Nokturno.net / tvorba / diskuze

namiešame si coctail z nenaplnených sľubov a pridáme za špičku noža surrealizmu reality. Bláznovstvo "myších ocásků", nezmyselnosť rozštiepených vlasových končekov a odstrihnutých nechtov. Pijeme vychladené za zvuku mesačnej sonáty na počesť samovrahov. Cink, veľký prípitok byť musí, neodmysliteľná súčasť. Lyžička sa bezútešne cinká o pohár, sama od seba. Vstávam od stola, rozhliadnem sa do mŕtveho ticha, usmejem, nadýchnem a začnem sa smiať z plných pľúc.
Aké nečakané. Výsmech realite, ulietame si do iných stavov vedomia. Psychopatické objatia so snami, knihami plných múdrostí, skáčeme šipku do vesmíru poznania a nepoznania. Roztrepeme si hlavu o dno plytkosti všetkého okolo nás, pozbierame kvapky krvi zo zeme a s plačom sa rozbehneme za najbližším dospelákom, aby nás potešil, že sme neschopní.

Po skončení prológu, hlavného deja a záveru, ukončím preslov len námatkovo načarbaným epitafom v myšlienkach poletujúcich okolo.

Buďme kým sme, kým ešte nie sme niekym iným...