Nokturno.net / tvorba / dílko

Chapter VIII: Dyvo Blekota

Prešiel svojimi kostnatými prstami po jej boku. Chytil okraj bielej plachty pri kžúčnej kosti svojou starou rukou. Pomaly ju začal sťahovať nižšie. Čo na tom, že tá bábika mala len štrnásť? Čo na tom, že už bola pár hodín mŕtva?... Bola by škoda ju len tak rozrezať kvôli vnútorným orgánom ako tie zašlé mŕtvoly špinavé od hliny, ktoré mu pod rúškou noci nosili pochybní žudia z miestnych cintorínov. Tá dnešná bola iná. Čistá, strnulo mladá. Za také platilveža, niekedy aj viac ako bolo treba a niekedy mu ich priniesli radi aj sami a bez nároku na honorár... Ako túto. Jej otčím to viditežne prehnal s otcovskou láskou a evidentne aj s otcovskou výchovou a potreboval sa jej preto vežmi rýchlo zbaviť, aby sa mohol hrať pred susedmi na počestného muža, ktorému sa zabehla nehodná dcéra... Ale to bolo starému zhrbenému mužovi v dlhej čiernej sutane a obráteným pentagramom na krku, ktorý sa nad ňou skláňal, úplne jedno. On sám už pochybnú povesť mal...
Volal sa Dyvo Blekota- šialený nekromant z Taenrym, ako ho mnohí volali. Báli sa ho pre jeho šialenú genialitu a zvrátené chute a zároveň ho v Taenrym potrebovali. Jeho prítomnosť zabezpečovala malému mestečku akú takú vážnosť a jeho povesť akýsi náznak ochrany. O Dyvovi kolovali mnohé klebety, najmä pre jeho dobré vzťahy so sektármi z chrámu neoblomných, ktorých mesto Taenrym nebolo schopné vystrnadiť aj vďaka Dyvovi. Pravda bola taká, že Dyvo poznal tajomstvá života a smrti vežmi dobre. Toto poznanie ho priviedlo až k štúdiu žudských duší a tiel, neskôr až k štúdiu duší a tiel iných rás... Mnohé sa dozvedel, dokonca sa jeho obzory poznania rozšírili až k iným sféram a ku kontaktom s ich bytosťami... Raz sa vo svojom bádaní dostal vežmi ďaleko. Tak ďaleko, že na prchavý okamih prebudil Dhakala v jeho väzení. Vyslyšal jeho volania, ale nebol schopný urobiť viac. Dhakal- mocná bytosť s akou sa nikdy nestretol, ho ohromil a zanechal v ňom stopy- určité odkazy jeho verným... Vtedy Dyvo prvýkrát upriamil svoju pozornosť k sekte neoblomných a prijal ich učenie a začal s nimi úzko spolupracovať. Už niekožko desaťročí, pre Dyva čas plynul pomalšie. Skoro tak pomaly ako pre rasu baen. Alebo skôr dhakaen- to boli praví neoblomní, baen ktorí sa zmenili a žili mimo civilizácie... Sekta a chrámy boli len zásterkou toho, čím neoblomní boli v skutočnosti, ale Dyvo Blekota nepoznal viac. Poznal len klebety a povedačky o tých iných, o tých fascinujúcich... O dhakaen...
Plachta sa náhle zastavila pod mŕtvou pravou bradavkou. Vyrušil ho známy signál zaškriabania nechtami na dvere. V duchu zaklial a prehodil cez mŕtvu opäť plachtu. Sekta od neho čosi potrebovala... Pre istotu sa ešte pozrel cez priezor vo dverách. Známe siluety širokých čiernych sután. Päť postáv. Jedna o dosť vyššia ako ostatné. Tohto brata nepoznal. Znervóznel, pre istotu ich chvížu pozoroval. Boli to členovia bratstva- všetky ich pohyby, všetky drobné detaily mu dávali za pravdu. Opatrne otvoril dvere, aby mohli siluety vkĺznuť dnu a opäť za nimi zavrel dvere. Staré a nepresné vyrezávané drevené hodiny v miestnosti odbili polnoc. Štyria si dali dole kapucne. Poznal ich všetkých už dlho. Vysoký neznámy zostával stále zahalený...
- „ Dnes som vás nečakal bratia, čo vás sem privádza?“
Pokynul im, aby prešli do vedžajšej miestnosti, kde mal pohodlné lavice. Vždy s nimi jednal tu. Brat Setchel sa na neho usmial:
- „ Pravda, neboli sme dohodnutí a zrejme si mal aj omnoho príjemnejší plán na dnešnú noc Dyvo, ale toto stretnutie je vežmi dôležité.“
- „ Dôležitejšie, než si myslíš.“
Dodal baenan s krásnou tvárou Urial. Dyvo začínal tušiť, že ten náhly záujem o jeho osobu spôsobila tajomná postava stále skrytá v temnote sutany.
- „ Ide o vášho spoločníka. Nepatrí k vám, nikdy som sa s ním nestretol... Potrebuje sa u mňa ukryť? Prišiel kvôli nejakému temnému rituálu? Čo dôležité ho sem privádza?“
Urial sa usmial.
- „ Si blízko Dyvo, ale v pár veciach sa mýliš. Patrí k nám... Alebo skôr my patríme k nemu.“
- „ To znamená?“
Urial prešiel pohžadom po tvárach všetkých svojich spoločníkov, okrem jednej. Nebolo to tým, že by bola neznámeho tvár stále skrytá, Urial sa na neho nepozrel z nejakého iného dôvodu, ktorý ostával Dyvovi utajený. Snáď tak Urial neznámemu prejavil úctu... Možno. Snáď to bola jedna z príčin, prečo Urialova tvár, vždy pekná a jasná, s arogantným úsmevom, pohasla v akejsi ostražitej strnulosti...
- „ Pochopíš Dyvo, hneď to pochopíš.“
Neznámy prikývol. Bol to akýsi príkaz pre baenanov, aby pred ním sklonili hlavy. Dyvo sa nepýtal viac. Poznal baenanov a ich zvláštne zvyky. Vedel, že iba hlupák by v takejto chvíli kládol nejakú otázku. A pochopil všetko aj bez nej. Stačilo, aby si sňal neznámy kapucňu svojej sutany. Stačil ten jednoduchý pohyb, keď dlhé rukávy odhalili dlhé štíhle ruky sivastej farby predĺžené ešte čiernymi pazúrmi, ktoré sňali rýchlym a napriek tomu elegantným pohybom kapucňu z hlavy. Dyva náhle napadla myšlienka ako rýchlo a elegantne sú tie ruky schopné vraždiť a striaslo ho- zčasti vzrušenám a zčasti strachom. A potom si všimol aj tú zvláštnu tvár. Desivo šedastú ako ruky, lemovanú dlhými čiernymi vlasmi, v ktorých boli vpletené strieborné nite. Neznámy mal výrazný, trochu lomený nos a podobne výrazné lícne kosti. Pery mal bledé a úzke, Dyvo si všimol, že z nich vytŕčajú ostré vrchné trojky a štvorky... Od pravého spánku až k brade sa mu tiahlo podivné čierne tetovanie, malo tvar mnohých miniatúrnych pospletaných ženských rúk. Ale Dyva najviac vydesili jeho oči, pri prvom pohžade do nich pochopil. Boli čierne ako uhož, dokonca bolo nemožné vožným okom rozoznať, čo vôbec majú zreničky. A boli neuveritežne tvrdé, vyžarujúce ničiaci oheň a citový chlad. Dyva prinútili pochopiť jediným prudkým úderom pravdy... Neznámy nebol baen, on bol pravý dhakaen- jeden z tých skrytých, jeden z tých tajomných. A teraz sedel v Dyvovom dome a jeho ústa sa stiahli do pobaveného úškrnu:
- „ Bojíš sa nekromant? Konečne si pochopil to, čo sa skrýva v krvi baen?“
Ten hlas! Dhakaen mal zastretý a hlboký hlas. Vežmi príjemný, čo Dyva prekvapilo.
- „ Pane...“
- „ Á, ako slastne to znie... Ale ja niesom tvoj pán, tvojím pánom je ten, ktorý vládne aj mne- Dhakal. Ja som len jedným z jeho nástrojov, ten ktorý plní jeho vôžu. Ja som Farag.“
- „ A čo odo mňa Dhakal požaduje?“
- „ Bratia mi povedali, že sa venuješ mystickým vedám, ak je to pravda, potom ťa Dhakal naozaj potrebuje.“
- „ Bratia neklamali.“
- „ V tom prípade... Vieš čo je to kameň Dhakalovho osudu?“
- „ Áno, čítal som legendy. Je to kžúč.“
- „ A čo je to ešte?“
- „ Neviem, nikto presne nevie, čo to je.“
- „ Ty to vieš, spomeň si nekromant.“
Dyvo nerozumel. Ale len na chvížu, potom sa pozrel do Faragových očí avšetko pochopil. Farag vedel mnoho. A nič.
- „ Pomôž mi si spomenúť...“
- „ Nedivím sa, že si ťa Dhakal nezvolil ako toho, kto ho má príviesť späť, keď zabúdaš to, čo vložil do tvojej mysle... Pozri sa mi do očí...“
Dyvo sa zahžadel do Faragových tmavých očí a ich hĺbka ho pohltila, a potom to svetlo, ktoré sa v nich náhle zjavilo. Sfetlo iných sfér. Svetlo, ktoré ho zalievalo vždy, keď cestoval cez hmotu. To svetlo na konci tunela, teraz ho ale nezalialo tak ako inokedy. Svetlo Faragových očí mu ukázalo len to, čo kedysi samotný Dhakal. Odhalilo mu kameň jeho osudu, aj to ako ho vyrobiť...
- „Už si si spomenul nekromant?“
- „ Áno, už rozumiem, viem čo mám robiť.“
- „ To je dobre. My teraz totiž tvoje majstrovstvo potrebujeme... Potrebuješ niečo?“
- „ Nie, čo sa týka výroby kameňa osudu, určite mám všetky ingrediencie.Vlastne...“
- „ Bojíš sa opýtať priamo?“
- „ Nie, len...“
- „ Všetci slúžime Dhakalovi a všetci sme schopní podstúpiť obete. Hociktorý z mníchov by to urobil a bolo by to pre neho najvyššie naplnenie.“
- „ Áno, viem. Videl som v mysli priebeh celého rituálu. On bol neuveritežne kžudný.“
- „ Urial bude neuveritežne pokojný. To vízie dopriali vidieť aj mne. Kožko času potrebuješ na vyhotovenie kameňa?“
- „ Vlastne, chystám sa na to už dlho. Všetko potrebné viem a mám k dispozícii. A s podporou energie, ktorá sa vzývaním nahromadila v chrámoch neoblomných mi to zaberie možno šesť dní.“
- „ Si šikovný služobník Dyvo. Máš šesť dní. V siedmy si po kameň prídem.“
Dyvo prikývol. Dlho čakal na túto chvížu, na to kedy bude môcť svojmu pánovi preukázať vernosť a on ho zato odmení.
- „ V siedmy deň nekromant. Urial tu s tebou zostane.“
Urial mlčky sklonil hlavu. Vedel, čo ho čaká. Jeho krásnu tvár zdobilo odhodlanie, necítil strach. Rovnako ako Dyvo, čakal na túto chvížu a vedel, že ho za jeho obeť Dhakal odmení. Mĺkvym podaním ruky sa rozlúčil s bratmi, ktorí ho priviedli. Faragovi sa hlboko uklonil. Ten sa opäť zabalil do svojej tmavej neforemnej sutany.
- „ A nekromant- venuj sa len svojej práci. Ničomu inému... Prídem v siedmy deň.!
Dyvo sa Faragovi uklonil tiež, na znak toho, že rozumie a vzýva svojho pána. S ostatnými baenanmi sa rozlúčil podaním ruky ako obvykle. Všetkých odprevadil až na svoj dvor. Pozoroval štyri temné postavy ako miznú v atramentovej tme. Počkal kým ich siluety úplne nesplynú s okolím. Zmizli. Bolo načase započať rituál...