Nokturno.net / tvorba / dílko

Chapter XI : Stopy

Eledar sa prebudil mimoriadne neskoro. Samého ho to prekvapilo, pretože jeho telo sa zvyklo budiť za úsvitu- učil ho k  tomu od skorého veku. Čas bol pre neho mimoriadne vzácny a nemohol ním mrhať na spánok, pokým bolo toľžko toho, čo sa ešte musel učiť…

Ale tento sen nepočkal a neriadil sa rytmom jeho tela. Eledar túto víziu nemohol prerušiť, príliš ho vtiahla. Cítil, že má erekciu- nie, nebola len následkom sna vytvoreného jeho fantáziou o  Nys , ani o  tej baenskej pobehlici… V  poslednej dobe sa mu často snívalo aj o  nej, za čo sa vznešený elf sám za seba hanbil. Vznešení predsa nemôžu snívať o  kurvách. Ale to čo prišlo dnes nebol sen- bola to vízia. Krátka, ale ostrá a jasná… Až príliš živá…

Zavrel ešte na chvíľžu oč, aby si ju opäť vybavil. A  ona vdychala a prehýbala sa v  tempe jeho bokov… Ale nevedel si spomenúť čo to kričala. Čo to len kričala? Nebolo to podstatné- zachvel sa, keď si uvedomil, oltár ktorého boha takto znesvätili… Zavrel oči- ešte raz sa pokúsil si to vybaviť. Koncentroval myseľž. Pocítil chvenie akonáhle sa vízia opäť vynorila . Nezvládol to. Otvoril oči a prehrabol si vlasy rukami. Vzrušenie pominulo, kleslo… V  duchu zaklial- nemal rád, keď nemal svoje telo pod kontrolou. Nemal rád, keď klial. Svetlí mágovia neklajú, nepodliehajú citom… Napriek tomu bol Eledar stále len muž a veľžmi dobre vedel, že väčšina tých čo tvrdila, že sa vedia dokonale ovládať, klamala. U  Nys si ale nikdy nebol istý…

Odokryl sa a prinútil sa posadiť na posteli. Postavil sa a zamieril ku kreslu v  kajute. On a Nys mali ako vodcovia výpravy a vznešení mágovia svoje kajuty. To sa na Mágov ríše dobra patrilo…
Pohladil rukou pečlivo poskladaný sivý hábit a začal očami hľžadať niečo iné. Misa s  vodou, čisté plátno a zrkadlo boli v  rohu kajuty. Umyl sa a na chvílu sa na seba zadíval do zrkadla.

Tá vízia… Pochopil jej význam a prišlo mu zle zo seba samého. Musí nájsť cestu ako preformovať budúcnosť. Vrátil sa ku kreslu a obliekol si hábit. Musí si o  tom pohovoriť s  Nys. Znervóznel…


Aedram s  Akašou sedeli na sudoch na palube a veselo sa smiali. Zarg povedal, že dospí čas, ktorý ráno venoval modlitbe, v  skutočnosti potreboval dospať noc popíjania s  Akašou. Forsetti sa opieral o  okraj lode a uprene pozoroval dvere Nysinej kajuty. Čakal či z  nej vôbec výjde. Vedel, že aj ona mala dnes víziu, takú istú ako on. Ale možno nie takú rozmazanú, možno ostrejšiu. Cítil z  nej prudkosť a vášeň… A  niečo veľžmi zlé. A  veľžmi dobre vedel, že víziu tejto noci nemal sám. Rozmazané stonajúce telá- milenci v  prudkom rytme. Čo to len mohlo znamenať? Vedel, že sa tou víziou nemôže nechať pohltiť- vyostrila by sa síce, ale veľžmi ľžahko by mohol prepadnúť dojmu, že to čo sa udeje prežije on- predsalen mágii a vizionárstvu sa nechcel a nevenoval dlhé roky- mohlo by ho postihnúť to, čo mnohých učňov ars magicae. Mohol by víziu zle dešifrovať…


Aedram obrátila pohár- sedem bodiek na dvoch kockách- vyhrala a žmurkla na Akašu, dozvie sa ďalšie tajomstvo amazoniek. Akaša neochotne prikývla a v  duchu si povedala, že s  tou baenskou strigou už hrať nebude. Aedram si tú myšlienku prečítala, ale nenašla v  nej nič zlé. Okrem toho vedela, že Amazonka neodolá a bude chcieť vyhrať jej strieborný náramenník- stálo to za to. Pre Aedram bolo poznanie dôležité…

Vtom si všimli ako sa na palube objavil Eledar, pre ne Lug a hurónsky sa rozosmiali. Posledné dni bolo ich obľžúbenou zábavkou uťahovať si z  jeho vznešeného vzťahu s  Nys…

• „Myslím, že sme na palubu mali vziať aspoň jednu ovcu…“
  
• „Načo Aedram? Nestačí, že už je na palube jedna krava??? “
  

Výbuch smiechu.

• " Béééé…"
  

Na celkom presvedčivý pokus Aedram zabečať ako ovca a ďalšiu salvu Akašinho smiechu sa Eledar otočil. Ale zostal pokojný. Navonok. A  jedno jeho ja aj vo vnútri. Druhé v  sebe nezaprelo mužo – zúrilo… Prižmúril oči a zamračil sa, ale potom sa obrátil späť a pokračoval v  ceste k  Nysinej kajute. Tie dve mali pravdu- bol hlupákom na Nysiných nitiach. Ale bola to predsa láska, ktorá z  neho urobila bábku, to predsa nemohlo znamenať nič zlé. Žiadna posadnutosť. Láska, snáď láska…


Zaklopal na dvere jej kajuty. Vopred vycítil odpoveď – bavili sa bez slov. Vošiel. Sedela tam na svojej posteli, bola už oblečená, práve si zapletala vlasy… Mrazivo nádherná.

• " Tiež si to videla, však? "
  

Ticho prikývla, čakal že sa bude aspoň červenať, ale nič. Žiadna emócia. Bola vynikajúca, opäť raz musel uznať, že je omnoho lepšia v  ovládaní emócií ako on. Dokonalý mág ovláda emócie za všetkých okolností. Chvílu bolo ticho, poitom ho opäť prerušil.

• " Vieš čo to znamená? "
  
• " Budúcnosť."
  

Kiež by, prešlo mu myslou s  obrázkom jej stonajúcej tváre.

• " Viem, a ešte?"
  
• " A  aký význam by si tomu chcel prikladať. Povedala som ti, že budem tvoja, tak…"
  
• " Nys, dobre vieš, že toto bude niečo zložitejšie…"
  
• " Nie neviem, netuším prečo sa ti to muselo objaviť formou vízie, ktorú mohli zachytiť mnohí…"
  

Začervenala sa? Asi sa mu to len zdalo… Hoci stále cítil, že v  tom bolo viac. Áno, existovali aj bezvýznamné vízie, útržky vytrhnuté z  kontextu, nepotrebné kúsky skladačky, ale stále nemal pocit, že toto bola jedna z  nich.

• " Nys a nemyslíš, že to môže súvisieť s  výpravou?"
  
• " Nie, predsa taká vec…"
  
• " Nys?"
  
• " Nie, nemyslím!"
  

Usmial sa, vedel, že to čo vo vízii príde sa môže stať a bolo jedno, či to to príde ako súčasť niečoho väčšieho. Tešil sa na ten okamih, ale zároveň vedel, že takto by to byť nemalo.

• " Mali by sme sa porozprávať aj o  niečom inom…"
  
• " Počúvam ťa Nys."
  

Sadol si do kresla oproti.

• " Už zajtra dorazíme do Taenrym."
  
• " To súhlasí."
  

Zadíval sa jej do tváre. Nič. Bez emócií. Aj to slabé začervenanie sa, o  ktorom si myslel, že ho videl, už bolo preč… Ak tam bolo.

• " Vieš čo tam môžeme nájsť? "
  
• " Videl som."
  
• „Áno, to áno, tiež cítim smrť, ale čo ešte?“
  

Eledarovi zažiarili oči. Veľžmi dobre si pamätal toho Nysinho nápadníka- učenca s  tyrkysovými očami a ostrým mečom a jazykom…

• " On? "
  
• " Áno, on. Vieš čo nám vtedy vravel. "
  
• " Odhalili sme tú záhadu spoločne- legendu o  Dhakalovom páde…"
  
• " A  vieš čo sa vravelo o  zabudnutých veršoch. V  nich je kľžúč ako spútať Dhakala…"
  
• " Myslíš, že tam budú? "
  
• " Ja to viem. "
  

Skryť sa do podpalubia prišiel len čo ho videl pri jej dverách. Eledar bol Nysin snúbenec, dávala mu to najavo pri každej príležitosti. Eledar, nie on…. Nemohlo to byť inak- ako by k  vrahovi jej milovaného brata mohla cítiť niečo iné ako nenávisť… Takto to muselo byť.

• " Žiarliš na neho? "
  
• " Čítala si mi myšlienky."
  
• " Viem, že som nemala. Len trochu, prepáč, neodpustila som si…"
  

Vyšla z  tieňa, ktorý halil jej drobnú postavu.

• " Nepatrí sa čítať cudzie myšlienky Aedram. "
  
• "… No občas je to nevyhnutné, ako hovoril Karnech. Chcem s  tebou hovoriť Forsetti, asi tušíš o  čom."
  
• " Uhm-hmm. Ty si tú víziu videla ostrejšie však? "
  

Všimol si ako sa zľžahka a milo usmiala.

• " Áno, málo trénuješ. "
  
• " Nemám dôvod, ja som tu predsa za mäsiara…"
  
• " Si tým, čím chceš byť."
  

Teraz sa zľžahka usmial on.

• " Áno, to áno… Prišla si kvôli vízii, tak vrav…"
  
• " Hmm, aj. No ale najprv k  tej vízii. Boli v  nej Nys a…"
  
• " Eledar? Nazvime veci pravým menom. "
  
• " Áno, on. Bolo to veľžmi vášnivé, ale cítil si to zlo? "
  
• " Cítil som veľža vecí…"
  
• " Forsetti odosobni sa! Urob mi láskavosť a nevnímaj to očami nešťastného ctiteľža tej svetlej panny! City k  ničomu nevedú… Nie teraz!"
  

Už dlho na neho za nič nekričala. Trochu ho to prekvapilo. Aedram nebola Nys- nemusel sa báť žiadnych chladných argumentov, skôr jej prchkosti.

• " V  poriadku- cítil som prudkosť, vášeň, energiu, zlo, veľžké zlo."
  
• " Hmm, no práve… Nech to bolo akoľžvek- buď by sa mal ten nadržaný pán svetla udržať alebo naopak. Každopádne, videl si ten oltár? "
  
• " Patrí Dhakalovi, však? "
  
• " Áno- to môže byť príčina, prečo bolo cítiť toľžko zla…"
  
• " A  čo s  tým majú spoločné tí dvaja?"
  
• " Ja neviem, možno ich omrzeli predstavy obcovania v  úplnej tme zakrytí po krk perinou a chcú vyskúšať niečo exotickejšie… Netuším, ale bolo by dobré im v  tom zabrániť…"
  
• " A  ty Aedram, ty by si si nedala povedať na oltári veľžkého Dhakala?"
  
• " Nie, myslím že ja som si s  Karnechom užila omnoho zaujímavelšie miesta… Ale dosť Forsetti, toto je vážne!"
  

Usmial sa, bolo to vážne…

• " Máš pravdu, tak…?"
  
• " Tak v  tomto by sme ako tak mali jasno, nie? Ešte je tu jedna vec, o  ktorej s  tebou musím a chcem hovoriť. Zajtra dosiahneme Taenrym."
  
• " Správne a nebude to len tak…"
  
• " No áno, vznešení sa rozhodli navštíviťvyhlá­seného nekromanta. A  ja viem prečo."
  

Zatvárila sa ako dievčatko, ktoré chce, aby ostatní hádali. Forsetti jej hru prijal, koniec koncov bol dosť trpezlivý a mal rád jej hravosť.

• " Aby zistili viac o  dhakaen. Je známe, že ten taenrymský bastard je nimi posadnutý. "
  
• " Niečo iné. "
  

Uchechtol sa:

• " Nabrať zásoby čistej pitnej vody."
  
• " Áno, aj, ale nielen to…"
  
• " Má snáď Dyvo knižnicu plnú zvitkov hodných pozornosti ako mal tvoj Karnech?"
  
• " Správne- dalo by sa z  nich vyčítať mnohé."
  
• " A  ty presne vieš čo."
  

Roztomilo sa usmiala.

• " Povedzme, že Karnechove zvitky už preštudované mám a teraz mi do skladačky chýba málo."
  
• " A  povieš mi, čo vieš? "
  
• " Nie, ešte nie, ale maj oči na stopkách- v  tých zvitkoch budú odpovede a nikto iný nám ich poskytnúť nemôže…"
  
• " A  Dyvo?"
  
• " Necítiš to? Je mŕtvy."
  

Obišla ho a bruškami prstov mu prešla po chrbte až ku kostrči. Zachvel sa vzrušením- vždy bolo niečo elektrizujúce v  jej dotyku, hoci to niekedy nemala v  úmysle.

• " Zatiaľž Forsetti a zajtra sa sústreď."
  

-" Zatiaľž."
Bol by rád, keby ešte chvílu zostala, keby sa ho ešte dotkla… Aedram… Vystúpala drobnými nohami ticho po drevených schodoch a nechala ho v  podpalubí opäť samého…