Nokturno.net / tvorba / diskuze

Slnko so predieralo ponad kopce. Svojimi lúčmi osvetlilo tmavomodré neobyčajné jazero, v ktorom sa začal prebúdzať život. To jazero nebolo neobyčajné kvôli svôjmu tvaru, alebo tým, že by držalo nejaký nepodstatný rekord v nejakej nepodstatnej knihe zemepisu. Bolo neobyčajné svojim vnútrom. Tým, čo skrývalo.

Na dne jazera v kalnej vode medzi chaluhami sa práve potulovala malá modrá rybka. Cítila sa tu v bezpečí pred okolitým svetom. Veď čo už zmôže taká maličká rybička? Zabezpečiť si potravu a nezomrieť! To bolo hlavne krédo, ktorého sa držali rybky ako ona. Nenávidela samu seba. To ako vyzerala, aká bola maličká, bezvýznamná a slabučká. Odsúdená cely život sa ukrývať a strachovať o svoj život.
Ako slnečné lúče prenikali hlbšie do jazera, nastavala chvíľža pre ňu. Bola hladná a potrebovala si zohnať potravu. Najlepšie riasy a dafnie boli vždy pri šikmom útese na juhu jazera. No cesta k nim bola nebezpečná. Všade na okolí boli dravce a veci, ktoré hmýrili vodu. Cesta k útesu viedla väčšinou cez otvorené priestranstvo. Ísť za lepšou potravou niekedy znamenalo podstúpiť 100× väčšie riziko.
Stojí to za to?
Vody boli momentálne pokojné a pokušenie obrovské. Niira si zvolila najkratšiu možnú cestu. Jazero bolo veľžmi dlhé, no malo malú šírku a jedinými úkrytmi boli maličké jaskyne po okrajoch alebo chaluhy na dne jazera, ktorých ale nebolo veľža. U toho útesu nebola už niekoľžko týždňov.
Čím bližšie k nemu bola, tým viac ju to naplňovalo zadosťučinením, že keď chce, tak dokáže všetko a nikto ju nebude obmedzovať. Jazero patrí všetkým a každý si v ňom môže plávať slobodne a nikto to nemôže zmeniť. Môže.
Z veľžkých starých rias sa vynorila dravá ryba a namierila si to práve na Niiru. Čas sa zastavil. Ostala nehybne sa vznášať vo vode. Prizerala sa do očí istej záhube, nechápajúc čo sa deje. V poslednej chvíli pozbierala zvyšné sily a uhla sa výpadu útočiacej ryby.
Rýchlo preč!
Niira začala plávať, čo jej plutvy stačili. Pomedzi riasy, kamene a skaly, len aby sa jej striasla. V tom zbadala vec, ktorá hmýri vodu.
„To bude môj koniec. Nemám kam ísť.“
Plávala ďalej smerom k tej čudnej veci. Nemala na výber.
„Snáď sa mi podarí prekĺznuť. A napokon, veď všetky ryby sa toho boja.“
Približovala sa čoraz bližšie. Snažila sa plávať najrýchlejšie ako vedela. Smrť bola hneď za ňou. Nesmie prestať!
V tom okolo nej prefrčala sieť. Dravá ryba sa do nej zamotala. Z lovca sa stala korisť. Hádzala so sebou celou silou, aby zovretie povolilo, ale čím ďalej, tým bola viac zaklieštená. Niira sa začudovane prizerala. Čo sa deje? Nechápala tomu. Už sa chcela otočiť a odplávať do bezpečia, keď sa znenazdania vynorila druhá sieť a ona v nej uviazla. Odovzdane sa nechala unášať sieťou spolu s ďalšími chytenými rybami. Už nemala síl bojovať. Nie proti tomuto.

„Dnes bude dobrý úlovok“, povedal Jack.
„Konečne“, prikývol druhý rybár.
„Hovoril som ti, že tu vždy boli ryby a aj vždy budú.“
Spoločne vyťahovali siete plne rýb. V člne už mali niekoľžko plných vedier. S dnešným úlovkom mohli byť fakt spokojní. Rybárčenie bolo ich jedinou obživou. Hladina jazera sa začala mierne kolísať. Čln sa začal kývať zo strany na stranu. Chlapi tomu nevenovali pozornosť. Jack začul slabý piskot. Otočil sa. Veľžká plutva ho zrazila z lode. Nemohol sa nadýchnuť. Zamotal sa do siete. Neďaleko od seba uvidel svojho kamaráta. Bezvládne klesal ku dnu aj s rozbitou loďou. Snažil sa nahmatať svoj vreckový nožík. Nemohol ho nájsť. Pri páde mu vypadol. Proti svojej vôli sa vnáral za svojim priateľžom. Tak veľžmi sa chcel nadýchnuť. Ale nemohol. Sieť nie a nie povoliť. Prestával vnímať…

Druhá sieť sa roztrhla. Ryby z nej sa rozpŕchli na všetky strany. Vedľža siete plávala obrovská ryba. Vlastne to ani nebola ryba. Niira to nevedela identifikovať. Tá čudná ryba priplávala k nej.
„Si v poriadku?“
„Áno, len som v šoku“, odpovedala Niira. „Ďakujem za záchranu.“
„Som rada.“

„Sa máš. To, čo si spravila bolo úžasne. Ja by som chcela byť tiež takou veľžkou a nemusela by som sa už pred nikým a ničím skrývať.“
„Nie je za čo. Myslíš si, že to je všetko?“
„A nie je? Ak si človek môže sám určovať pravidla. Nemusí sa báť o svoj život a môže si žiť život ako on chce“, jasala rybka.
„Ja si nemôžem určovať pravidla. To by si nepochopila.“
Rybka na ňu nechápavo pozerala.
„Nemôžem si žiť život tak ako ho ja chcem. Nemôžem si ho riadiť. Ja nemám život.“
Niira nechápala, čo to má znamenať.
„Život si treba ceniť. Každý život. Samotná existencia. Závidím ti. Je 100× lepšie byť malou rybičkou, ktorá si pekne žije svoj život, ako neexistovať! Byť výplodom fantázie, ktorý udržiavajú nažive legendy.“
Rybka bola ako skamenená. Už vôbec nechápala o čom jej rozprávala.
„Ver, že by si nechcela byť ako ja.“ V tom sa začala strácať. Rozplývať. Niira na ňu s úžasom pozerala. Úplne sa vytratila.

Niira ostala sama. Pokračovala vo svojej ceste jazerom, ktoré okolitý svet nazýval Loch Ness. Premýšľžala…