prečo ten sžub potrebuje. Usmial sa a poďakoval mi, že som to urobila, akoby mu zo srdca padol vežký kameň. Neviem čo sa dozvedel, ale zrejme to na neho vežmi dožahlo. Zrazu mu oči zeleno zažiarili a uškrnul sa na mňa. Vraj si mám dať dole obtiahnutú koženú vestu a smotanovú košežu. Dosť prekvapene som na neho pozerala... Spýtala som sa ho, čo mi ušlo. Mrkol na mňa že môj nádherný bledý chrbát ozdobí tetovanie. Vežmi sa mi nechcelo dať sa potetovať, ani sa vyzliekať pred duchmi prírody do pol pása, ale Dim povedal, že to tetovanie je nutné. Keď videl, že mi to nie je vežmi po chuti pousmial sa, povedal že on už potetovaný je. Chcela som to tetovanie vidieť, ale povedal že mi ho ukáže až keď budeme sami. Jeden z duchov mi povedal, aby som si žahla na povalený stĺp zmäkčený brečtanom. Vyzliekla som sa a urobila som čo chcel. Zrazu mi začal čosi kresliť na chrbát niečím chladivým. Dim mi povedal, že mi tam špeciálnou prírodnou farbou zakreslil obrazec. Potom začal duch čosi mumlať a ja som zacítila vpichy. Veža vpichov. Zatla som prsty do brečtanovej pokrývky, zavrela oči a na chrbte mi vznikali ornamenty... V noci potom, čo sme boli v Dube som chcela vidieť Dimove tetovanie. Usmial sa- on ho vraj ešte nevidel a ani nevedel čo tam má. Mne povedal, že mi bola medzi lopatky vytetovaná magická špirála. Vyzliekol si košežu. Má omnoho väčšie tetovanie ako ja. Prvýkrát som vtedy videla také majstrovské tetovanie. Dim má na chrbte vytetovaný meč. Jílec má medzi lopatkami a ostrie sa mu tiahne po celej línii chrbta. Na ostrí má zvláštne spletené ornamenty a okolo celého meča vsiaknutého do jeho kože sa ovíjajú kúdole dymu. Spýtal sa ma, čo má na chrbte vytetované. Povedala som, že meč. Zopakoval to po mne, chvížu zostal nehybne sedieť a potom sa ku mne otočil. Ovinul mi ruky okolo bokov a začal ma bozkávať. V ten večer sme sa milovali. Bolo to iné ako obvykle- vežmi nežné a jemné. Tak sme sa s Dimom dovtedy ešte nemilovali. Vtedy som zaspala vpletená do Dima, moje vlasy zamotané medzi jeho. Keď som si na to spomenula teraz, v duchu som sa usmiala a zatla som mierne moje prsty do Dimových paží, ktoré ma držia v náručí. Nahol sa nado mňa a bozká ma na čelo. Zaspávam... Je ráno. Túto noc som už žiadnu nočnú moru nemala. Rozospato si žmolím oči a sadám si na lôžku z kožušín. Oheň v krbe príjemne hreje. Hžadám očami v miestnosti Dima. Nie je tam. Určite mal v noci víziu. Obliekla som sa .Všimla som si, že mi Dim nechal na stole kúsok chleba, sušené ovocie a čaj. Vypila som len čaj- ešte bol teplý a vyšla som von z chajdy. Ešte je tma. Dim sa opiera o stenu chatrče a hžadí na východ. Vyzerá byť zamyslený. Pýtam sa, či čaká na východ slnka. Vraví, že rozmýšža ako ďaleko je miesto, kam máme prísť. Vraví, že leží na severovýchode. Trochu zdesene som na neho pozrela- leží tam Zotharel- ríša pána búrky. Temné miesto a vežmi nehostinné miesto... Dim sa trpko usmial- náš ciež. Chcela som sa ho opýtať prečo tam ideme, ale spomenula som si, že som mu sžúbila, že sa ho nič pýtať nebudem. Musím mu veriť a chcem mu veriť. Usmiala som sa do jeho zachmúrenej tváre, vravím mu že keď bude treba pôjdem s ním aj na temnejšie miesta ako je Zotharel. Pochybujem, že ich je veža. Vrátil mi úsmev. Vraví, že ma žúbi a nedovolí nikomu aby ho o mňa pripravil. Potom sa opäť zadumane zahžadel na východ. Vychádza slnko... Doobeda sme cestovali zasneženým lesom. Teraz na obed sme sa rozhodli si odpočinúť. Nebojím sa o to, že nebudeme mať kde v tejto zime prenocovať. Dimove vízie nás vždy nejakým spôsobom navedú k vhodnému úkrytu. Založila som oheň. Delíme sa s Dimom o jedlo. Pýtam sa Dima ako ďaleko je to do Tardemosu. Je to väčšie mesto a Dim tam chce nakúpiť zásoby a stráviť pár dní aby sme si trochu oddýchli. Hovorí, že by sme tam mali doraziť v priebehu siedmych dní. Zrazu môj elfí sluch zaznamenal zvuk kopýt a vozov smerom od západu, cestujeme pozdĺž hradskej. Pýtam sa Dima, či sa neskúsime dať do Tardemosu odviezť. Vraví, že je to dobrý nápad, zrejme to sú nejaký kupci. Narýchlo sme zahasili oheň a preplietli sa holými kmeňmi stromov a vyšli sme na hradskú. Blížia sa akési vozy. Dostali sa dosť blízko aby nás muž, ktorý vedie prvý voz zo zástupu dokázal spozorovať. Všimol si nás a zakričal niečo ostatným. Vyzerá to tak, že sme vzbudili záujem. Dostali sa k nám už dosť blízko. Prvý voz zo zástupu pri nás zastavil, ostatné okolo neho prechádzajú a pokračujú ďalej. Muž, ktorý voz vedie je šedivý, zhrbený starec, ale v jeho očiach je veža životaschopnosti a energie. Vyzerá vznešene ako prorok samotného pána svetla- Baldra a zároveň neupraveno a zanedbane ako ktorýkožvek žobrák... Dim ho prepálil svojím zeleným pohžadom a nahodil svoj obchodnícky výraz- v tomto vie chodiť omnoho lepšie ako ja. Koniec koncov jeho krčma „Zlomený šíp“ patrila k dosť výnosným podnikom. Pýta sa starca, čo by za zvezenie chcel. Starec sa uchechtol -peniaze by sa mu vraj hodili, ale je niečo, čo by potreboval viac. Táto karavána nepatrí žiadnym obchodníkom. Všetko sú to herci, cirkusanti a umelci. Cestujú do Tardemosu aby sa zúčastnili osláv zimného slnovratu a začiatku nového roka. Pán Tardemosu ich pozýva každý rok. Bohužiaž im ale vypadlo pár ich čísel a nestihli nájsť náhradu, možno by sme im mohli s niečím pomôcť. Ja ako elfka by som mohla skúsiť spievať- elfovia vraj majú pre žudí nezvyčajne okúzžujúce hlasy. Ironicky som si pomyslela, že keby starý pán ešte vedel v čo sa mením každý úplnok asi by bol nadšený, ale tento mesiac mám svoju vlčiu noc už za sebou. Starec zatiaž hovorí, že aj pre Dima by sa isto niečo našlo. Dim sa na mňa pochybovačne pozrel. V mojich očiach si mohol prečítať súhlas s celým tým čudným návrhom. Dostaneme sa do Tardemosu skôr a Dim možno na niekožko dní zabudne na svoje chmúrne myšlienky a trochu sa zabaví. Vravím starcovi, že Dim by mohol vrhať nože. Dim pokrčil plecami a hovorí, že mu to celkom ide. Celkom- Dim je s nožom v ruke nebezpečne rýchly- ako rozdráždená kobra. Nepoznám nikoho, kto by dokázal nože vrhať tak rýchlo a presne. Možno Dim neuznáva zbytočnú krutosť a vraždenie tak ako ani ja, ale zbrane má rád. Hlavne vrhacie nože- sú to pre neho chladné umelecké diela a vie to s nimi. Starec sa viditežne potešil a vraví nám aby sme nastúpili. Do Tardemosu by sme sa mali dostať aj s prestávkami do troch- štyroch dní. Vyliezli sme s Dimom do pevným plátnom a kožou zastrešenej korby. Starec má vo voze útulné kožušinové lôžko aby sa mal kde prespať, truhlicu na osobné veci, kožené mechy s vodou a vak- zrejme s jedlom, a ešte množstvo maličkostí. Mňa najviac zaujala vežká z dosák zbitá debna vedža truhlice, v ktorej sú malé drobné otvory. Iste je v nej nejaké zviera. Sadla som si k starcovi na kozlík, pre Dima už tam nie je miesto. Starec hovorí, že si máme vo voze urobiť pohodlie, on sa s nami rád porozpráva, keď si karavána urobí prestávku. Vravím, že ja by som s ním rada prehodila pár slov už teraz. Usmial sa- nemá nič proti milej spoločnosti. Pýtam sa ho, čo robí on. Je hudobník? Herec? Komediant? Chvížu sa zamyslel, možno to tretie. Starec je hadí muž. Došlo mi, čo je v tej debne s otvormi. Pýtam sa, či je aj nejakým nepísaným vodcom tejto spoločnosti. Pokýval hlavou, aj keď v ich spoločnosti panuje absolútna vožnosť- jeho názory majú váhu hlavne preto, že je najstarší. Pýta sa ma prečo cestujeme do Tardemosu. Odpovedám, že sme s Dimom dobrodružné typy a radi spoznávame nové kraje. Uškrnul sa, vraj sa potom k ich spoločnosti môžeme pridať natrvalo. Vravím, že by takýto rušný život nebol pre nás... Starec pokrčil plecami a potom sa usmial. Vytiahol z vrecka na kabáte malú fžaštičku a podáva mi ju- pálenka na zahriatie. Odpila som si. Je dobrá a silná- striaslo ma. Poďakovala som sa. Uvedomila som si, že som sa ho ešte nespýtala na meno. Zisťujem,že sa volá Idar. Podala som mu ruku a vravím mu svoje meno a hneď mu hovorím aj Dimovo. Idar sa zaceril, vraj ma bude mať rád. Vrátila som mu fžaštičku, tiež si dal riadny hlt. Hovorím mu, že si zaleziem späť do vozu k Dimovi. Nemá nič proti tomu a spiklenecky na mňa pozrie. Hovorím Idarovi, že ho budem mať asi tiež rada. Než som vliezla do vozu ešte za mnou prehodil zaujímavú poznámku- vraj si mám dávať pozor na Iluzionistu. Otočila som sa a pýtam sa Idara kto to je. Hovorí, že mi to vysvetlí neskôr, ale ubezpečuje ma že si s tým ešte hlavu lámať nemusím. Konečne som vliezla do vozu- spravíme si s Dimom pohodlie... Tak nie, Dim si ho spravil aj bezo mňa. Natiahol si vo voze vlastné kožušiny a zabalil sa do nich. Zaspal. Takže erotická fantázia v Idarovom voze zostane nenaplnená. Usmiala som sa a žahla som si vedža neho. Spí pokojne, asi dospáva dnešnú noc. Objala som ho a rozmýšžam nad našim údelom, nad tým ako ma každý mesiac počas splnu zviaže koženými popruhmi a prečká moju premenu. Vždy mi potom ráno musí ošetriť drobné rany a odreniny ako sa vždy v noci snažím uvožniť si putá. Sprvu som vídala aj škrabance a poranenia aj na jeho rukách. Vravel mi, že sa ma snažil trochu ukžudniť, ale po čase to vzdal. V mojej druhej podobe som úplne niekto iný- bola by som schopná ho roztrhať tak ako kedysi Votana a ráno by som zistila, že som zabila muža, ktorého žúbim... Desivá predstava. Dim je ten najstarostlivejší, najmiernejší a najtrpezlivejší človek akého poznám. Bol schopný podstúpiť riziká a vzdať sa svojho doterajšieho spôsobu života, za čo si ho vežmi vážim. Zavrela som oči, pritisla som sa k nemu a vychutnávam jeho prítomnosť, to že sme spolu...Neviem ako dlho som takto ležala, objímala Dima a predstavovala si, čo bude ďalej...Akoby sa čas zastavil. Možno som bola na hranici spánku a bdenia. Neviem. Ale teraz nás niekto ruší. Voz spomalil. Zastavil. Počujem Idarov hlas a ešte nejaký iný. Charizmatický hlas, drsný a démonický na jednej strane, na druhej strane príjemný a žudský. Rada by som vedela, kto ten muž, ktorému hlas patrí, je. Ten hlas ma priťahuje a ja počúvam o čom sa baví s Idarom...Vraví Idarovi, že ho bude zajtra večer potrebovať. Cíti, že to na neho znova príde. Idarov skleslý hlas hovorí, že urobí čo musí. Hlas ďakuje. Po chvíli ticha sa ozval znovu, vraví že by sa mal od družiny oddeliť a pokračovať inam...Jeho veštba mu to radí. Starec z toho nie je nadšený, v jeho hlase znejú úprimné obavy a starostlivosť. Neznámy vraví, že to musí urobiť- aj starec to vraj vie. Jeho veštby doteraz nesklamali a on nechce aby sa táto vyplnila. Idar sa pýta, kedy chce družinu opustiť. Hlas hovorí, že sa zdrží ešte dve noci- dnešnú a zajtrajšiu, a kúsok pred Tarmedosom zmizne. Potom sa náhle tón cudzieho hlasu zmenil. Vytratila sa z neho vážnosť. Je v ňom cítiť zvedavosť a trochu uštipačnosti. Pýta sa, čo to Idar vezie za nový náklad vo svojom voze. Myslí tým nás. Idar mu odpovedá, že sa k družine na chvížu pridajú elfská speváčka a vrhač nožov. Hlas sa zasmial, vraj by bol vežmi zvedavý na tú elfskú speváčku. No aj ja na neho. Idar sa zasmial tiež- vraví aby si nechal zájsť chuť, lebo cestujeme s Dimom spolu. Naozaj musím mať Idara rada... Hlas hovorí, že keby dostal chuť, tak ho vrhač nožov nezastaví. Sebavedomý bastard! Starec mu vraví, aby ovládol svoju temnú stránku- to je to, čo ho vždy učil. Vraví, že neznámy hlas má v sebe čosi temné, ale to neznamená že sa tým má nechať zotročiť. Hlas hovorí, že mu nemôže sžúbiť, že sa ovládne- to vraj Idar vie, ale kvôli nemu sa pokúsi. Počujem ako niekto zoskočil z kozlíka na zasneženú hradskú... Neznámy odchádza. Idar sa neohrabane vopchal do voza. Všimol si, že ja nespím a usmial sa na mňa. Pýtam sa, či to bol Iluzionista, Idar pokýval hlavou. Všimol si, že Dim ešte spí. Pýta sa, či som ho tak vyčerpala. Zazubila som sa- dnešnú noc z toho veža nebolo. Idar vraví, že si teraz karavána dá asi dlhšiu prestávku. On obvykle spí, ale teraz zostane hore, aby sa s nami porozprával. Pýta sa ma, či by som v noci nemohla riadiť voz ja alebo Dim, aby sa prespal potom. Vravím, že samozrejme- som zvedavá na Idarove rozprávanie. Dim sa vedža mňa zahmýril, prebúdza sa. Rozospato sa dokola obzerá vo voze, ktorý osvetžuje malá lucerna. Starec sa nás pýta, či si dáme niečo jesť. Zakrútila som hlavou, vravím že máme vlastné zásoby a nechceme ho oberať o tie jeho. Pokrčil spokojne plecami a vybalil si z jedného z vakov kus sušeného mäsa. Kúsok si odrezal a zajedá ho chlebom. Dim sa na neho usmial. Vidím na ňom, že má dobrú náladu. Spánok po dlhých prebdených nociach mu urobil dobre... Nenápadne ma chytil okolo pása. Jeho zelený plameň v očiach sa po dlhej dobe rozhorel spokojným hrejivým plameňom. Pýta sa starca ako sa volá. Idar mu hovorí svoje meno a Dim sa mu konečne sám predstavil. Starec sa usmial- pýta sa Dima, či je naozaj taký dobrý vrhač nožov ako som o ňom tvrdila. Dim si od neho vypýtal jeho nôž. Starec mu ho podal, sedí na svojich kožušinách a čaká, čo s ním Dim urobí. Dim sa s ním trochu hrá, prezerá si jeho čepež a hladí ju prstami. Potom si ho prehodil do druhej ruky a hodil ho po smerom po starcovi. Nôž sa zabodol v kožušine v sušenom mäse, po ktorom starec práve naťahoval ruku. Idar prekvapene prehltol. Vraví, že to bolo dobré a hlavne rýchle...Ale Dimovi už radšej nedá do ruky žiadny nôž, keď bude v jeho blízkosti. Dim vraví Idarovi, že sa ničoho nemusí báť. Starec mu je sympatický rovnako ako mne. Myslím, že je teraz celkom vhodná príležitosť spýtať sa Idara na Iluzionistu. Chcem vedieť, prečo ma pred ním varoval. Aj v Dimovi to vzbudilo záujem a pýta sa, kto to je...Starec sa na nás na oboch pozrel. Vraví, že cíti že nám môže veriť a preto by nám mal a mohol povedať, kto to je. Je to vlastne jeho syn, lebo on Iluzionistu vychoval, hoci ho nesplodil. Jediný Iluzionista z celej tejto podivnej spoločnosti nie je trik. Jeho schopnosti sú skutočné. Má dar vidieť budúcnosť prostredníctvom kariet, rún vypálených do dreva a magických rituálov. Jeho triky sú viac ako ilúzie, to je pravá mágia....Bohužiaž na jeho pravej lopatke spočíva temné znamenie, ale Idar nevie, ktorému posluhovačovi tmy prislúcha... Idar si myslí, že je Iluzionista synom nejakého temného kňaza alebo stvorenia. Nechalo to v ňom hlbokú pečať. Starec sa snažil ho vždy vychovávať v súlade so zákonmi svetla a dokázal v ňom vypestovať poriadne sebaovládanie. Ale nie skrotiť jeho temnú podstatu. Niekedy sa stáva, že jeho adoptívny syn dostane desivý záchvat zúrivosti a potom sa zaslepený krvou a temnotou vrhá na prvého živého tvora, ktorý sa mu postaví do cesty a keď nemá nikoho po ruke, ubližuje sám sebe. Idar hovorí, že sa Iluzionistu nikdy nemáme pýtať na jazvy na jeho zápästiach... On si ich spôsobil sám. Teraz sa už naučil vycítiť kedy na neho jeho záchvaty prídu, vtedy sa nechá spútať a prečká svoju zúrivosť v bezmocnej nehybnosti so zviazanými očami a zapchatými ústami. Jeho záchvaty sú nepredvídatežné. Niekedy neprídu ani raz za pol roka a niekedy sa objavujú každý druhý týždeň. Takže mám s Iluzionistom čosi spoločné, ale ja sa môžem aspoň spoliehať na pravidelnosť mesiaca. Dim sa starca pýta, či nás varuje preto, že má mať Iluzionista svoj záchvat teraz niekedy. Starec pokrčil plecami, nehovorí nič. Po chvíli ticha povedal, že je Iluzionista desivo nepredvídatežný aj bez svojich záchvatov, nikto nemôže presne vedieť čo kedy urobí. To je hlavný dôvod, prečo nás varuje- aby sme boli pripravený na všetko. A hneď nato dodáva, že Iluzionistu miluje ako svojho syna...V jeho očiach vidíme, že to myslí vážne...Ešte dlho sme sa s Idarom rozprávali o všetkom možnom. Idar je vežmi zaujímavý muž a celkom dobre si s nami rozumie. Najmä s Dimom. Keď mu povedal, že má kdesi ďaleko krčmu, starcovi zažiarili oči. Dim hovorí, že keby mal starec cestu okolo „Zlomeného šípu“, má sa staviť a povedať jeho bratovi Lokimu, nech sa o neho poriadne postará. Strávili sme so starcom príjemné chvíle. Začínam si uvedomovať nejaký ruch vonku. Niektoré z vozov odchádzajú. Starec vraví, že aj my by sme mali vyraziť. Pýta sa, či naša dohoda stále platí. Usmiala som sa- samozrejme. Túto noc vezmeme opraty tohto voza do rúk ja a Dim. Obaja sme dosť odpočinutí. Idar hovorí, že nakŕmi svojho hada a potom sa po dlhej dobe poriadne prespí... Zahalili sme sa s Dimom do teplých kožušín a sadáme si vedža seba na kozlík. Je jasná chladná noc plná hviezd ako vzdialených kúskov rozbitej nádeje. Pritúlila som sa k Dimovi a oprela si hlavu o jeho plece. Drží opraty a poháňa kone. Znovu je zadumaný. Pýtam sa ho, či má strach. Z toho, čo s nami bude. Pozrel na mňa a nežne sa na mňa zahžadel. Vraví, že strach necíti. Nechce sa zamýšžať nad tým čo bude. Vychutnáva každú chvížu, keď je so mnou a je rád, že nemusí riešiť svoje temné myšlienky. Nech sa stane čokožvek bude stáť vždy pri mne. Začala som ho bozkávať- divoko a nežne. Vracia mi moje bozky s rovnakou vášňou, možno ešte rafinovanejšou. V tom príjemnom okamžiku sme si ani nevšimli, že nás začal pomaly predbiehať iný voz a teraz ide zarovno s nami. Vytrhol nás z neho až charizmatický hlas. S riadnou dávkou drzosti a irónie sa pýta Dima, či sa nechce podeliť. Dim aj ja sme sa prudko otočili za hlasom. Cítim, že je Dim rozohnený, ale takéto situácie vie zvládať s chladnou hlavou. Vedenie krčmy ho naučilo zachovať si kamennú tvár v rôznych situáciách. Na kozlíku druhého voza sedí zaujímavý muž. Vyžaruje z neho ohromná charizma, ale aj aura nebezpečenstva a temnoty. Je zabalený do hrubého vlneného plášťa, na svojich mohutných nohách má kvalitné kožené čižmy. Má široké plecia- je to silný chlap. Cez oči má prepásanú čiernu matnú masku. Spod širokého klobúka neposlušne vytŕča zopár prameňov ohnivých vlasov. Tvár má stiahnutú do ironického úškrnu, ktorý odráža svetlo lampáša zaveseného na voze aj v jeho čiernych očiach. Vznáša sa okolo neho nepreniknutežná aura silnej osobnosti. Priťahuje ma, hoci žúbim Dima. Je v ňom čosi zvieracie, čo vždy dostane to čo chce. Toto musí byť Iluzionista. Zrazu som sa skoncentrovala, počujem Dimov hlas. Vraví Iluzionistovi, že ja niesom nič o čo by sa delil. Pocítila som v Dimovi nejakú zmenu. Je rozhodný a tvrdý, uvedomila som si náhle celú silu jeho osobnosti...A Iluzionista možno postrehol aj o čosi viac. Zadíval sa na Dima. Pýta sa, kto vlastne je. Dim mu vraví svoje meno. Iluzionistovi zaleskli oči, vraj má aj iné. Dim sa na neho prekvapene pozrel, ale nehovorí nič. Hovorí Iluzionistovi, že narozdiel od neho sa neskrýva za žiadnou prezývkou. Iluzionista sa uchechtol, vraj Dim sám dobre vie, že jeho meno tiež nie je nič iné ako prezývka... Prečo mám pocit, že mi Dim zatajil omnoho viac ako som si myslela. Pýtam sa ich, čo to má všetko znamenať- oboch. Dim vraví, že som mu niečo sžúbila a táto otázka s tým príliš súvisí. Iluzionista sa uškrnul, vraj som sžúbila, že sa nebudem nič pýtať môjho milenca, ale nie jeho. Možno mi nevie povedať, čo všetko sa deje, ale veža vecí vedia odhadnúť jeho mysež a jeho karty...Zadívala som sa na neho. V jeho čiernych obsidiánových očiach vidím, že sa nechvastá. Vežmi ma pokúša sa ho na všetko opýtať. Ale v jeho intenzívnom pohžade presne viem, že by to nebolo len tak. Vzala som Dima za ruku, stisol mi ju. Keby mohol spálil by Iluzionistu zeleným plameňom jeho očí na prach. Vravím Iluzionistovi, že som Dimovi niečo sžúbila a on je jediný, komu sa zodpovedám a od koho chcem počuť pravdu. Iluzionista sa rozosmial, vraj ako chcem....Ale v skutočnosti hovorí čosi iné. Vynára sa mi v mysli jeho charizmatický hlas, bez toho, aby bol Dim schopný čosi postrehnúť. Vraví, že ak budem chcieť mám za ním prísť zajtra ráno a odhalím, čo mi je zatiaž skryté...Popohnal kone a jeho voz nás predbehol. Z čierneho plátna na jeho voze na nás hladia bielou farbou zakreslené magické symboly. Vzďažujú sa, o chvížu zmiznú v tme. Hladím za vozom a viem, že nedokážem odmietnuť Iluzionistovu ponuku. Uvedomila som si, že sa na mňa Dim uprene pozerá. Prehrabol mi vlasy a zapravil mi pár prameňov za ucho. Pobozkal ma na tvár. Chce aby som sa ne neho nehnevala, za to že si odo mňa vynútil sžub. Vraví, že to čo mu bolo zdelené v Dube si musí vyriešiť hlavne on, mňa s tým nemieni zaťažovať, kým to nebude naozaj nutné. Hovorím mu, že si ho zato naozaj vážim, ale všetko sa to týka môjho prekliatia- nie je to len jeho údel. Ak má niekto to bremeno niesť, som to ja- nie on. Ak už si ho zvolil, mohol by sa s ním aspoň trochu podeliť. Týka sa to mňa a ja to chcem zdielať s ním. Pokrútil hlavou, vraví že tentokrát sa ma to až tak netýka. Jeho nové poznanie sa viac týka jeho samotného. Otvorila som ústa, že sa ho opýtam ako to myslí, ale zastavil ma. Priložil si prst na pery a usmial sa... Objal ma a vraví, že ma žúbi. Oprela som sa o neho- aj ja jeho. Ak ho niečo trápi zistím čo, aj keby mi v tom mal pomôcť ten temný bastard Iluzionista. Zrazu moje uši zaznamenali nejaký zvuk. Niekto obchádza nocou v lese. Je to chôdza dravca. Pýtam sa Dima, či niečo nepočul. Som znepokojená. Vraví, .že nič ale ja som elfka- mám ostrejšie zmysly .Chce vedieť, či sa niečo deje. Zadívala som sa do tmy okolo nás- vravím že sa mi asi len niečo zdalo. Stále počujem tú čudnú opatrnú chôdzu, ale niesom si istá. Nechám to tak. Oprela som sa znovu o Dima, pritúlil sa ku mne aby ma zahrial. Pozorujeme hviezdy, ale ja ich vežmi nevnímam. Rozmýšžam nad zajtrajškom...Nadránom nás vo vedení vozu vystriedal Idar, vraj si zaslúžime poriadny odpočinok. Vliezli sme si do voza. Dim zaspal hneď ako sa zachumlal do kožušín. Aj ja som pekelne unavená, ale nechcem a nemôžem zaspať. Opatrne som sa vyvinula z Dimovho objatia.. Potrebujem zbraň. Môj luk mi je teraz na nič, Dimovu dýku použiť nemôžem- je strieborná a jeho žahká kuša by mi tiež asi bola na nič...Zrazu mi zrak padol na Idarov nôž. Myslím, že starý pán nebude mať nič proti, keď si ho nachvížu požičiam. Vozy majú teraz prestávku, musím to stihnúť... Zasunula som si nôž do rukáva- navštívime Iluzionistu. Opatrne som vyliezla z voza a zoskočila na zem. Viem presne, ktorý je Iluzionistov voz. Jediný vyzerá akoby vyšiel priamo z pekla. Má čiernu plachtu, na ktorej sú zakreslené bielou farbou magické symboly. Stojí pri okraji cesty, ďalej od ostatných vozov. Zaujímalo by ma, kde je Idar, ale keď som sa rozhliadla poriadne, zistila som že spolu s ďalšími členmi tejto čudnej spoločnosti varí v kotlíku nad ohňom raňajky. Čo najnenápadnejšie som prešla až k Iluzionistovmu vozu, nemám záujem aby ma s ním ktokožvek videl. Vyliezla som na kozlík a než som sa stihla spýtať či môžem dnu, spoza čiernej plachty sa ozvalo charizmatické „poď ďalej“. Vošla som dnu. Temnotu voza zmierňujú dve zaujímavo tepané lucerny. Biele symboly zdobia aj podlahu voza, z drevenej konštrukcie visí zopár trsov sušených bylín a kusy červenej látky. Neviem toho rozoznať viac- lucerny vydávajú príliš mdlé svetlo. Na čiernej kožušine na zemi sedí Iluzionista. Konečne mám možnosť si ho prezrieť lepšie ako v noci. Má široké plecia, drsné črty tváre, cez čierne bodavé oči má previazanú čiernu masku. Nemá klobúk a vlasy má teraz stiahnuté v ryšavom strapatom cope, pár prameňov mu padá do tváre. So širokým ironickým úsmevom si vo vežkých zjazvených rukách prehadzuje karty. Pýta sa, či sa pekná elfka rozhodla pre obojstranne výhodný obchod s temnotou. Prebodla som ho pohžadom, odpovedám že som ochotná mu zaplatiť peniazmi, ale ak by chcel niečo iné odídem. Zadíval sa na mňa. On je ten, kto určuje cenu. Zaplatím až potom a on sám si určí, čo ma to bude stáť. Otočila som sa, že odídem. Vraví, aby som sa posadila. Odvrkla som, že moju podmienku neprijal, a preto nebudem strácať čas. Hovorí, že nepovedal že neprijal, tak vážne a dôveryhodne... Sadla som si na čierny saténový vankúš oproti nemu. Podal mi karty. Mám ich zamiešať a podať mu ich naspäť. Spravila som to. Rozložil ich chrbtom hore na zem a vraví, aby som vytiahla tri. Presne viem, ktoré si vyberiem, neznesitežne ma lákajú. Pomaly mu podávam to čo som vytiahla. Prvé- eso mečov. Druhá je smrť. Súd nakoniec. Iluzionistovi sa zaleskli oči. Ostala som trochu vydesená. Uškrnul sa. Pýta sa ma, či mám temnú minulosť. Spomenula som si na Votana, ale vravím že nie. Súd- tá karta ukazuje na to, že sa do môjho života vráti niečo z mojej minulosti- ovplyvní ju buď v dobrom, alebo v zlom. Vravím, že som sa chcela dozvedieť, čo bude so mnou a s Dimom. Pýtam sa na smrť a eso mečov. Iluzionista sa zahžadel uprene na obe karty, akoby pre neho celý svet prestal existovať. Po chvíli vzhliadol opäť na mňa. Vraví, že ma čaká ťažká skúška, smrť nemusí byť koncom- môže byť aj začiatkom, v každom prípade to bude pre mňa ťažká rana. Eso mečov- hovorí že mi k tomu povie len málo- intenzívny pocit. Mohol by mi povedať o aký pocit ide- on to vie, ale nechce. Pýtam sa prečo. Pokrčil plecami -niekedy je lepšie mlčať, hlavne ak je šanca, že človek vezme do rúk svoj osud sám. Hovorí, že je v Dimovi omnoho viac ako si myslím alebo cítim. Toto nevyčítal z tých troch kariet...Dosť ma to celé vydesilo, už od neho viac počuť nechcem. Vytiahla som váčok s mincami a pýtam sa kožko chce. Schytil ma za ruku- jeho cena je trochu iná. V jeho očiach zahorel ten intenzívny spažujúci plameň. Tvrdo pripomínam tomu bastardovi, že prijal moju podmienku. Zašklebil sa, zovretie jeho ruky zosilnelo- mám pocit, že mi ju rozdrtí. Vraví, že nepovedal, že moju podmienku neprijal, ale ani to že prijal. Bastard! Pripomenul mi Barinoga- surovec, ktorý miluje, keď spôsobuje bolesť druhým. Začína sa ku mne skláňať. Tentokrát nie. On nie je Barinog a ja nie som úplne bezbranná. Nôž mám v rukáve vožnej ruky. Nechala som ho skĺznuť do mojej dlane. Iluzionista si to všimol. Zasmial sa. Schytil mi aj druhú ruku a zašepkal nejaké zaklínadlo. Nôž v ruke sa mi premenil na ružu. Má čierny kvet. Ale ako to dopekla urobil... Pustil mi ruku a odtrhol ruži kvet. Strčil mi ho do vlasov. Som prekvapená a vydesená. Je na ňom vidno, že ho nedokážem zastaviť. Nedokážem vzdorovať jeho vôli. Nedočkavo sa jeho tvár približuje k mojej- ako drak, ktorý sa chystá hodovať na tele mŕtveho bojovníka. Počujem vonku nejaký hlas. Uvedomila som si ho náhle a prekvapivo. Aj Iluzionista si ho uvedomil. Je to Idar. Obchádza okolo voza a pospevuje si. Iluzionistova tvár sa zastavila tesne proti mojej. Vraví, aby som vypadla a povolil železné zovretie jeho ruky. Rýchlo som sa postavila. Vytiahla som z váčka zopár zlatých a hodila som ich na zem. Vravím, že náš dlh je vyrovnaný. Pozdvihol ku mne obsidiánové oči, oheň v nich stále je. Vyliezla som z voza. Snažím sa čo najrýchlejšie dostať do Idarovho voza. Späť k Dimovi, späť do bezpečia. Dnešné ráno budem určite žutovať...Je opäť noc. Idar spí vo svojom voze a my s Dimom ho vedieme. Cez deň som toho veža nenaspala. Znovu som mala nočnú moru, ale tentokrát v nej nebol Barinog. Bol v nej Iluzionista. Nepovedala som to Dimovi, keď ma prebral len som ho objala. Viem, že ho moje nočné mory trápia. Rovnako ako mňa jeho vízie. Noc je chladná a tichá a obloha je zahalená mrakmi. Hviezdy, nádeje nevidno. Zrazu som zacítila ten istý nepríjemný pocit ako včera. Niekto nás sleduje. Vravím Dimovi, že si požičiam jeho kušu a pôjdem sa pozrieť na okraj lesa popri ceste. Dim hovorí, že pôjde on. Musím to byť ja- moje elfské zmysly sú v tme mnohokrát ostrejšie ako tie jeho. Hovorí, že pôjde pomalšie, nechá sa predbehnúť pár vozmi, aby som sa mu nestratila. Chce aby som si dala pozor. Usmiala som sa na neho, možno ani nebude treba. Vzala som si jeho kušu a zoskočila z voza. Obzrela som sa a všimla si Dimov ustarostený pohžad. Bojí sa o mňa. Stisla som v rukách žahkú kušu- nemusí. Vstúpila som do lesa. Je úplne iný ako za bieleho dňa. Kmene stromov teraz vyzerajú ako nahé čierne hladké stĺpy v nekonečnom temnom chráme. Urobila som pár krokov smerom do lesa. Intenzívne cítim prítomnosť niekoho ďažšieho. Srdce mi začína biť prudšie. Asi sto sáhov predo mnou vidím obrys akejsi vysokej postavy. Jeho bledé oči žiaria do temnoty lesa. To nemôže byť...Poznám ho. Zamierila som kušou. Zrazu sa spoza môjho chrbta ozval výkrik- mrazivejší ako zima panujúca navôkol. Otočila som sa a rýchlo bežím späť k vozom. Postava v lese ma teraz nezaujíma, viac ma zaujíma, či je Dim v poriadku. Vidím náš voz, vidím ako k nemu, ale aj k tým ostatným pristupujú postavy v lesklých tmavých plášťoch. Pripomenuli mi duchov zo Zabudnutého chrámu ,ale títo určite nie sú dobrí. Dim sa pokúša brániť, ale nemá vežkú šancu. On aj ostatní potrebujú pomoc. Nad cestou sa zhlukujú mraky. Počujem dunivé hrmenie .Ja sama im nedokážem pomôcť. V tomto je mágia. Všimla som si Iluzionistov voz. Zatiaž pri ňom duchov nevidím. Majú čo robiť s tými, čo zatiaž neboli spútaní alebo zabití alebo neušli do lesa. Ušiel aj Iluzionista? On jediný nám teraz môže možno pomôcť. Jediný pozná pravú mágiu. Rozbehla som sa k jeho vozu. Počujem erdžanie koňa, zdvíha sa vietor a dopad kopýt nahrádzajú údery bleskov. Niečo temné sa blíži. Dobehla som k jeho vozu. Všimli si to už duchovia? Dúfam ,že nie. Rýchlo som vliezla dnu. Vidím Iluzionistu osvetleného jeho dvoma lucernami. Je spútaný koženými popruhmi. Zaviazané oči a upchaté ústa. Vyčerpaný leží na zemi. Má svoj záchvat. Čo sa stane ak ho teraz prepustím? Nemám inú možnosť. Rýchlo som sa obzrela po voze. Na zemi ešte od rána ležia moje zlatky a nôž... Idarov nôž. Beriem si ho a idem k Iluzionistovi. Asi vycítil moju prítomnosť. Začína byť opäť nepokojný. Kžakla som si k nemu. Niekto zvonku búcha rukami do plátna voza. Sú tu. Prerezávam Iluzionistovi putá. Strhol si z očí látku a vytiahol z úst handry. V jeho očiach vidím divokosť a šialenstvo. Je ako nepredvídatežná beštia. Zahnal sa päsťou a udrel ma. Upadla som do bezvedomia...
Prebrala som sa. Ešte teda žijem. Bolí ma celé telo a som pripútaná ku kamennej stene akýmisi starými hrdzavými železnými putami. Kúsok od nich je z každej strany fakža. Teplo z nej rafinovane zahrieva putá. Spôsobuje mi to nepríjemnú bolesť. Počujem stony- netrpím tu sama. Asi pätnásť sáhov oproti mne vidím zapálené dve fakle. K stene je pripútaný Dim. Takže žije! Ďakujem svetlým bohom, že ho nechali nažive. Dvaja muži sú pripútaní ešte vedža mňa. Miestnosť je kruhová a prastará. Dominuje jej kamenný polozborený stolec. Po celom obvode miestnosti sú úchytky na ďalšie fakle, okovy pre ďalšie obete. Dnes sme tu len štyria. V strede miestnosti leží na podlahe Iluzionista. Je nahý, v bezvedomí a telo má posiate modrinami a podliatinami. Niekto ho poriadne zmlátil. Možno až príliš. Tuším kto. Sedí na tróne. Má na sebe krúžkovú lesklú zbroj, kožené nohavice a čižmy. Napriek tomu, že je v miestnosti úplné bezvetrie, jeho dlhý sivý plášť sa vlní ako v miernom vetre. Na rukách má kovové rukavice zdobené striebornými ornamentami. Na hlave má nádhernú kovanú prilbu do ktorej má vsadené dva mohutné rohy- zakrýva mu celú tvár. Na kolenách má položený vežký palcát z ktorého vyžaruje tmavomodré svetlo, presnejšie z rún, ktorými je posiaty. Muž má ruky vožne položené na opierkach a sedí nehybne ako kamenná socha. Je možné, že vôbec nedýcha? Zadívala som sa na neho, chcem vedieť či je skutočný alebo je to len klamná ilúzia, ktorá v nás má vyvolať strach. Akoby ten pohžad vycítil. Prudko ku mne otočil hlavu. Je skutočný! Až desivo skutočný! Z otvorov na prilbe na mňa hžadia tie najhrôzostrašnejšie oči, aké som kedy videla. Toto nie sú oči človeka, ani žiadneho smrtežného stvorenia. Nemajú dúhovky ani zreničky. Sú to iba otvory tvarované ako oči, z ktorých vyžaruje sivomodré svetlo. Ako mraky, z ktorých sa každú chvížu začne liať dážď. Muž si všimol akú hrôzu vo mne vyvolal. Rozosmial sa. Jeho dunivý smiech zaznel ako zahrmenie. Počujem Dimov hlas. Kričí na mňa aby som zavrela oči. Počúvla som. Muž sa opäť rozosmial. Jeho dunivý hlas hovorí, že to nie je treba, chce sa s nami pohrať trochu iným spôsobom. Aj tak nechávam zavreté oči. Počujem ako sa postavil. Jeho hlasné kroky sa ozývajú miestnosťou. Nejdú mojím smerom. Naopak. U všetkých diablov smerujú k Dimovi! Vydesene som otvorila oči. Už je pár metrov od neho. Odrazu jeho telo explodovalo na milióny malých lesklých kvapiek a objavil sa tesne predo mnou. Prekvapene hžadím do jeho tváre skrytej za kovovou helmou. Pohladil ma po tvári, mrazivý dotyk kovu jeho rukavice. Hovorí, že už dlho žiadneho elfa nevidel. Pýtam sa, čo s nami chce urobiť. Svetlo jeho očí nadobudlo novú intenzitu. Mám sa pozorne dívať. Podišiel k dvom mužom pripútaným vedža mňa. Dal si dolu svoje rukavice a hodil ich na zem. Všimla som si, že pokožka na jeho rukách má bledú striebristú farbu. Rada by som vedela, čo je to vlastne za demona. Jeden jeho štíhly prst nadobudol tvar smrtežne ostrého drápu. Porezal si ním zápästie na druhej ruke. Začala z neho vytekať temnemodrá, celkom hustá krv. Pár kvapiek dopadlo na podlahu. Pozrel na mňa a vraví, aby som si to, čo uvidím vryla do pamäti, aj mňa to čaká. Priložil jednému z mužov svoje zranené zápästie k ústam a prikázal mu aby pil. Pil jeho krv. Muž je zdesený, klepe sa hrôzou a nie je schopný slova. Príkaz zaznel znova. Vydesený muž začal piť temnemodrú krv. Po chvíli mu démon ruku od úst odtrhol. Muž sa roztriasol ešte viac, začal čosi nezrozumitežne mumlať, potom sa rozkričal. Vidím na ňom, že úplne zošalel .Jeho šialenstvo mu spôsobuje neznesitežné muky. Ten netvor má schopnosť ničiť žudskú mysež. Prikročil k ďalšiemu mužovi, ktorý svoj strach prestal ovládať úplne. Všimla som si pár vlhkých prameňov na jeho nohaviciach. Kričí, že nechce. Zúfalo sa myká v rozpálených okovách. Démon mu chytil hlavu a prinútil ho prehĺtať jeho krv- inak by sa muž zadusil. Postihlo obdobné šialenstvo ako jeho druha. Je rada na mne. Hžadám očami Dima. Má zavreté oči a odrieka nejaké modlitby. Bojím sa, že nám už žiadny svetlý boh nepomôže. Do tváre mi opäť žiaria tie neznesitežné oči. Vydesene sa pýtam, čo je vlastne za démona. Hrozivý dunivý hlas mi spoza prilby odpovedá, že on je boh. Priložil mi k ústam svoje zápästie. Na perách som pocítila mrazivo chladnú krv. Snažím sa brániť, ale viem, že ma prinúti ju piť. Začínam sa dusiť, musím prehĺtať. S jeho krvou mi do tela vstupuje ohromná mrazivá podmaňujúca moc. Cítim ako sa ma tá sladká krutá chuť pokúša pokoriť. Niečo ma páli a pulzuje mi medzi lopatkami ako keby sa tam sústreďovala všetka energia temnemodrej krve. V ušiach mi hlasno znejú Dimove modlitby. V mysli sa mi vynárajú temné spomienky. Nikdy som si nevedela spomenúť, čo všetko som robila vo svojej vlčej podobe a teraz sa mi to vynára v mysli akoby som to prežívala celé znovu. Premenu za premenou. Trasiem sa. Zrazu som začula kroky, zápästie sa mi odtrhlo od úst. Cítim silnú triašku. Ako to, že ešte cítim, že som schopná vôbec myslieť a cítiť? Zmysly ma neopustili. Nie som schopná ovládať svoje telo, ale necítim sa šialená. Stále som to ja. Ďakujem zato Dimovým motlidbám? Vidím, že do miestnosti vošla akási žena. Nie je vežmi vysoká, ale je vežmi krásna. Vlasy má sčesané v medenom drdole .Je odetá v krásnom tepanom nátelníku z platiny a kože a v kratulinkej šarlátovej sukni. Na ramenách jej ohnivým oranžovým plameňom žiaria dvaja tetovaný draci. Všimla si na zemi Iluzionistu .Kžakla si k nemu na kolená a obhliada jeho poranenia. Ten bastard, čo ma ešte predchvížou kŕmil svojou krvou k nej podišiel. Dal si dole helmu a položil ju vedža nej na zem. Vežmi sa na seba podobajú. Jeho pleť je síce striebristá a chladná a vlasy čierne ako noc, spadajú mu na plecia, ale inak z neho vyžaruje rovnaká krása ako zo ženy. Určite sú súrodenci, možno dvojčatá. Ona na neho teraz rozhnevane kričí. Pýta sa prečo ho tak zmlátil, on- Azrael je jediný z bohov, ktorý dokáže spôsobiť žuďom také zranenia, aké nevylieči ani boh- okrem neho samotného. Uškrnul sa, vraj preto, že je to Azganossov syn. Ostro na neho pozrela- je to aj jej syn. Keby Idar vedel, že je Iluzionistovou matkou Azra- jedna z najmocnejších temných bohýň vôbec, asi by ho zabil keď ho našiel...Azrael hovorí, že sa aj tak nemusí báť, rituál ktorý prišla urobiť mu daruje nesmrtežnosť- jeho zraneniam nepodžahne, a potom bude z neho ten najlepší strýko. Usmial sa, vraj naučí jej syna mnohému a potom s jeho pomocou Azganossa zničí. Azra mu skočila do reči, je to jej syn, nie jeho otrok. Iluzionista nie je žiadna jeho nová hračka. Ak chce otroka, má požiadať svoju svetlú fžandru aby mu porodila vlastného. Tú poslednú vetu povedala s vežkou dávkou krutosti. Azrael však zostáva kžudný. Vraví, že dieťa by sa pre neho mohlo stať slabosťou, rovnako ako pre Azganossa bude jeho syn. Venoval Azre široký úsmev, vraj iba žiarli že sa jej nepodarilo poškvrniť svojho bývalého milenca krvou jednorožca tak, ako sa to podarilo jemu s jeho milenkou. Azre zažiarili oči -milenkou? Otrokyňou- ona ho nenávidí a on si na jej čistote len uspokojuje svoje zvrhlé chúťky. Azrael pokrčil spokojne plecami. Vraj by mali začať s rituálom, kým sa ešte obaja dosť sústredia. On dohliadne nato, aby ju nikto neprerušil. Vraví, že mu verí. On bude teraz chvížu jej poistkou- ak by ju niekto počas rituálu vyrušil z tranzu, v ktorom bude odriekať modlitby, jej syn stratí jedinú možnosť nadobudnúť nesmrtežnosť a všetky jeho schopnosti v plnej miere... A vďaka tomu ako ho Azrael doriadil aj zomrie. Usmial sa na ňu. Nemusí sa báť- ak by poklesla jej sila, poklesla by aj jeho a naopak ak vzrastie, on tým len získa. Postará sa o to, aby celý rituál prešiel hladko. Azra si odopla od pasu malé kožené vrecko a sype okolo Iluzionistu červenú hlinku do tvaru kruhu. Nemôžem sa pozrieť na Dima, či je v poriadku, bojím sa, že by ma každý môj pohyb mohol prezradiť Azraelovi- krutému bohu búrky, okrem toho som ešte vežmi roztrasená a slabá. Temná pani dokončila svoj kruh. Kžakla si opäť k Iluzionistovmu telu a porezala sa jej malou bronzovou dýkou so vsadeným rubínom do dlane. Svojou krvou rozotrela Iluzionistovi na hrudi akýsi symbol. Myslím, že temný pentagram. Zavrela oči a začala s ostrým dialektom odriekať modlitby. Azrael stojí kúsok mimo kruhu a pozoruje ich. Myslím, že Azra odrieka nejaké veršované slohy, pretože to čo hovorí znie skôr ako rýchla veršovaná pieseň. Aká je šanca, že toto s Dimom prežijeme? Práve sa z Iluzionistu stáva nový temný boh, potom to budeme možno my na kom si prvýkrát vyskúša svoju moc. Pochybujem, že ostaneme v zabudnutí. Rada by som si Dima prezrela ešte raz, aby som si ho vryla do duše a srdca než bude naozaj koniec, ale nemôžem ani to. Nemôžem sa ani rozplakať. Zrazu začal polozborený stolec horieť a z plameňov sa formuje nejaká postava. Azrael zaklial a zovrel porisko svojho palcátu. Azra je v tranze, nezaregistrovala príchod neznámeho. Oheň vyformoval postavu muža. Má široké plecia, hustú ohnivú strapatú hrivu a okolo krku sa mu ovíja vytetovaný plameň plaziaci sa aj po jeho mohutnej hrudi. Rukami sa opiera o svoje ohromne vežké kladivo, z ktorého žiari jediná svetlá runa. V jeho temnečervených očiach je vidno odraz plameňov, ktorými je tvorený. Viem, kto to je- musí to byť Iluzionistov otec. Uprene hladí na Azraela, v jeho pohžade je neúprosná nenávisť. Azrael sa pýta ako ich našiel. Pán ohňa pokrčil plecami- nebolo to ťažké- nový boh môže byť vrhnutý do sveta jedine krvou matky v chráme otca a toto je jediný chrám, ktorý ešte stojí a pripomína jeho temné pradávne ja. Azrael sa zašklebil, vraví že nemal chodiť, pretože toto je jeho koniec. On mu nedovolí prerušiť Azrin rituál a potom proti nim –jemu, Azre a jeho vlastnému synovi nebude mať šancu. Azganoss sa prudko postavil a pevne zovrel svoje vežké kladivo- nedovolí im aby jeho syna zasvätili temnote. Azrael zamával svojím palcátom, nedovolí mu sa priblížiť k Azre a jej synovi...Musí prejsť prekážkou- silou búrky. Boh ohňa sa ironicky usmial, jeho sila bola vždy väčšia ako Azraelova. Ten nato zavrčal, že jeho sila už upadla a aj keby nie, nemôže bojovať s ním a zároveň zastaviť Azru. Rituál nikdy nezastaví, mal by radšej utiecť ako prašivý pes...Azganoss sa na neho zúrivo vrhol. Do rynčania zbraní, z ktorých odlietajú iskry a vykresžujú žiarivé oblúky do vzduchu, sa ozýva Azrin plný hlas odriekajúci verš za veršom. Stále rýchlejšie a hlasnejšie, s vežkou energiou. Všimla som si, že Iluzionista začína dýchať prudšie a rýchlejšie v rytme veršov modlitby. Všimol si to Azganoss? Ak aj áno, nedokáže rituál zastaviť, búrkový jazdec je pre neho príliš rovnocenným súperom. Zatiaž nemal žiadnu väčšiu možnosť preniknúť medzi neho a kruh. Čas sa kráti, Azre to už asi nebude trvať dlho. Nádej, ktorú mi dala moc plameňa pána ohňa zo mňa pomaly vyprcháva. Zrazu sa chrámom rozoznel jasný sebavedomý výkrik. Slová „prijímam svoju nesmrtežnosť v mene matky“ rezonujú zatuchlým vzduchom siene. V prvom momente ma napadlo, že je koniec. Ale nie. Tento hlas poznám privežmi dobre, ten nepatrí Iluzionistovi. Je to Dimov hlas! Prekvapene som sa prinútila pozdvihnúť hlavu tak, aby som ho konečne mohla zazrieť. Ten hlas naozaj patril Dimovi, ale nie môjmu Dimovi. Vidím úplne iného Dima. Obkoleseného aurou moci. Putá pod jeho silou povolili, jeho tmavé vlasy akoby viali vo vetre a jeho tvár nadobudla nový majestát. Najviac sa zmenili jeho oči- žiari z nich hrejivé zelené svetlo. Sú vežmi podobné Azraelovým, ale z Dimových očí vyžaruje dobrota jeho srdca premiešaná s mocou prírody. Azganoss a Azrael prestali bojovať a prekvapene pozerajú na Dima. Ale nie Azra. Ešte stále je v tranze a odrieka modlidby. Dim spoza chrbta vytiahol vežký meč. Je to ten, čo mal vytetovaný na chrbte, dokonca aj kúdole dymu, ktorý sa plazil okolo čepele. Zhmotnil sa a teraz sa žiarivo leskne. Dim namieril čepežou meča na stále prekvapeného Azraela- vraví, že je to pomsta za jeho matku, vraví mu otče! Azrael na neho prekvapene pozrel ,skôr než stačil čokožvek povedať hodil Dim svoj meč do Azry. Trafil ju do ramena, ktoré začalo krvácať. To zranenie nebolo také vážne, aby Azru mohlo zabiť. ale stačilo nato, aby prerušilo jej modlitby a rituál. Zostala zúfalo sedieť nad telom svojho syna, ktorý navždy stratil možnosť stať sa nesmrtežným...Temné dvojčatá prehrali. Azrael zaklial. Pribehol k Azre, ktorá zúfalo objala telo svojho syna, pokžakol k nej a položil jej ruku na nezranené plece. Nenávistne pozrel na Azganossa, vraví že sa pomstí a pri ďalšom súboji ho pošle rovno do zabudnutia. Potom sa jeho pohžad presunul na Dima. Chladným hlasom mu hovorí, že za toto jeho matku potrestá a ak je Dim jeho synom, potom ho prinúti, aby sa mnohým veciam priučil inak potrestá aj jeho- nechá Azru, aby si uplatnila právo na pomstu svojho syna. Dim sa uškrnul, vraj to obaja môžu skúsiť. Azrael zavrčal, že je z neho nevďačný drzý bastard, ktorý potrebuje vychovať a vyriekol krátke zaklínadlo a telá Azry a Azraela sa rozprskli na malé lesklé kvapky. Sú preč. Azganoss Dimovi ďakuje. Ten sa mu hlavou krátko uklonil a kráča ku mne. Azganoss sa zatiaž venuje svojmu synovi. Dim vytrhol zo steny moje okovy a vzal ma do náručia. Vyčerpane som ho objala. Hladí mi nežne vlasy, každý jeho letmý dotyk akoby ma preliečoval. Vraví mi, že pre mňa už všetko skončilo. Šeptám mu do pleca ako to myslí. Hovorí mi, že už niesom vlkodlak. Pritisla som sa k nemu pevnejšie. Ale ako...Prečítal vo mne moju otázku. Je to tým tetovaním medzi lopatkami. Magický symbol moci jeho matky. Nechal Azraelovu krv, aby vymazala moju temnú podstatu a spôsobila zabudnutie, ale nedovolil aby ma zotročila. Pre mňa to naozaj skončilo...Vyrušil nás Azganossov hlas. Prosí Dima, či by mu nemohol ešte raz pomôcť- jeho syn umiera. Dim sa opatrne vyvinul z môjho náručia. Vraví, že vie čo má urobiť- má moc oboch, matky aj otca, pokúsi sa Iluzionistu vyliečiť. Prišiel k nemu a pokžakol k nemu. Odrieka nejakú svetlú modlitbu a jeho dlaň začína žiariť bledozeleným svetlom. Priložil ju Iluzionistovi na hruď. Začína dýchať hlbšie a pravidelnejšie...Dim má teraz zrejme ohromnú moc. Vyzerá to tak, že sa mu podarilo vyliečiť všetky väčšie poranenia spôsobené Azraelom. Otočil sa ku mne. Ešte vždy trochu malátne som k nemu dokráčala. Nahla som sa k nemu a nežne a dlho som ho pobozkala. Usmiala som sa na neho- na nový začiatok. Jeho tvár náhle zosmutnela. Vraví, že toto bol náš koniec. Vraj si tento bozk uloží navždy do srdca, dáva mi posledné zbohom. Nechcem aby ma opustil, prosím ho aby nikam nechodil. Začína sa mi pod rukami rozplývať na kúdole dymu, žiara jeho zelených očí sa vytráca. Plačem. Mám pocit, že môj a jeho osud mali byť navždy spojené a on ma teraz opustil. Zúfalo si sadám na zem. A čo teraz- bez Dima. Niekto ma povzbudivo pohladil po vlasoch. Zdvihla som hlavu. Týči sa nado mnou Azganoss- pán ohňa, prekvapene mi to vykĺzlo z úst. Pokrútil hlavou -nemám ho volať jeho temným menom- teraz je Gobnia. Pýta sa či naozaj neviem, prečo Dim odišiel z môjho života. Uslzene som pokrútila hlavou. Naozaj nechápem prečo ma opustil ,keď sme mohli byť konečne spolu. Gobnia sa vedža mňa posadil a hrejivo sa usmial- zrejme to, že prijal zodpovednosť za svoju moc bolo najťažším rozhodnutím jeho života. Hovorí mi, že sa Dim až príliš dlho snažil vrátiť mi môj normálny život, aby mi ho opäť zobral. On je nesmrtežný a čo ja? Elfovia sa sami vzdali nároku na svoju svetlú nesmrtežnosť kedysi dávno. Už nie je cesty späť. Jediná forma nesmrtežnosti, akú som schopná získať je temná- stať sa nenávideným netvorom. To Dim nechcel...Utrela som si slzy, takže my dvaja už nikdy nebudeme môcť viesť normálny život tak, ako sme kedysi plánovali. Gobnia hovorí, že nič také nepovedal...Teraz je to už celé na Dimovi. Je spôsob ako by sa on mohol vzdať svojej nesmrtežnosti a moci, ale pre každého boha je iný a vežmi bolestivý. Ten pokus by ho mohol zničiť úplne a na spôsob, akým ho podniknúť musí prísť jedine on sám. Pozrela som na Gobniu- takže jeho obeť by bola chybou. Usmial sa, vraví že nech sa Dim rozhodne akokožvek, rozhodne sa správne. Môže byť svetlým bohom s vežkou mocou dobra alebo šťastným milujúcim mužom. Mám si uvedomiť, že nič z toho, čo urobí nebude zlé. Som mu vďačná za tieto slová. Dal si dolu z krku malý žiarivý amulet na koženej šnúrke. Vraví, že aj na mňa má prosbu, chce aby som jeho syna dopravila do jeho ríše Urdin. On sám teraz stratil v súboji priveža energie aby to urobil sám, okrem toho ,ako smrtežníka ho nemôže preniesť božským spôsobom. Stisla som v dlani amulet, má ma ochrániť pred temnými silami aj pred Iluzionistovými schopnosťami. Vravím ,že to urobím. Iluzionista ma síce desí, ale možno mi táto riskantná úloha pomôže odpútať sa od mojich rozbitých snov. Gobnia sa usmial opäť- hovorí, že mne aj Dimovi veža dlží a prisahá, že mi vždy poskytne potrebnú ochranu...A potom ho plamene odniesli ďaleko preč. Prestala som plakať a prehrabla som si oboma rukami vlasy. Začnem teda znovu, zatiaž bez Dima. Zavesila som si na krk Gobniov amulet a pozrela som na ešte vždy zamdletého Iluzionistu. Takže dve stvorenia s hlbokými ranami na tele a duši sa vydajú za novou nádejou do krajiny Urdin...