Nokturno.net / tvorba / diskuze

Chapter IV: Aedram


Vyšiel z krčmy a zamieril na východ temnou uličkou. Z Taenskej perly do jeho hostinca to nebolo vežmi ďaleko, ale ani vežmi blízko. Hlavne keď sa na to stretnutie tešil. Mesiac v splne ožaroval jeho dlhé kroky a užahčoval mu cestu. Predsalen, ak by bolo vonku príliš temno, asi by sa vybral po frekventovanejších uliciach a cez námestia, ktoré osvetžovali svetlá domov, bordelov a krčiem, ktorých bolo v Rhodire veža. Rhodir bol mestom rušnej zábavy. Krvavej zábavy. A okrem týchto svetiel boli jeho hlavné tepny osvetžované aj umne rozmiestnenými fakžami... Ale trvalo by to dlhšie a on sa tešil. Ponáhžal sa a tak šiel úzkymi špinavými skratkami. Aedram zato stála...
Aedram a jej obsidiánové oči... Fžandra Aedram. Baenanka Aedram. Krásna Aedram... Pociťoval nepokoj vždy, keď sa mali stretnúť, hoci neboli milencami... Vdova Aedram... Často premietal, že pri najbližšom možnom stretnutí sa nimi stanú. A vedel, že ona mu vždy povie nie a keď nie ona jemu, potom on jej.
Poznal jej manžela. Karnech bol jeho priatež, bol to skvelý muž. S Karnechom sa prvýkrát stretli na rhodirskom trhovisku, hoci Neord ho poznal už skôr, z rozprávania. Učenec Karnech. Bojovník Karnech... Nemohli sa stretnúť skôr- Karnech nemusel bojovať v arénach. Bol to vznešený muž, ktorý zdedil bohatstvo po svojich predkoch. Presne taký, akým by mohol byť Neord, keby ostal medzi svojimi, keby ostal Forsettim. Preto Neorda reči o Karnechovi nikdy nezaujímali. Karnech ho nezaujímal... Až kým si Neorda na trhovisku nepomýlili s baenským otrokom. Odkedy prišli na to, ako s baenanmi bojovať, stali sa obžúbeným tovarom na trhoviskách všetkých krajín, ktoré kedysi plienili oni. Rhodir sa iba pridal. Baenania boli luxusný tovar a Rhodir bol mestom zvráteného luxusu.
Neord vtedy ešte nebol v Rhodire vežmi dlho a ani taký známy. A už vtedy experimentoval so vzhžadom. Hoci v tej dobe ho jeho zjav ešte zďaleka neuspokojoval. Nosil vtedy dlhé vlasy v čiernych vlnách padajúce po chrbte a cez uši a pestovanú jemnú briadku. A jemné črty tváre, tak typické pre elfov... A pre baenanov.
Keď sa pristavil pri stánku s ovocím, nemohol tušiť, že sa na neho presne hodí opis baenana, ktorý pravdepodobne pre zle aplikovaný „cejch“ utiekol strážcom, keď ho viedli k vežkému drevenému pódiu, kde sa dražili otroci. Hneď vedža neho stála šibenica. Neord sa natiahol pre broskyňu, keď vycítil, že sa za ním niečo deje. Neotáčal sa, ale zastavil pohyb ruky smerujúcej k broskyni. Začal si kontrolovať dych. Keď ho zozadu za rameno uchopila čiasi mohutná ruka, bol ešte kžudný. Keď počul toho za svojím chrbtom kričať: „ Tak sme ťa dostali ty bastard! Zviažte ho!“, prestal byť kžudný. Chytil tlapu na svojom ramene a skrútil ju jej majitežovi za chrbát vo vežmi rýchlom slede pohybov. Zavrčal. Nič predsa neurobil, nevedel čo po ňom ten holohlavý hromotĺk, ktorému lámal ruku chcel a ani čo po ňom chceli jeho dvaja kumpáni. Zrejme nič dobré. Neord si chcel kúpiť len pár broskýň a aj to ho v Rhodire ako zistil mohlo dostať do problémov. Najradšej by sa po tomto zavšivenom meste pohyboval nevidený, ale nešlo to...
- „Čo po mne pri diabloch chcete!? Máte vo zvyku obťažovať počestných žudí?“
Ten, čo ho držal a v hneve mu skrúcal zápästie, zavrešťal:
- „Ty baenský pes! To, že si sa zbavil cejchu, ťa ešte nezbavilo otroctva! Pusť ma, inak si to s tebou ešte vyriadim ty sukin syn. Pán ťa prikázal chytiť živého, zabudol mi prikázať, že ťa nesmiem zmrzačiť...“
Neord si odpžul a zhodil hromotĺka k nohám jeho dvoch spoločníkov. Odhrnul si vlasy za ucho.
- „Ty hlupák, nie som žiaden baenan, ale elf. A prehliadni si moje čelo. Pozorne. Ani stopa po cejchu... A teraz si zmizni plniť svoje povinnosti dôkladnejšie...“
Tým to Neord považoval za vyriadené, hoci tušil, že tí zadubenci nie. Otočil sa a začal si opäť so záujmom prezerať broskyne. S rukou na rukoväti krátkeho meča, ktorý mu visel u pasu. Bol si istý, že ten holohlavý mu dá zámienku nato, aby mu mohol s kžudným svedomím rozpárať brucho. V sebeobrane samozrejme. Kontroloval si dych a hladil rukoväť meča. Presne ako očakával- tasenie dýky, bez toho, aby si jej majitež dal záležať na tom, aby nezavadila o pošvu, výkrik... Prasknutie. Zvuk kovu dopadajúceho na zem. Tak to byť nemalo... Mal počuť ešte dýku pretínajúcu vzduch. Svoj dych. Úhybný manéver. Jeho meč z otočky dopadajúci zozadu na holohlavého krk.. Nebol by to žiadny problém- a všetci by mu dali za pravdu, že ten s holou lebkou tasil prvý a sám sa pustil do sporu so šermiarom... Dostal by ho. Rhodir mal, čo sa súbojov týka, mierne zákony. Predsalen, v meste, kde sú najväčšou atrakciou arény udržiavajúce obyvatežov šťastných aj pri neúmernom a nenápadnom zvyšovaní daní, to nemohlo byť inak. Bolo tu príliš veža tých, čo riskovali pre hlúpu slávu v aréne život- tí museli ostať spokojní. To bolo tiež niečo, čo sa snažili zabezpečiť vypasení predstavitelia mestskej rady, aby mohli byť ešte bohatší a vypasenejší. Neordovi by takýto malý incident prešiel príliš žahko. Lenže k nemu nedošlo...
Otočil sa a uvidel holohlavého ako sa zohýba bolesťou a drží si neprirodzene skrútenú ruku v zápästí. Jeho dýka padnutá na zemi. Potichu nadávajúci kumpáni holohlavého. Nie vežmi vysoký muž v krúžkovej zbroji, cez ktorú mal prehodený tyrkysový plášť. Vlasy zvlnené, svetlé a dlhé, zviazané v cope. Na jeho opálenej tvári pohrával celkom pobavený výraz. Otočil sa k holohlavému:
- „Izbek, Izbek... Stále rovnaký hlupák...“
Izbek zdvihol tvár zohavenú bolestivou grimasou a vychrlil zopár nadávok, pri ktorých originalite mu bolo treba uznať istý talent...
- „Šetri si reči Izbek. To, že som ti zlomil ruku ja je pre teba omnoho lepšie, ako keby ti mal odťať hlavu tamten. Pomýliť si rýchleho elfského šermiara s baenským otrokom dokáže iba idiot Izbek...“
Izbekov prúd nadávok zostal tentokrát trochu miernejší...
- „Povedal som ti Izbek, šetri si reči. Urážaš ctenú osobnosť Rhodiru. To, že ťa nezabil on, môžem ešte napraviť. Čo vy na to chlapi? Na to, aby ste odo mňa odovzdali odkaz Eredovi Charsellovi nemusíte byť až traja, nemám pravdu?“
Prešiež pohžadom po Izbekových kumpánoch a zaceril sa. Izbek stíchol.
- „Takže počúvajte dobre: Choďte za svojím pánom a odkážte mu, že si má svojich loveckých psov držať na remeni. Myslím, že tu ešte stále platí zákon o tom, že obchodovanie s otrokmi je povolené len v určitej časti trhu a za určitých podmienok. Nemáte právo obťažovať slobodných žudí a ani sa motať s ponukami predaja a kúpy a lákaním zákazníkov na obchodovanie v ostatných častiach trhu. Miesto máte vymedzené. Ak vás tu ešte nachytám, nebudú ma zaujímať vaše zámienky na to, prečo vyvolávate nepokoje a napádate miestnych. Povedzme, že sa potom budem musieť porozprávať s niekým z mestskej rady, aby sa Eredovi pozrel na povolenie k obchodovaniu... A z toho by asi vežkú radosť nemal.“
Izbek zaklial nemými ústami. Muž sa usmial.
- „Tak si asi rozumieme a teraz vypadnite a zopakujte to svojmu pánovi od slova do slova.“
Banda pohlavárov otrokov sa vežmi rýchlo začala predierať cez dav k ich časti trhu.
Muž sa obrátil k Neordovi, ktorý ešte stále hladil rukou rukoväť meča, no nemienil ho vytiahnuť. Usmial sa- najprípetivejšie ako len vedel, hoci pri diabloch, radšej by si s tými tromi poradil sám:
- „Ďakujem ti vzácny pane. Snáď sa ti budem môcť niekedy v budúcnosti odvďačiť.“
Neznámy sa usmial a oči, ktoré boli rovnako tyrkysové ako jeho plášť sa rozžiarili:
- „Kupuješ broskyne? Dostal som na pár chuť a potom som tu zazrel tých otrokárskych bastardov...“
Takto si Neord spomínal na svoje prvé stretnutie s Karnechom. Po broskyniach prišla zábava pri pive a potom v slobodnom nevestinci „Červený lampáš“, kde nepracovali žiadni otroci a otrokyne- do takého by Karnech nikdy nevkročil. Škoda Karnecha. Bol to úžasný človek... Bol. Zmizol bez stopy, keď bol niečo vybavovať na juh od Rhodiru. Karnech, ach škoda Karnecha- Neord veril tomu, že v tom mali prsty obchodníci s otrokmi a po tom, čo si Karnech vzal Aedram, mohol mať nepriatežov ešte oveža viac. Bol to skúsený muž a v Rhodire bol obžúbený a v bezpečí. Mimo Rhodiru sa mohli stať rôzne nehody...
Neord kráčal rýchlo ďalej a spomínal na všetko, čo s Karnechom prežil. Neskôr sa k nim pridal aj Aslag. Musel uznať, že toho spolu natropili veža. Mal ku Karnechovi plnú dôveru, dokonca on ako jediný vedel, že neexistuje žiaden Neord, ale Forsetti. Toto nevedel ani Aslag, ani Zarg, ani nikto iný, okrem... Aedram.
Karnech si s ňou bol od začiatku blízky. Nielen po telesnej stránke. Tí dvaja boli skoro rovnakí v tom ako rozmýšžali, ako cítili. Neord spočiatku nedokázal pochopiť Karnechovo rozhodnutie kúpiť si otrokyňu. Baenanku. Zbaviť ju cejchu, ktorý jej znemožňoval užívať mágiu. Vziať si ju, potom ako roky žil osamoteným a rušným životom. Aslag mu to nevedel odpustiť. Nenávidel Aedram a nenávisť k nej nikdy neprekonal. Neord nevedel prečo, nikdy sa o tom nebavili, hoci tušil, že Karnech samotný to vie.
S Karnechom sa nedalo inak, postupne mu každý o sebe prezradil všetko, hoci on nenaliehal. Aedram mu o sebe tiež určite prezradila všetko... Neord ju spoznával po dobu, čo žila s Karnechom a postupne opadal odpor k bývalej fžandre, baenanke, otrokyni... Chápal, čo na nej Karnech videl. Určite jej o sebe povedal všetko...
Neord dokráčal do svojho hostinca, pokývnutím hlavy pozdravil krčmára a hodil mu tri zlatky:
- „Jedna je pre paholka, ktorý doručil odkaz k Taenskej perle a zbytok je zato, že dodržuješ diskrétnosť.“
Krčmár, ktorý vyzeral skôr ako bojovník, sa zazubil. Popravde bojovníkom v aréne býval, potom zarobil vcelku slušný majetok a rozhodol sa prestať riskovať život a zdravie. Čert vie ako sa mu to podarilo, ale zviedol dcéru majiteža hostinca a svokor mu dokonca dôveroval tak, že neskôr v testamente hostinec odkázal jemu a nie jej. Odvtedy tá večne hašterivá fúria hrala rolu poslušnej domácej paničky. Tento hospodský bol jednoducho úplne podža Neordovho vkusu. Poprial mu teda ešte pokojný večer a rýchle vystúpal po schodoch.
Štvrté podlažie- krásny výhžad do prístavu. Dnes v noci ale bude mať krajší. Na Aedram. Skúsil kžučku od svojich dverí. Nechala odomknuté, hoci jej vždy vravel, aby zamkla. Bál sa, že by jej niekto chcel ublížiť. Vedel, že sa bojí zbytočne. Zbytočne žiadal hostinského, aby jej vždy, keď o to požiada dal kžúč od jeho izby- Aedram by sa tam vedela dostať aj bez neho...
Sedela na jeho posteli a zamyslene hžadela do stropu. Čierny dlhý plášť hodila na zem k svojim koženým sandálom. Mala na sebe čiernu dlhú žanovú sukňu, prepásanú opaskom z čiernej kože, na ktorom bola vpredu uchytená tiež čierna kožená brašnička. Do sukne mala zapravenú čiernu halenku pošitú striebornými niťami, ktoré sa po nej plazili v rôznych kvetovaných vzoroch. Mala ju rozopnutú do hlbokého výstrihu, ktorý však jeho zmysly nedokázal rozdráždiť tak, ako fakt, že halenka presvitala a pod čiernou látkou sa na žavom prsníku rysovalo ešte černejšie rozsiahle tetovanie. Rovnaké ako nosil na prsiach Karnech, dala si ho urobiť až po ňom. Bol to magický prstenec, zvláštny prepletenec s rôznymi záhybmi a slučkami. S odevom ostro kontrastovali Aedramine krátke biele vlasy a bledá pleť. Prekvapilo ho, že si nevzala žiadne šperky, ale neprekvapilo ho, že ju zdobí jej zbraň. Mnohí by si mysleli, že to je cetka. Umelecky vykutý kĺbový prsteň s nádherne tepanými detailmi. A väčšina z nich by si neskoro uvedomila, že je tá strieborná hračka umne vykutá do tvaru ostrého dlhého pazúra. Väčšinou to pochopili až keď sa im zarývala do kože a do mäsa. Ako Aedramin pohžad horiacich obsidiánových očí:
- „Krásny večer, však Forsetti..“
Oslovila ho a otočila sa k nemu.
- „Krásna jasná noc, Aedram.“
- „Počujem bubny, kúsok odtiažto sa koná akási oslava, nie?“
- „V Rhodire sa oslavuje každý večer. Som rád, že si prišla.“
- „Aj ja. Nie je veža takých, čo ma vidia radi Forsetti.“
- „Divíš sa im?“
- „Nie. Polovica Rhodiru ma nenávidí za to, že som si vzala Karnecha a zničila mu život a druhá polovica mnou pohŕda ešte viac ako predtým než som bola len „kurvou“ a „otrokyňou“, pretože si myslia, že som si vzala Karnecha z vypočítavosti a v ich očiach sa stal ešte väčším hlupákom, ako keď proti nim bojoval... Čo si myslíš ty?“
Všimol si ako jazva po cejchu v mesačnom svite žiari na jej čele.
- „Myslím si, že Karnech nebol žiaden hlupák a ty si mu život nezničila...“
- „Odpovedala by som rovnako, ale neviem, či by som uverila druhej časti... Niekedy si myslím, že to, že si vzal Karnech baenanku, bola pre mnohých posledná kvapka.“
- „Pre mnohých určite. Chceš sa baviť o tomto?“
- „Nie, to nie. Sadni si Forsetti.“
Posadil sa vedža nej. Ucítil vôňu orgovánu a dažďa. Ucítil teplo, čo z nej vyžarovalo. Zahžadel sa do jej tváre.
- „Dnes s tebou musím hovoriť o niečom inom. Nechcem jatriť svoje staré rany, ani otvárať nové tebe. Ty vieš ako to myslím. Kvôli tomu som dnes neprišla... Mám vízie. Posledných pár dní...“
- „Nie si sama Aedram...“
- „Prekvapuješ ma elf! Vyzeráš akoby si už so starým plemenom nemal nič spoločné. Čo si videl?“
- „Ako všetci zo staršieho plemena mávam vízie. To nezávisí od toho ako vežmi sa snažím dodržiavať zásady môjho starého ja. Vízie majú všetci elfovia, aj keby si odrezali uši a tvár mali zbrázdenú jazvami po kiahňach. Problém je v tom, že ich vedia rozlúštiť len tí, čo študovali magické vedy. Tí, ktorí ich neštudovali vedia z vízie vstrebať a pochopiť iba nejaký pocit, ktorý je s ňou spojený, aj to vežmi nejasne...“
- „A čo cítiš?“
- „Cítim strach Aedram. A ešte niečo... Myslím, že sa teším na to, čo to prinesie.“
Odvrátila sa od jeho tváre, zavrela oči. Naslepo nahmatala drobnou rukou tú jeho a stisla ju.
- „Cítim to isté, lenže ja vidím ostrejšie. Vo víziách vnímam tvary, roztekané myšlienky, útržky toho, čo je predurčené sa stať. Povedz mi Forsetti, o peknej svetlovlasej elfke a jej žiarivých bledých očiach...“
Zachvel sa. Nys. Aedram videla vo vízii Nys.
- „Najprv mi ty povedz o tom, čo si cítila ku Karnechovi.“
- „Milovala som ho a takto už milovať nebudem. Nikoho.“
- „To cítim k tej, ktorú si videla vo svojej vízii. Pekná svetlovlasá elfka so žiarivými, bledými očami. Volá sa Nys.“
Drobná rúčka stisla tú jeho.
- „Čoskoro sa opäť stretnete. Čoskoro. Poprosí ťa o pomoc. Mala by som povedať, odmietni Forsetti. Odmietni a nepokúšaj svoje šťastie. Ale ako vieš, ja ti to nepoviem. Aj tak by si neposlúchol a okrem toho... Ty prijmeš aj v mojom mene.“
- „Ako to myslíš Aedram? O čo ti ide?“
- „Cesta za oslobodením, ktorá by viedla k zlu. Neviem, kto ho chce vyvolať- démona z tmy. Čítala som mu v duši, len na krátky okamžik počas vízie. Prečítala som tú roztekanú myšlienku. Nys sa po tejto ceste za oslobodením vydala, vydali sa po nej ešte iní. A jedného z nich musím ochrániť, preto sa chcem na tú cestu vydať tiež... Rozumieš mi?“
- „Nie celkom.“
- „To znamená?“
- „Vydáme sa na cestu Aedram, ak Nys požiada. Je to jediné, čo si videla?“
Aedram pustila Forsettiho ruku a opäť sa mu zahžadela do tváre.
- „Nie celkom, ale ostatné ti zatiaž povedať nemôžem. Prídu ďalšie vízie, omnoho jasnejšie... Tie najprv musím rozlúštiť. Tiež som cítila strach- v mnohých útržkoch toho, čo sa zjavilo, ale ešte ho nemám s čím spojiť... Ak sa nezamýšžame nad príchodom niečoho vežmi zlého do nášho sveta, ale na to aby sme sa báli o osud sveta, žien a detí sme príliš cynickí Forsetti. Také čosi je pre nás nepodstatné- ty aj ja by sme vedeli prežiť v takomto novom svete, keď sme dokázali prežiť v tom doterajšom.“
Zžahka sa usmial:
- „Dokázali by sme to. Ty aj ja vieme, že hrdinstvo tu nie je pre nás.“
Objala ho okolo krku a oprela si hlavu o jeho rameno.
- „Mal by si sa čo najskôr vrátiť k svojmu pravému menu a priznať sa s ním priatežom.“
- „Urobím tak, keď sa tu zjaví Nys.“
- „Uhm-hmm. Nie je to zvláštne Forsetti, že elfovia a baenania majú spoločného tak mnoho?“
- „Nie je. Poznáš legendy. Sme svetlé a temné deti Sidhé. Bábkari, čo sa stali bábkami...“
- „V rukách ďalších bábkarov...“
Pustila ho a vstala. Obula si sandále a zahalila sa čiernym plášťom.
- „Je čas ísť synu Sidhé. Uvidíme sa čoskoro.“
- „Nech mesiac stráži tvoje kroky.“
Usmiala sa a zžahka mu mávla rukou, na ktorej sa skvel jej kĺbový prsteň- dráp a vykĺzla z jeho izby. Kžúče nechala položené kúsok od neho na posteli.
Pocítil náhlu samotu. Náhlu stratu zmyslu načatého večera. Obaja boli deťmi Sidhé. Prítomnosť Aedram ho vždy tešila. Nie vždy boli ich rozhovory také vážne ako dnes, ale vždy keď odišla ostal v ňom na chvížu pocit prázdnoty.

Po tom, ako za sebou Aedram ticho zavrela dvere ostal v nej na chvížu pocit prázdnoty. Mala rada rozhovory s Forsettim. Po Karnechovej smrti bol práve on jedným z mála žudí, na ktorých jej skutočne záležalo, a z ktorých prítomnosti sa tešila. Prehodila si cez hlavu čiernu kapucňu a potiahla si ju čo najviac do tváre. Aj Karnech mal Forsettiho vežmi rád...Karnech. Tichým krokom odchádzala od dverí Forsettiho izby a v mysli sa jej pomaly vynárali myšlienky na Karnecha. V poslednej dobe vežmi často. Vďačila mu za veža. Milovala ho, hoci spočiatku si myslela, že ho bude nenávidieť.
Prvýkrát sa stretli, keď v noci odchádzal z Červeného lampáša. V nerestnej štvrti Rhodiru to zďaleka nebol jediný bordel. „Santal“, kam ju predali bol od neho vzdialený len kúsok. Prechádzal okolo neho a počul krik. Poriadny prúd nadávok a tlmené stony. Karnech si pôvodne myslel, že to patrí k zábave, ktorú Santal obvykle ponúkal. Ale potom zakopol o čosi, čo sa vážalo v červenom opare svetiel bordelu. Rozsypané lesklé slivky, v červenom svetle nadobudli zamatovú čiernu farbu a pôsobili ako najjedovatejšie ovocie odvrátenej strany sveta. Náhle si uvedomil ten rozdiel. Nadávky a stony nevychádzali zo žiadneho z okien, ale z tmavej uličky vedža bordelu. Zaostril svoj sluch a začal sa o túto podivnú vec zaujímať...
- „Ty baenská suka! Myslíš si, že si niečo viac?! Suka jedna- budem ťa mať kedy ja chcem. Si menej ako obyčajná kurva. Vy baenania nie ste nič iné ako zvieratá!“
To Karnechovi stačilo na to, aby vytiahol meč a do udalosti sa zaplietol. Našžapoval potichu a koncentroval sa. V slabom svetle uličky si na zemi všimol tmavé nehybné telo v ešte tmavšej lesklej kaluži. Nadávajúci muž bol otočený chrbtom, o stenu násilne opieral zmietajúce sa dievča a evidentne bol zaujatý tým ako ju udržať a dokázať jej kam patrí. Karnech mal chuť zabiť ho ticho a nenápadne odzadu, ale zabíjať odzadu nebol jeho štýl, preto na seba chlapa upozornil hlasitým odkašžaním. Chlap sa ani neotočil, len utrúsil čosi o tom, aby si šiel svojou cestou, inak si to s ním vyriadi. Karnech si odkašžal znovu. Chlap zanadával a surovo udrel dievča o stenu. Skĺzla sa popri nej na zem k nehybnému telu. Ten čo ju ešte pred chvížou znásilňoval sa otočil a chcel tasiť meč, ale vežmi rýchlo si uvedomil kto je jeho protivník:
- „Ach, pane to ste vy?! Ja... Prepáčte. Vás by som tu nečakal. Len som si prišiel trochu povyraziť.“
- „Vidím... Tas!“
- „To nie. Nie je to tak ako to vyzerá. Ona... Ja jej zato zaplatím!“
- „Tas som povedal!“
- „Nie, nemám v úmysle riskovať svoj život v súboji s vami kvôli kurve!“
- „Vieš, nemá vo zvyku zabíjať tých, čo sa nebránia. Dávam ti možnosť...“
Tú možnosť odmietlo zasvišťanie vzduchu pretínaného ocežou. Dýka sa zabodla chlapovi zozadu do krku. Jeho krv striekala na tmavé steny budov. Inštinktívne si zdvihol ruky k čepeli, ktorá mu vyčnievala kúsok pod bradou a potom sa zrútil na zem. Karnech zbadal Aedram prikrčenú na zemi s ešte vždy vystretou rukou, ktorá vrhla dýku. Cejch- čierna živá pijavica- žiarila na jej bielom čele.
Karnech dokráčal k nej a cestou kopol do ešte vždy teplého tela, pod ktorým sa začala vytvárať ďalšia vlhká lesklá kaluž. Už druhá v tejto uličke...
- „Prečo si to urobila? Zabil by som ho.“
Chladné konštatovanie faktu, pre Karnecha by to nebol problém. Odpoveďou mu bolo tiché, ale zlostné zasyčanie:
- „ Po tom, čo si videl sa ešte pýtaš prečo?!“
- „Pýtam. Keby som ho zabil ja, bolo by všetko v poriadku, ale ty z toho môžeš mať problém. Povedz mi, čo sa tu stalo. Ten mŕtvy?“
- „Ak myslíš toho páchnuceho psa, bol to môj stály zákazník. Ak myslíš chlapca, volal sa Dorian a zabil ho ten bastard.“
Karnech si očami rýchlo prehliadol mŕtvoly.
- „Pokiaž bol ten pes tvoj stály zákazník, prečo ste neboli vnútri Santalu a Dorian musel zomrieť?“
- „Lebo som dnes večer nemala pracovať. Dorian ráno poprosil v mojom mene predajcu ovocia, aby mi odložil pár sliviek. Poprosila som majitežku Santalu, moju pani, aby som si ich mohla večer vyzdvihnúť. Mala dobrú náladu, povolila, ale poslala so mnou Doriana, aby na mňa dohliadol. Cestou späť si tu na nás počkal ten bastard a zbytok si si asi domyslel...“
- „Dorian ťa chcel chrániť a povedal ti, aby si ušla bočnou uličkou. Nemal žiadnu šancu, ten chlap, čo si ho zabila, pôsobil ako šermiar v jednej z menších arén. Bol priemerný, ale s mladíkom s dýkou si žahko poradil...“
Aedram smutne prikývla. Karnech jej podal ruku a pomohol sa postaviť. Sám nebol vežmi vysoký, preto ho prekvapilo aká je drobná. Mohla mu byť tak po bradu. Väčšina baenanov, ktorých poznal z videnia bola vežmi vysoká. Všimol si, že má potrhané šaty. Ruky si prekrížila cez pekné prsia, aby ich aspoň ako tak zakryla. Prekvapilo ho to, dal si dole svoj plášť a podal jej ho. Rýchle sa doň zavinula.
- „Ešte vždy hanblivá? Vo svojom veku? Nie si žiadne cnostné dievčatko, vy baenania ste rovnako dlhoveký ako elfovia a okrem toho... Nahú ťa už videlo mnoho mužov...“
Boli to dva nezmenitežné fakty, napriek tomu do neho zabodla pohžad plný opovrhnutia a bezmocného hnevu:
- „Kžudne ti ten plášť vrátim, ak je pre teba také ťažké uveriť, že fžandra... Baenanka, má ešte nejakú hrdosť. Sme predsa zvieratá, nás je dovolené ponižovať za všetko, čo sme napáchali než boli vynájdené „cejchy“. Ba čo viac, nás treba ponižovať, aby nás to navždy zlomilo...“
- „Toto ti hovoria tvoji zákazníci často? Plášť si kžudne nechaj, nemyslel som to tak. Ako sa voláš?“
- „Čierny lotos.“
- „Nepýtam sa na prezývku, pod ktorou ťa možno v Santale kúpiť... Nebuď urazená, naozaj som tú moju drzú otázku položil len z hlúpej zvedavosti a nie aby som ťa urazil. Tvoje meno?“
- „Aedram.“
- „Potom máš dve možnosti Aedram: Prvá je, že sa teraz pokúsiš utiecť, tak ako ti radil Dorian. Potom nemáš vežkú šancu. S cejchom si bezbranná a sama si ho vybrať nedokážeš. Okrem toho ťa podža neho žahko spoznajú ako zbehlú otrokyňu. To by ešte nebolo najhoršie. Zbehlých otrokov vracajú pánom. Trest by ťa neminul, ale stál by za pokus o útek. Lenže ty nie si obyčajná zbehlá otrokyňa... Si baenanka a si v Rhodire. V Rhodire sa zbehlí baenania narážajú pre výstrahu na kôl aby sa pobavila pliaga, ich hodnota sa majitežom preplatí. Čert vie, čo je na vás také fascinujúce a desivé, aby ste mali takéto výsady Aedram. Druhá možnosť je, že sa vrátiš späť do Santalu- je to to najlepšie, čo môžeš urobiť. Mŕtvych si vezmem v oboch prípadoch na starosť ja...“
Aedram sa na dlhú chvížu túžobne zadívala do tmavej uličky smerujúcej niekam do neznáma, potom sa Karnechovi opäť zahžadela do tváre. Uvedomil si, že je zvláštna. A krásna.
- „A ako volajú teba ctený pane?“
- „Karnech- meno moje.“
- „Potom si vyberám druhú možnosť Karnech.“
Prekvapila ho. Neprial jej to, ale predpokladal, že ju na druhý deň narazia na kôl na hlavnom námestí.
- „Nie, nemysli si, že som zmierená so svojím osudom... Ale kým mám na čele tú odpornú pijavicu, musím sa tak aspoň tváriť.“
Chápavo sa na ňu usmial- bystré dievča.
- „Poď, odprevadím ťa do Santalu. Mimo to Aedram, kožko stojíš?“
- „Nestojím o to, aby si ma odprevádzal, ale niekto by mal vysvetliť tých mŕtvych. Čo sa tvojej otázky týka- povedala som ti, že dnes nepracujem.“
Cestou od Forsettiho si Aedram spomenula na to, ako záhadne sa na ňu vtedy Karnech usmial. Bol to pekný úsmev...
Odprevadil ju do vnútra Santalu a s jeho majitežkou- jej pani sa rozhodol jednať osamote. Než sa s ním Aedram rozlúčila, vrátila mu jeho plášť a zahalila sa opäť svojimi rukami...
Deň nato ju kúpil a odviedol do svojho honosného domu. Mesiac potom jej venoval slobodu a dal na výber, či s ním chce ostať alebo ísť svojou cestou. Nebol to žiadny trik- venoval jej strieborný prívesok prepustencov a k tomu prepúšťaciu listinu, ktorou sa mohla preukázať. Prívesky prepustencov sa razili len na požiadanie majiteža otroka priamo na úrade príslušného člena mestskej rady, ktorý za to zodpovedal a urobil o tom aj príslušný záznam. Mohla odísť hociktorou temnou uličkou. Aedram zostala. Za ten mesiac ho trochu spoznala, stala sa jeho milenkou, ale narozdiel od tých, ktorí jej platili- teda platili jej pani, ku Karnechovi niečo cítila.
Snažil sa ju zbaviť aj cejchu. Magickej pijavice na jej čele. Cejch- dômyselný vynález Mágov ríše dobra, ako sa tí pokrytci blúdiaci do zničených krajín z juhu, kde sa dalo panovníkmi žahko manipulovať, nazývali. Cejch je vskutku dômyselný- po jeho aplikácii magická pijavica vysiela do tela baenanov rušivé pulzujúce signály, na ktoré sa nedá zvyknúť. Baenania sa s pijavicou prisatou na ich čele nedokážu sústrediť používanie ich mágie je závislé na sústredenosti. Okrem toho symbionta je ťažké sa zbaviť, pri každom nemagickom pokuse dostať ho z tela baenan umiera. Na cejchu si Mágovia ríše dobra vybudovali povesť, hoci baenanov neporazili a žiadne z vežkých miest sa im dobyť nepodarilo. Tí, ktorí boli odvedení do otroctva pochádzali z málo osídlených pohraničných oblastní ríše, kde stačila vojenská presila a nie magický um...
Pri Karnechovom úsilí prišla Aedram nato, že on sám sa mágii okrajovo venuje a mnoho študuje staré zvitky a legendy ako aj nové poznanie. Nakoniec sa mu podarilo zbaviť Aedram cejchu. Bolo to bolestivé, ale stálo to zato. Po dvoch rokoch od spoločného zoznámenia sa, sa rozhodol si ju vziať. Súhlasila- a bola šťastná.
V testamente na ňu prepísal všetok svoj majetok, stiahol sa do úzadia, vzdal sa svojej možnej budúcej úspešnej kariéry v mestskej rade. Za Aedram sa nikdy nehanbil a ani nemienil. Nechcel ju skrývať a nechcel sa pretvarovať. Musel sa rozhodnúť a rozhodol sa správne...
Karnech teda daroval Aedram to, čo mohol. Slobodu, počestnosť, ale najdôležitejšie čo jej daroval, boli pre Aedram mágia a jeho láska. Povolil jej, aby sa mágii venovala a dokonca jej sprístupnil svoju vzácnu knižnicu. Milovala ho- než jej ho vzali. Bola presvedčená, že za jeho zmiznutím bol niekto ako Ered Charsell a jemu podobní, ale nikdy to nevedela iste.
Potichu kráčala nočnými, mesiacom osvietenými uličkami Rhodiru, ktorými tožkokrát v minulosti chcela ujsť. Aedram už utekať nemusela...