Nokturno.net / tvorba / diskuze

Sladká všehochuť trpkosti Tvojich slov. Vyznanie lásky na ráno, myšlienka a úsmev na obed, žlč namiesto slov na večeru. Medový motúz sľubov, na konci dýka. V prameni bosými nohami sa snažím zabudnúť na to, koľkokrát som sa už snažila zabudnúť. Češem si vlasy, pozerám do zrkadla, vždy ja a vždy niekto iný. Z končeka prstu kvapka krvi dopadne na dlážku, odkiaľ nemo pozerá do nenávratna.

Zatratená, stratená. Nikdy neopustená, ale vždy sama.
Objatia a výkriky do tmy, násilie na krehkej duši toľkokrát predtým a toľkokrát potom. Kúsanie do vankúša, šepot slov, kt s cinkotom dopadajú ako kvapky do pohára naivnosti, brána sa otvára.
Penetrácia snov nemá hraníc a Ty sa len pozeráš na rúcajúce sa hrady z oblakov a piesku. Zrnká sa ako malé pirane sypú do otvorených očí. Nie,neplačem, to ten piesok...

Mŕtvola nádeje leží zneužitá na okraji diaľnice do pekla ako prvá ľahká žena. Havrany tupo zírajú na hnijúcu krásu a po čase odletia...hladné. Dobre si zaplatil.

Hlasno dýchajúc mačkám posledné omrvinky toho, čo som kedysi myslela, že môže byť. Chytiť si hlavu do rúk a kričať ešte hlasnejšie, aby som prehlušila aj tie posledné ... jediné myšlienky - to mi nikdy nešlo.
Vytrhnuté stránky zo spomienok odvial vietor a mapu, kam ísť, zožrala nenásytnosť masochistického smiechu. Milovať Ťa je ako skákať do bazéna s vypustenou vodou. Cez vlastnú krv už ani nevidím zbytočnosť toho celého. A vždy je to len moje rozhodnutie.

Ostrihať vlasy, nalepiť na ruky a pomaly sa pozerať ako tečie rieka, do ďaleka. Vždy tiekla a vždy bude.A po čase zase raz odplaví aj to ďalsie mŕtve telo do zabudnutia.


Nie, neplačem. To ten piesok...