Nokturno.net / tvorba / diskuze

Sedím v "Zlomenom šípe" a objednávam si moju druhú holbu piva. Je to dobrá hospoda a majú tu fakt dobré pivo. Potrebujem trochu uschnúť. Letná búrka ma v divočine zasiahla nepripravenú. Nebola nepríjemná, po týždni sucha urobila dobre mne aj krajine, len bola trochu mokrá... Premočila ma až na kožu. Vidím ako si to ku mne hasí Dim. Venujem mu okúzžujúci úsmev, a nielen preto, že je to krčmár a stará sa o môj smäd... Dim jediný ma môže volať ostrouchá hraničiarka a ja jediná ho volám zdierač chudobných. Sme dobrí priatelia- niekedy aj viac ako priatelia (vtedy ma on volá moja elfská princezná a ja jeho krásavec)- závisí od počtu vypitých pív... Ale nie, Dim je skvelý chlap, myslím že nám obidvom na sebe vežmi záleží, ale obidvom nám to zatiaž vyhovuje takto... Vždy keď ma vidí v "Zlomenom šípe" zastaví sa na kus reči. Ani dnes si to neodpustí, aj keď má natrieskaný podnik. Nesie mi moju druhú holbu piva, ktorú som si predchvížou objednala u nejakého pehavého paholka. Sadol si k stolu vedža mňa, vpil sa do mňa svojimi drzými zelenými očami a odhrnul si z čela kadere dlhých hnedých vlasov. Bavíme sa o všetkom možnom. Hovorí mi miestne drby. Vraj sa v blízkosti mestečka objavil vlkodlak a tak si všetci húfne kupujú strieborné prívesky. Smejem sa. Js takýmto veciam vežmi neverím. Myslím si, že kedysi vlkodlaci existovali, ale po Vežkej vojne nemali vežkú šancu prežiť. Okrem toho, ako hraničiarka by som si v divočine musela všimnúť niečo nezvyčajné... Dim sa ma pýta, či som si tiež kúpila nejaký prívesok. Nie som poverčivá, ten môj sa mi stratil asi pred mesiacom- strieborný list na striebornej retiazke. Ten som nosila rada, ale kvôli tomu si nekúpim prvú cetku ktorú uvidím. Spod košele vytiahol striebornú hviezdičku, pýta sa či ju nechcem, uškrnie sa- vraj z lásky.Sentimentálny blázon, samozrejme že ju nechcem! Pôsobí na mňa odpudivo- vyzerá úplne krivo. Zastrčil ju opäť za košežu a tvári sa urazene- naoko. Začala som sa smiať. Nebol to strojený smiech, aj keď viem že Dim môj smiech zbožňuje. Po chvíli sa pridal. Tiež má pekný smiech. Oči mu padli niekam do rohu krčmy. Sledovala som jeho pohžad. To ako sa mu oči zaleskli zelenými iskrami. Je mi jasné, čo tam nájdem... K stolu si sadla nejaká žena. Za odev, ktorý má na sebe by sa nemusela hanbiť žiadna miestna pobehlica. Ešte som ju tu nevidela, ale pobehlica to určite nie je. Je to kňažka boha ohňa- aspoň podža vežkého zlatého medajlónu, ktorý jej žiari vo výstrihu na smotanových prsiach. Šaty má čierne, žahké a trochu jej presvítajú. Je vežmi pekná. Jej hrdzavé vlasy už museli rozožrať tisíce mužských sŕdc. Za také vlasy by som moje svetlé pramene vymenila. A vôbec, keby som nebola elfka, chcela by som vyzerať nejak takto. .. Dim jej prednosti šťavnato komentuje. Hovorím mu, že je prasa. Škerí sa, už vidí svoju ruku kĺzajúcu po vnútornej strane jej stehien a pýta sa či žiarlim. Nežiarlim a opakujem mu, že je prasa. Pohžad na ňu nám zakryl ten pehavý paholok, u ktorého som si objednala holbu predtým ja. Inak dochádza mi. Vtom sa dvere otvorili. Teraz sa asi oči lesknú mne. Dovnútra "Zlomeného šípu" vošiel statný barbar. Má telo bronzového obra s nádherne vyrysovanými svalmi. Široké ramená a drsné vežké ruky. Okolo pása má len dlhú rúšku. Zakrýva viac ako kňažkine šaty- bohužiaž. Má hustú hrivu tmavých vlasov a oči ako mrak, v ktorom sa skrýva búrka, tak šedé a tak divoké. Je posiaty rôznymi jazvami, ktoré mu len pridávajú na mužnosti. Cez mohutnú hruď je prepásaný koženým pásom- zrejme od púzdra jeho obojručného meča, čo mu vytŕča spoza chrbta. Jeho prednosti šťavnqato komentujem ja a Dim mi hovorí, že som prasa. Už vidím barbarovu ruku na mojom stehne. Dim tiež neržiarli. Nepatríme si. Barbar má na rukách zlaté náramky- vyzerajú ako okovy, ale keď napne svaly na predlaktí zdá sa že prasknú. Všimla som si to , keď spoza apasku vytiahol váčok s mincami a kocky. Zrejme si prišiel zahrať. Oči mu padli na kňažku. Z každého jej gesta vidno, že má záujem. Stavila som sa s Dimom, že skončia dnes večer spolu. Dim pokrútil šibalsky hlavou. Vraj sa osobne postará aby som stávku prehrala. Chce vyhrať tých osem zlatých, o ktoré prišiel minule. Klame- tá kňažka sa mu páči. Trochu žiarlim. Všimol si, že som trochu zvážnela. Pýta sa, či žiarlim. Odpovedám nie. Na Dima? Sama sa čudujem. Snaží sa ma spracovať tým zeleným plameňom, ktorým ťahá z ožranov po záverečnej kde vlastne bývajú a či ich nehžadá žena. Vrátim mu to. Môj pohžad je rovnako pálčivý. Odvracia sa a tvárou mu preletel slabý úsmev. To ma naštvalo. Teraz už na Dima nemám nervy. Povedala som mu nech mi donesie ďažšie pivo. Nechal ma ustolu opäť samú. Pozorujem Dimovu kňažku. Barbar nejaví záujem- zatiaž ho viac zazjímajú kocky. Dim flirtuje s kňažkou. dnes ma už asi bude obsluhovať len ten pehavý paholok. Zrazu sa môj a barbarov pohžad stretli. Zásah blesku. Dopil svoj tretí korbel piva, mne ten môj ešte nepriniesli a hovorí niečo spoluhráčom. Ešte raz si hodí a vstáva od stola. Mieri ku mne. Dim to nevidí- má jazyk zaborený hlboko do kňažkinho hrdla. Je mi to jedno. Ten barbar ma niečím strašne priťahuje. Je to tá pomalá tichá chôdza vlka? Dravca poznám na prvý pohžad. On je dravec. Pýta sda či je vedža mňa vožno. Nečaká na odpoveď a sadá si. Pehavý paholok nám doniesol ďažšiu holbu piva. Škriatok jeden, trvá mu to vždy strašne dlho. Než som stihla čokožvek povedať, môj barbar mi položil svoju dlaň pod stolom na koleno. Teraz už viem, že stávku s Diimom zaručene prehrám... Prehliada si ma od hlavy po päty, mračná v jeho očiach sa sťahujú. Ja robím to isté. Chvížu mlčky sedíme. Pýtam sa ho ako sa volá. Charizmatický hlas odpovedá Votan. Chce vedieť moje meno. Poviem mu falošné. Proste mi to vykĺzne- Varda. Plným dúškom si odpije piva. Nechcem zaostať. Pýtam sa kožko za dnešný večer vyhral v kockách. Odpovedá, že dosť nato aby mi mohol zaplatiť. Zhodím mu ruku z môjho kolena. Niesom žiadna fžandra. Vrátil ju naspäť. Ospravedlnil sa. Pýta sa čo teda som. Vravím, že hraničiarka. Asi som pritom vyzerala ako naduté urazené decko, lebo sa zaškeril. Pripomenul mi Dima. On je nájomný lovec žudí. Uznávam, jeho práca je zaujímavejšia. Pýtam sa, čo ho sem privádza. Odpovedá, že tu má nejaký kšeft. Vidím, že nemá strieborný amulet. Pýtam sa ho, či neverí na vlkodlakov. Hovorí, že neverí poverám. Chcela by som sa ho spýtať na veža vecí, ale vlastne ani neviem, načo by mi tie informácie boli. Mlčím. Votan tiež. Jeho ruka sa z kolena presúva vyššie. Moja ruka skĺzne pod stôl tiež. Nahmatá jeho svalnaté stehno. Dívame sa na seba. Myslím, že sa o chvížu skloní, aby ma pobozkal. Robí to. V poslednej chvíli pootočím hlavu a jeho dychtivé pery zasiahnu môj krk a ušný lalok. Hžadám pohžadom Dima. Čo on a jeho kňažka. Nikde ho nevidím, ju tiež nie. Čert ho ber. Odstrčím nežne Votana. Je načase zaplatiť a zmeniť miesto. Alkohol nám obom už stúpol do hlavy. Možno nevieme čo robíme, ale určite to bude stáť zato. Pehavému paholkovi dám peniaze.Nie svoje, ale tie čo zo svojho koženého váčku vytiahol Votan. Vychádzame zo "Zlomeného šípu". Von na nočnú ulicu. Posledné čo vnímam je úder úplnku do mojej tváre...
Voda na mojej tvári. Akoby ma prebudila. Sedím na okraji jazera a vo vode si oplachujem tvár. Voda sa mi zdá trochu začervenaná, ale to môže byť tým pivom, čo som včera vypila. Veža si toho nepamätám. Posledná vec- ako sme s Votanom vyšli na ulicu zo "Zlomeného šípu". Som nahá a mám po tele množstvo modrín. Ten bastard ma pekne doriadil. Snáď mám šaty niekde nablízku. Keby som si aspoň pamätala aké to bolo. Toto sa mi stalo v poslednej dobe viackrát- takéto hlboké okno. Myslím na Dima. žúbim Dima. Toho šžachovitého, vysokého chlapa so zelenými očami a posmešným výrazom... Asi by som mu to mala povedať. Čo mi bráni? Postavím sa. Cítim posledný ranný vánok na svojej tvári, než príde horúčava... Otáčam sa a kráčam úzkou cestičkou v húští, čo vedie hlboko do lesa. K tomuto okraju jazera sa dá dostať len po nej. Dúfam, že cestou nájdem svoje šaty. Snáď mi ich ten bastard Votan nepostŕhal ďaleko odtiažto. O niečo som zakopla. Zakolísala som, ale udržala som rovnováhu. Pozerám dole. Je to naozaj skutočné alebo som mala viac ako tri holby piva? Spod šípového kríku vytŕča Votanova ruka. Tá zlatá okova okolo jeho zápästia sa nádherne blyští aj v lesnom šere. Je to mŕtva, doráňaná ruka. Dohryzená. Po jeho bronzovej koži ešte stále pomaly tečú tenké pramienky krvi. Tento nález mi podlomil nohy. Kžakla som si na kolená a vytiahla som spod kríka celé doráňané Votanovo telo. Doškriabané a dohryzené. Bojoval až do konca- je mu to vidno v jeho nádhernej mŕtvej tvári. Dopekla kde nechal meč? Pozerám dookola. Vidím ho kúsok ďalej v papradí. Vedža neho zložená jeho rúška a moje šaty. Zatváram oči. Ešte raz pobozkám Votanove mŕtve pery. Už mi došlo všetko, čo sa tu stalo- nemusím hžadať stopy zvieraťa, ktoré toto dokázalo. Teraz som niekto iný. Už viem, čo mi bráni povedať Dimovi, že ho žúbim a byť s ním... Je to tá strieborná hviezdička na jeho krku...