Nokturno.net / tvorba / diskuze

Hľžadám, hľžadám ťa tam, kde sú hviezdy

Kde duša tvoja malá hniezdi

A  slabé krídla má


Mladé dievča sedelo v  nemocničnej izbe pri lôžku. Na ňom ležalo dieťa. Sotva desaťročný chlapec. Všade naokolo boli prístroje, ktoré mu mali pomáhať pri boji. Boji o  život.

Žena zvierala vo svojej dlani chlapcovu ruku. Dúfala, že raz jej to zovretie opätuje. Ale chlapec ďalej ležal. Bez pohnutia. Vyzeral, akoby spal. Aj ona sa presviedčala, že všetko je iba sen. Zlý sen. Že čochvíľžu sa zobudí a bude sa na ňu usmievať. Želala si, aby to všetko bol iba zlý sen. Ale nebol…

Tak, ako pred rokom stratili rodičov, teraz ona strácala jeho. Ako ochotne by sa s  ním vymenila. Urobila by čokoľžvek, aby žil. To, že musela sledovať jeho ukrutný boj, ju zraňovalo. Nemala mu ako pomôcť. Iba sa prizerať. Dni a noci trávila pri jeho posteli. Šepkala mu povzbudzujúce slová. Rozprávala, čo všetko uribí, keď sa preberie. Kam všade pôjdu. Ale chlapec nereagoval. A  ona pomaly strácala nádej.


Hľžadám, hľžadám ťa v  tej hroznej výške

V  tvojej obrázkovej knižke

V  každej fotke, ktorú mám


,,Héééj, počkaj ma an chodníku!" Zakričala za ním, keď sa rozbehol k  ich domovu. Ona kráčala s  dvoma taškami s  nákupom. Chcel byť doma čo najskôr. Veď o  päť minút mu začínal jeho oblúbený seriál.

,,Pohni si," odkričal jej a obzeral sa na ceste. Nikde nikoho. Rozhodol sa rýchlo prebehnúť, aj napriek jej príkazu. Veď cesta bola prázdna. A  ona bola nablízku.

,,Tom! Auto!" Skríkla, ale bolo neskoro. Priamo pred jej očami doňho auto narazilo. Jeho telíčko sa skotúlalo po kapote na cestu. Pustila z  rúk tašky a rozbehla sa k  nemu. Hodila sa na zem a chytila ho do náruče. Z  auta vybehol mladý muž.

,,Oh, bože, nevidel som ho," chytil sa za hlavu, ,,už som zavolal sanitku a políciu.„

Nepočúvala muža. Všetky jej zmysli sa sústredili na chlapca.

,,Prosím, neopúšťaj ma. Počuješ, nenechávaj ma tu. Tom. Prosím. Ostaň pri mne.“ Vzlykala a objímal ho. Nevnímal. ,,Nie, prosím, Tom. Nesmieš. Rozumieš. Nemôžeš ma opustiť. No tak, zlato. Ľžúbim ťa, prosím."


Tvoj plač znie

Z  výšky k  nám

Vo mne vrie

Nezabúdam


Od toho dňa sa jej život zmenil. Zmenil sa pre ňu celý svet. Prerušila vysokú školu. V  práci dala výpoveď. Prestaôa sa stretávať s  priateľžmi. Doma nebola ani raz. Jej domovom sa stala nemocničná izba. Od toho dňa ju neopustila. Sedela pri ňom. Prosila ho. Sľžúbila mu, že už nikdy nebude sám. Lebo ona bude pri ňom.

A  keď sa ozval ten zvuk – zvuk oznamujúci zástavu srdca – stála tam a so slzami v  očiach pozorovala lekárov. Snažili sa. Oživovali ho skoro hodinu. No ich pokus bol zbytočný. Tom ju opustil. Navždy. Nechal ju samú. Odišiel za svojimi rodičmi. Už nikdy na ňu nepozrie tými detskými očami. Už mu nebude vymýšľžať rozprávky na dobrú noc. Nebude sa s  ním hrať. Už ho nikdy nebude môcť objať. Nebude mu sušiť slzy, keď sa udrie. Už tu on nebude. Nikdy viac.


Prosím, prosím tých, čo ťa strážia

Nech na malú chvíľžu mi vrátia

To, pre čo žil som tak rád


V  ten deň stratila svoj svet. Zmysel svojho života. Človeka, pre ktorého žila. Spolu so svojím bratom zomrela aj ona. Už pre ňu nič nemalo zmysel. Jej život sa stal pre ňu utrpením. To, čo predtým milovala, teraz nenávidela. Byt, ktorý sa jej zdal malý, jej teraz pripadal obrovský a prázdny. A  bol plný spomienok. Všade, kde sa pozrela, videla Toma. Ale on bol už iba spomienkou.


Často sedávala v  jeho izbe. Hľžadela na steny, ktoré spoločne malovali. Po zemi sa ešte válali hračky, ktoré už nestihol upratať. Po stenách vyseli ich spoločné fotky.


Všetko bolo tak, ako v  ten deň. v  deň, keď ho zrazilo auto. Už vtedy ho stratila. Len si to nechcela pripustiť. Dúfala, že to prežije. Ale nebol pripravený na taký boj. A  ona nebola pripravená prísť oňho…


Prosím, prosím ich tichým tónom

Nestihol som dať ti zbohom

Pohladiť posledný krát


Ležala vo svojej posteli. Vankúš už bol premočený od jej sĺz. No nemohla prestať plakať. Vždy, keď prestala, spomenula si na Toma. Slzy jej stekali po tvári a vpíjali sa do vankúša.


Veľžmi to bolelo. Tá bolesť bola neznesiteľžná. Vyčítala si to. To všetko, čo sa mu stalo. Áno. Bola vinná. Mala ho zastaviť. Hodiť sa pred neho. Mala mu pomôcť. Ona bola vinná. Ona za to všetko mohla…


Trápilo ju, že sa s  ním ani nestiohla rozlúčiť. Povedať mu, ako veľžmi ho ľžúbi. Nestihla ho naposledy pobozkať na líce. Objať ho. Odišiel bez rozlúčky. A  už nikdy to nebude môcť napraviť.


Opäť sa rozplakala. Už nevládala ísť ďalej. Sama…


Tvoj plač znie

Z  výšky k  nám

Vo mne vrie

Nezabúdam

Pozn. V  poviedke je použitý text pesničky Posledná od skupiny Desmod.