Nokturno.net / tvorba / dílko

Aedram rýchlo kráčala nočným mestom. Zúrila. Len nájsť najbližšiu krčmu a dať si poriadny korbel piva. A  nadránom sa vrátiť na loď a celé doobedie ignorovať tých dvoch pokrytcov. Forsetti jej aj tak povie čo sa stalo. Ale cítila sa ponížená- nechať ju a Zarga na lodi, pokým oni… Vedela, že už prehľžadávajú Dyvov dom. A  ona? Nemohla ísť, vraj mágovia stačia dvaja, potrebujú skôr bojovníkov. A  kňaz? Mal by sa za nich dobre pomodliť….

Kňaz. Učenec. Zarg. Znalec jazyka… Že ju to nenapadlo skôr. Otočila sa a pritiahla si plášť tesnejšie k  telu. Dnešnú noc naozaj strávi radšej v  prístave, so zvitkami ukrytými v  dutej časti Karnechovej palice. Pôvodne si ju nechcela brať- v  jej malých rukách pôsobila nemotorne, ale kam inam by skryla to, čo potrebovala…


Okolie Dyvovho sídla bolo pokojné. Príliš pokojné. Aspoň z  hlavnej strany. Netušili čo ich čaká vo vnútri domu a v  tušenej záhrade. Nekromant musel mať určite aj iný vchod, aby sa mohol nocou zakrádať tajne. A  taký paranoidný blázon ako Dyvo mohol mať tajných vchodov kľžudne aj viac. Nys sa zadívala na dvere a natiahla k  nim otvorenú dlaň. Po chvíľžke ruku spustila.

• " Necítim tam nikoho."
  
• " Mám to skúsiť ja? "
  
• " Nie Lug, radšej otvor zámok."
  

Lug priložil na masívne drevené dvere brušká prstov a zašeptal zaklínadlo. Sústredil sa, keď bolo treba, vedel svoju myseľž zacieliť a použiť neprekonateľžne. A  dvere boli chabá prekážka… Zámok sa rozpadol na prach. Drobné zrnká v  mesačnom svite.

Törsten sa zatváril užasnuto, nikdy nevidel taký čistý prejav mágie, aký mu práve predviedol Lug- Eledar. Ktovie koľžko toho ešte uvidí? Tak radšej zavrel ústa a snažil sa zízať čo najmenej. Amazonka si odpľžula, o  mágoch si myslela svoje. Mala pravdu- Forsetti jej počínanie s  chuťou napodobnil.

Eledar strčil do dverí. Ticho sa otvorili. Nys opäť natiahla ruku a dlaňou prehmatávala tmu v  dome. Zachvela sa.

• " Niekto tam je."
  

Forsetti mlčal, vedel že to nie je Dyvo Blekota.

• " Bojovníci by mali ísť prví a jeden by nám mal kryť chrbát."
  

Zadívala sa na Akašu, ktorá neochotne vycerila zuby. Ale nechcela, abyostal vzadu Forsetti a Törsten im kryť chrbát nemohol, nemal dosť skúseností…

• " Budem vás kryť."
  

Forsetti jej to urobil naschvál, hoci chcel byť čo najbližšie smrti. Ale mať na dosah Eledarov chrbát bolo rovnocenné lákadlo. Nys sa zhlboka nadýchla, ale nepovedala nič.

• " V  poriadku, ja a Nys vás budeme istiť mágiou."
  

Eledar sa tiež zahľžadel do tmy a sústredil sa. Áno, niekto tam naozaj bol. A  nebol sám.

Amazonka mala svoj oštep a Törsten potichu vytiahol svoj meč. Náhodných zvedavcov sa báť nemuseli. Málokto sa odvážil zakrádať za nekromantom v  hlbokej noci a tí, čo ho v  takom nezvyklom čase vyhľžadávali, sami potrebovali zostať v  utajení.

Pomaly vstúpili- tma a ticho. A  zápach nevetranej izby a ešte čohosi, čo malo ešte zostať nezodpovedané. Eledar pokročil dopredu a dovolil si miestnosť osvetliť malou guličkou svetla vyrobenou z  jeho energie a posilovanej jeho vôľžou. Všetci na pár sekúnd vzhliadli svoje tváre a rozhádzanú predsieň. A  nič iné, čo by stálo za povšimnutie, až na masívne dvere, ktoré boli poškriabané. Boli v  nich vyryté runy oslabujúce silu dverí. Žeby sa Dyvo bránil? Akaša podišla k  dverám a položila ruku na kľžučku. V  tom momente sa Eledar rozhodol, že svetlo už nebudú potrebovať. Svetelná gulička sa rozprskla , biele kvapky energie zhasli skôr ako stihli dopadnúť na zem a zvýraznili napätie v  miestnosti. Tieto dvere boli otvorené. Akaša pomaly mačkala kľžučku a dvere odhalovali chodbu. Po pravej strane boli ďalšie otvorené dvere do miestnosti, z  ktorej vychádzalo svetlo. A  hlasy…

• " Aj tak si myslím, že si ten skostnetelý bastard zaslúžil viac bolesti Setchel!"
  
• " Nemyslím brat Astam…"
  
• " Za to, že zneužil mŕtveho baen? On – samozvaný, ktorý mal len naučené poznanie… Naopak Urial…"
  
• " Mierni sa brat Astam. Za Uriala sme získali kameň Dhakalovho osudu…"
  
• " Ty vieš, že schvaľžujem obetovanie Uriala brat Setchel, ale toto si dovoliť nemal. A  bol potrestaný veľžmi milosrdne. Smradľžavý sodomit!"
  

Počuli ako sa Setchel uchechtol. Áno, v  celom dome sa šíril hnilobný zápach. Mŕtvolný… Smradľžavý zvrátený nekromant.

• " Áno Astam, tie mŕtvoly nám tu nechal dosť dlho…"
  
• " A  to sa Farag tváril, že ho Dyvova smrť prekvapila…"
  
• " Možno preto, že Farag ho nezabil. Keď sme prišli, miestnosť bola uzavretá zvnútra a Farag sa s  odomkýňacím zaklínadlom trochu potrápil- tie dvere nezabezpečil on."
  
• " A  kto teda Dyva zabil?"
  
• " Plameň, ktorý zapáli svet. "
  

  Ostalo ticho. Akaša zovrela oštep pevnejšie, ale Eledar ju gestom zastavil. Áno, bola by vhodná chvíľža na prekvapivý útok, ale informácie mali väčšiu cenu.
  

  Počuli ako Astam po chvíli vydýchol prekvapením, tak ako konečne pochopil význam tých slov.
  

• " Presne tak brat Astam, vieš si predstaviť desivejšiu smrť, ako keď si pre teba príde niekto cez dvere, ktoré sa ti zdali byť nedobytné a ty s  ním nemôžeš bojovať?"
  
• " Ale ak to bol naozaj on, prečo sa potom spojil s  Faragom a poslal nás to tu zničiť? Stopy mohol zahladiť aj sám… Je to predsa Plameň, ktorý zapáli svet!"
  
• " Bol tu v  astrálnej podobe."
  

Opäť odmlka. Eledar a Nys sa teraz úplne sústredili na hovor. Stáli bez pohybu- Forsetti si tú strnulosť všimol… Astrálna podoba. Bolo neuveriteľžne ťažké ju na seba vziať. Tí najskúsenejší mágovia v  nej vedeli prekonávať veľžké vzdialenosti. A  tí najväčší sa vedeli dotknúť reálnych vecí… Ale žeby existoval niekto, kto by v  tej podobe dokázal zabíjať… Nemožné, ani medzi Mágmi ríše dobra niekto taký nebol…

• " Ale dosť o  tom brat Astam, toto sú veci, ktoré ti neprislúchajú vedieť. Viac sa o  tom nebavme."
  

  Brat Astam by sa rád opýtal ešte na mnoho iných vecí, ale uvedomoval si, že Setchel už teraz povedal príliš mnoho…
  

• " Skončil si už svoju prácu Astam?"
  
• " Áno, všetko čo malo byť zničené, zmenilo sa na popol."
  
• " Potom by sme sa mali pripojiť k  Faragovi, čaká nás v  záhrade- zrejme zničil už všetky stopy po nekromantovi."
  

  Vtedy Eledar konečne povolil Akaši a Törstenovi, aby uvoľžnili napätie, ktoré v  nicj počas bezmocného čakania vzrástlo… Nys zostala strnulá- zdalo sa, že niečo našla alebo niekoho… Ale to už Akaša a Törsten vbehli do miestnosti a za nimi sa hnal Eledar. Forsetti si ani nevšimol, kde vzal Eledar tú dlhú dýku. Sám nevedel, či má bežať za nimi alebo pre prípad nebezpečenstva ochrániť Nys. Zostal pri Nys- konieckoncov, mal im kryť chrbát, nie hnať sa dopredu a ona bola tak zvláštne strnulá. Nerozumel…
  

  A  potom začul výkriky. Prekvapenie hralo pre nich. Nys sa prebrala, zmätene sa zadívala na Forsettiho. Predpokladala, že ostane sama, sama v  tme, ale on tam bol. Ale v  jej očiach nebolo nič také ako vďaka. Bola tam nenávisť… Zachvel sa a rozbehol sa radšej za zvukom boja.
  

  Astam už bol mŕtvy- hrdlo mal prebodnuté. Zrejme nenarobil Akaši väčšie problémy, zato Setchel sa ešte bránil, bol to celkom zdatný šermiar, ale Törsten bol Thurisar. Po otcovi. Tam kde Setchel uplatňoval techniku, on dával do úderov prudkosť a silu. Forsetti nechcel zasahovať, nie ako bojovník- tým by hrdého mladíka len potupil, bol to jeho boj. Skôr bol prekvapený, prečo to Eledar už dávno neukončil. Stačilo by jedno menšie kúzlo nato, aby vyviedol baenana z  rovnováhy. Rozhliadol sa po miestnosti. Veľžký biely mág kľžačal na štyroch ako pes a dlaňou skúmal zbytky ešte teplého popola na zemi. Snažil sa ich aspoň trochu obnoviť. Forsettimu z  neho prišlo zle. Typický z  Mágov ríše dobra. Venoval svoju pozornosť opäť súboju. Törsten si viedol dobre. Odrazil rýchly útok na krk a piruetou sa dostal do dobrej pozície. Z  otočky ťal a Setchelova hlava odletela niekam do rohu miestnosti. Šikovný chlapec- syn svojho otca. Aslag by bol pyšný. Niečo však prerušilo Törstenovu radosť z  toho, že vôbec prežil a Forsettiho radosť z  toho istého.
  

  Výkrik. Zmučený ženský výkrik, ktorému sa nedalo zabrániť. Vychádzal zo záhrady.
  

  Eledar zdvihol hlavu od popola a vztiahol dlaň oproti tme v  otvorených dverách. Forsetti vedel aj bez toho, čo sa stalo. Akaša. Ako ju mohli nechať prehľžadávať záhradu samotnú. Vybehol von do záhrady. Tma a ticho. Už nekričala. Zlé znamenie. Zanedbaná záhrada sa kúpala v  mesačnom svetle. Boli tam dva chodníky. Vybral sa tým, čo viedol k  tušenému jazierku… Forsetti jednoducho vedel, že tam bude. Svojimi ostrými zmyslami cítil jeho vlhkosť, cítil vodu. Bolo tam, ale teraz ho vôbec nezaujímalo. Pretkol ho pach smrti všade navôkol. Čerstvý pach krvi…
  

  A  potom konečne aj uvidel. Ležala na zemi a jej kožený odev , rozrezaný na kúsky, sa povaľžoval okolo. Nohy mala roztiahnuté- ale túto myšlienku Forsetti rýchlo zavrhol. Ten kto to urobil musel počuť hluk v  dome, niečo hľžadal, zrejme nebol hlupák, aby sa takto zdržoval. Hoci… Forsettiho zamrazilo, keď si to všimol. Bol to naozaj zvrátený žart. Nechutný. Ten bastard! Jazva po Akašinom pravom prsníku žiarila v  striebristom svetle noci. Namiesto ľžavého mala obrovskú ranu, druhý prsník chýbal. Bol pohodený kúsok od tela. Podrezal jej ten netvor hrdlo pred alebo potom???
  

  Ešte tam bol. Cítil ho… Niekde v  tieni. Čierna silueta prikrčená pri múre. Náhle sa vzpriamila.
  

  • " Tak si ma zbadal. Nestačí ti, že si ma vyrušil."
    

  Zastretý, hlboký hlas vychádzajúci spod kapucne čierneho hábitu. Bol dosť vysoký, hýbal sa pomaly, akoby si to napätie chcel vychutnať…
  

• " Chceš sa ma opýtať, či trpela? Ó áno, trpela a ako veľžmi…"
  

  Rukávy odhalili dlhé sivasté prsty s  drápmi, keď si dával z  hlavy kapucňu. Potetovanú tvár lemovali čierne vlasy s  vpletenými striebornými niťami.
  

• " Keď som sa jej odhalil onemela hrôzou, žiaľž ju prekonala alebo naopak skôr posílila, keď som sa dotkol jej krku a unikol jej výkrik- škoda, mohol som jej venovať viac času…"
  

Veľžké trojky a štvorky zažiarili v  akomsi ľžútostivom úškľžabku a on si vyhrnul rukávyk lakťom. Na drápoch sa ešte leskla Akašina krv. Pôsobivé divadlo, posilnené trochou mágie dominantov. Avšak na Forsettiho nefungovalo. Nebol si istý, či za ním Eledar poslal nejaké ochranné kúzlo, alebo mal naozaj takú pevnú vôľžu.

• " Kto si? "
  

Neznámy vystrel všetky prsty na rukách akoby si zamyslene prezeral drápy…

• " Tak ty sa ma nebojíš? "
  
• " Nie. "
  
• " Mal by si sa…"
  
• " Kto si? "
  

  Namiesto odpovede, rýchly útok. Snažil sa zasiahnuť hrdlo. Ale Forsetti nepatril k  tým, ktorý by sa mu nedokázali vyhnúť. Konieckoncov byť jedným z  najrýchlejších šermiarov Rhodiru niečo znamenalo. Znamenalo šancu prežiť… Rýchly protiútok neznámeho prekvapil, ale zareagoval tak ako mal. Vyhol sa mu polpiruetou a Forsettiho rapiér potrhal len plášť, dýka v  druhej ruke ťala naprázdno. Počítal s  tým, že sa mu dnes nenápadnejšie zbrane hodia viac, ale keby vedel na koho narazí, vzal by si jeden z  tých smrteľžných mečov na zvláštne príležitosti, akých zopár vlastnil. Neznámy zavrčal a zúrivo vyceril démonické tesáky. Ale útok si rozmyslel…
  

  V  tom istom momente ako Forsetti si uvedomil, že k  nim niekto beží. Už by to nebol súboj dvoch. Ten mladík ho neznervóznil, skôr cítil mága. A  ešte niekoho, koho sa desil omnoho viac…
  

• " Ešte sa uvidíme…"
  

  Otočil sa a jedným neľžudským skokom prekonal starý vysoký ošarpaný múr. A  Forsetti zalapal po dychu. Ako by ich súboj dopadol, keby sa v  ňom rozhodol pokračovať? Ten skok ho presvedčil, že zrejme narazil na protivníka, na ktorého by nemusel stačiť. Na prvého po veľžmi dlhej dobe…
  

Smiali sa ako šielní, to víno urobilo svoje. Nikdy by neverila, že sa preklad starých zvitkov môže zvrhnúť na niečo také zábavné. Aedram roztomilo potriasla hlavou akoby chcela striasť smiech a s  dôrazom na každé slovo poprosila:

• " Zarg, drahý Zarg, povedz mi ako to znie v  preklade ešte raz…"
  

Zarg prekonal nutkanie opäť sa strašne rozosmiať a s  teatrálnou vážnosťou začal recitovať:

• " A  keď obetuješ, to čo miluješ,
  

  Dhakal nebude mať kam uniknúť.
  

  Stratíš mnoho, o  veľža prídeš,
  

  ak nenecháš tento svet zaniknúť."
  

Opäť výbuch smiechu.

• " Zarg, to je taký neuveriteľžný blábol!"
  
• " Ale ono to tam tak naozaj stojí, aj keď v  starej elfštine to znie tak… Dôstojnejšie."
  
• " Aj tak je to hlúposť… Dúfam, že tí dvaja veľžkí mágovia na niečo prídu, inak máme veľžký problém…"
  
• " Podľža mňa to budú brať vážne. "
  

Aedram opäť vyprskla smiechom.

• " Len to nie, potom by sme s  tým niečo museli urobiť my."
  
• " Ja sa za nich pomodlím."
  

Ďalší hysterický záchvat smiechu, Aedram spadla zo sudu, na ktorom sedela…

• " Si v  poriadku?"
  

Ledva zo seba v  tom nákazlivom smiechu dostávali slová…

• " Áno… áno."
  

Pomáhal jej vstať, nahla sa a spod uvoľžneného hábitu jej vykĺzol krásny potetovaný prsník…

• " Toto mi nerob Aedram!"
  
• " Ech, ty starý mlsný kocúr, Akaša by ťa zabila…"
  

Pritiahla si tmavú látku tesne k  telu a zahalila sa.

• " Teba tiež."
  

Usmiala sa.

• " Veď sme nič neurobili…"
  
• " Pri diabloch, toľžká škoda…"
  
• " Zarg, ty si opitý!!!"
  
• " Aj ty drahá!"
  

Áno bola, ale už vedela čo chcela vedieť. Priložila si štíhly ukazovák k  ústam.

• " Pssst Zarg, teraz sa treba vyspať… Je už neskoro."
  

Žmurkla na neho a zoslala mu uspávacie zaklínadlo. Zaspal hneď. Uložila mu hlavu ne stôl a bruškami prstov mu prešla po chrbte. Potriasla hlavou, no áno mala ju po tom víne akúsi ťažkú, ale niečo ešte urobiť musela. Minimálne to, že nemohla zaspať pri zargovi. Nebola si istá či by ich Akaša naozaj neprizabila, keby si myslela, že ona a Zarg… Bola to smiešna predstava…

Odišla k  svojmu lôžku v  rohu podpalubia. Spávala na sieti, ktorá bola od ostatného priestoru oddelená plachtou, aby si zachovala aspoň trochu súkromia. Vzala rozhádzané zvitky a ukryla ich opäť do dutého púzdra v  palici k  tým ostatným, o  ktorých Zargovi nepovedala. Konieckoncov, boli to Karnechove zápisky o  astrálnej projekcii, pre ňu mali omnoho väčší význam. Zarg o  nich vedieť nemusel.

Konečne si mohla ľžahnúť aj ona. Zaspala rýchlo a nekľžudne. Cítila, že sa niečo stalo…