Nokturno.net / tvorba / diskuze

Stojím a prizerám sa zániku,
večného, od ktorého niet úniku.

Prechádzam sa sám troskami starých miest,
Kedysi to tu žilo, ľžudia sa prechádzali,
prechádzali, rozprávali a smiali
Spomínam na dobu, odkiaľž viedlo mnoho ciest
Dôvera. Láska. Priateľžstvo. Mier.
To všetko zvládneme, tak nám len ver.

A  potom je tu ten zlovestný muž.
„Víťazstvo je naše! Bojujte! Už!“

A  všetko sa z  ničoho nič rúca…
Steny našich otcov, kamene skladané
stareckou rukou, potom a bázňou,
stojíme pred Bohom a jeho kázňou.

Sme mŕtvi a naši duchovia hýbu sa mestom,
ulice napĺňa smrť svojím vreskom.
Púšť je jediné čo po nás zostalo, púšť a skaza,
chceme sa vrátiť, no vrátiť nedá sa.

Pár ťažkých oceľžových káblov trčí z  mostov,
trčia von sťa cievy z  odtrhnutej končatiny,
z  lietadiel zostalo pár dolámaných chvostov,
tento svet odišiel a už nebude iný.

Už zomrelo všetko navôkol.
Svet je pustý a prázdny,

A  smrť nemá pochopenie,
Zabíja, kosí, miesi ľžudské cesto
Núti duše odísť na miesto,
kde už nesídli utrpenie.

Teraz sa len vyškiera, smeje, zazerá nemo,
ako nádej zomrela – posledná – čím obhájila svoje meno.