Nokturno.net / tvorba / dílko

Otvorím okno a čo ucítim ?
ach, nie ! - čerstvý vzduch ma dusí.

Koľká malomeštiackosť,
koľká irónia v tom pohľade.
Nevidím viac rozmer tejto krajiny,
hnusí sa mi zápach ľudskosti,
tento pohľad mi dáva nový zor,
zor ku brehu na ktorom si ty - skutočný život .

Neviem doplávať, o pomoc sa neprosím,
ťahajú ma ku dnu, do špiny a lží,
do bulváru, kde je tento svet tak spomínaný.
ha ha -

len výsmech paralérny pravde
no, tá pravda nie je v mojom mene.

Podpálte mi všetky mosty !
výzvou vás žiadam,
uduste ma v topiacich vodách !
nech sotva lapám po dychu,
v predsudkovom okolí ako závan hnoja.
Živíte sa vlastnými výkalmi,
živíte sa pravdou ktorá klame
a klamstvá sú zrejme viac než všetko existujúce ?

Dieťa nalistuje šlabikár,
písmená sú dané na papieri,
možno viac poznania získa z abecedy,
než vy v tomto smere !
Ako atrament pohlcujúci papier,
rozmazať vás vlastnými slzami.
Keby pomsta bola sladšia ako med,
zamiešala by som si vás do čaju,
prichutila teín kockami cukru.

Z tej vašej úžasnej satyri zostane navždy váš ideál.
Lenže tento svet je samé „ale“
a v pomste nieje reálny život.

Zamlčím svoj vesmír,
k hviezdam budem prihliadať sama,
ako nejedna z prvých a nie prvá z posledných.