Nokturno.net / tvorba / diskuze

Moja masívne depresívna sebadeštrukcia prichádza zas´ ...
Dnes som ranil svoje Ja aby som vedel , či ešte stále cítim ,
Povoľujžem zovretie prstov ,
A púšťam svoje telo do rúk Osudu - vzdávam sa ...
Slzy mi tečú dole tvárou pomaly ... pomaly ... pomaly ...

Hádžem si zeme prach do všetkých tvárí , ktoré mám potom , čo Smrť ma odhodila so svojich kyslých rúk ,
Ako dni predtým aj dnes otváram krvavé Hate ...

Sediac v kresle Anjel sa na mňa díva z druhej strany s chladným úsmevom na tvári .

V krvavom šate ponechaný v agónii dvíham k nemu svoje ruky ...
Tancujúc v duševnom smútku ,
Hlbokým ťahom v hlbokej depresii ničím svoju schátralú schránku dívajúc sa za dňom, kde padnem do záhrady temných a smutných nálad kladúc svoje Telo do čierneho smútku prechádzajúc sa v temnej Samote plnej neštasia v bezmennom hrobe .

Znova dvíham svoje Oči k jeho chladnému úsmevu ,
So zmočenou Tvárou stojac vo vlastnom Pekle prosiac za dotykom jeho Tváre - za Vykúpením ...
Bez pohybu ta sedí na druhej strane s „ úsmevom “ na tvári .

„ Prerež svoje života cesty ... a povedz zbohom Svetu . “
„ .. .to nedokážem urobiť . “

„ ... načo čakáš ? Tvoj život je zhnitý celý z vnútra , prekliaty si životom - chytený do siete Smútku ! “

„ Ó , Skurvený život ... ! ! ! “
... nakoniec ťahom spravil som ten čin krásne hrozný .