Nokturno.net / tvorba / diskuze

Krv odjakživa fascinujúca, stála, nemenná.

Nemal tušenia, ako sa to stalo. V kuchyni si pripravoval mäso, boli to kúsky krvavého mäsa, on ich obaľžoval strúhankou a zrazu si jeden z nich strčil do úst a s pôžitkom ho požul. Ani si to neuvedomil. Vzápätí si rukou pretrel ústa a zbadal na nej krvavé škvrny. To ho trochu vydesilo, ale zvieracia túžba v ňom zvíťazila..

Prvé týždne, mesiace, ubehli bezo zmeny. Už rozoznával hovädziu krv od prasacej, vedel, aké mäso jej má koľžko a akú ju má kvalitnú. Áno, spočiatku ho to desilo, ale nevidel v tom nič zlé. Niekto má rád krvavý steak, iný nie. Nebolo to náhle. Postupne sa menila aj jeho postava. Vyzeral byť akýsi mohutnejší, silnejší a aj sa tak cítil. Je to len o zvyku. Jemu to chutí a nie je na tom nič zlé.

Mal priateľžku, s ktorou sa úprimne milovali. Ona si ako prvá všimla zmenu jeho správania.

Kupovala mu mäso. Predavačka sa k nej naklonila a povedala:
„Váš muž to má. Nakazilo ho to a on sa potrebuje stať zase človekom. Potrebuje ľžudskú krv.“
„Nemám tušenia, o čom to hovoríte.“
Klamala. Presne vedela, o čom hovorí, ale dúfala, že to pominie. Jej muž sa na niečo menil. Menil sa na zviera. Prestával uvažovať ako človek, prestával cítiť. Nedokázala povedať, či to spôsobuje krv, mäsá zvierat, ktoré deň čo deň v takom množstve konzumuje.

Vedela jediné. Potrebuje ľžudskú krv.

Na ďalší deň šla do nemocnice. Vrátila sa s balíčkom krvi. Čakala, že sa bude pýtať, čo to má znamenať, ale on len ten balíček zobral a jeho obsah vypil akoby sa nič nestalo. Čakala niekoľžko dní, ale… nič.

Ešte niekoľžkokrát potom priniesla takéto balíčky, ale bez úspechu. Pracoval na stavbe a podľža všetkého sa správal agresívne. Už nerobil vedúceho, ale len prenášal ťažké bremená. To sa však nedozvedela on neho, ale od iných. Niekedy sa aj niekoľžko dní nevrátil domov. Ona celé noci plakala, bola nešťastná a vedela, čo musí urobiť.

Ona ho milovala. Bol večer, akých nebýva veľža, noc príjemne chladná a vzduch prinášal cez okno smútok. Nechala zhasnuté svetlo, sadla si vedľža neho a v ruke držala malý nôž. Pozrela sa na neho, oči mala vlhké a zároveň sa v nich odrážalo niečo hrozivé.
„Milujem ťa,“ povedala a rýchlym pohybom si vrazila nôž do krku. Bola to malá ranka. Okamžite sa spustil tenký prúd krvi a zlepil jej pramienok vlasov. Nedala na sebe poznať bolesť, pretože bolesť tu už bola, sprevádzala ju celé tie mesiace a ona nevedela, ako ďalej. Veci prestávali mať zmysel. Cítila jeho dych, ale nebolo v ňom nič ľžudské. Pahltne mľžaskal a hltal každú kvapôčku jej krvi. Už jej stratila príliš veľža. Obrazy sa rozplývali, čo môže prísť? Môže prísť svetlo alebo tma, možno príde koniec, ale teraz ešte cíti. Nevníma bolesť. Je to hlúpe. V srdci cíti zvláštny smútok. Ona ho milovala.

V náručí držal chladnúce telo svojej milovanej a pil, zhasínal svoj smäd. Zrazu to otupenie v mozgu začalo ustupovať. Znovu sa vracali myšlienky. Lenže jej bezvládne telo tu ležalo a on nemohol plakať.

Čas pretvára ľžudí a ich myšlienky. Necháva za sebou udalosti a niekedy dovolí zabudnúť.

Ďalší deň si nič nepamätal.